Vždy som obdivoval, ako sa Francúzi dokážu tešiť zo života a neustále niečo oslavovať. Príchod jari, prvé lásky, zblíženia, či rozlúčky, keď padá sneh, keď dážď plače v srdci, keď zreje víno.
Alebo keď padajú Bastily a hlavy kráľov, keď veje trikolóra, keď odchádzajú velikáni cez Notre Dame do Panteónov, keď je všetko odrazu francúzske od módy, parfumu, kankánu, klasikov, impresionistov a uličiek lásky, keď je 14. júl. Nikdy som nevedel pochopiť, že v krajine, kde aj kohúty sú trojfarební a ľudia mnohorakí a veľavravní, skúpi na oldomáš, no sú takí štedrí na slová. I keď v rozhodnutiach, múdrostiach, pointách sloganov prevláda stručnosť. Je tak asi preto, že stručnosť je vlastnosťou kráľov a Francúzsko je zem, kde slnko je kráľom a kráľ slnkom. Štát – to je on, štát – to je ono. Rozmýšľa, preto je. Všetko sa rýmuje. Aj to oslavné a ošúchané: Liberté – Egalité – Fraternité. Aj to naše: Voľnosť – Rovnosť – a Stručnosť.
Keďže práve teraz má táto blízka a priateľská krajina sviatok, patrí sa pripojiť sa k oslave. Je totiž jediná na svete, ktorá aj v umení 20. storočia slávi orgie stručnosti.
Sauve quit peut I ten slogan „Zachráň, kto môžeš“ je stručný. Možno ani nebolo až tak veľmi treba zachraňovať, to však neuberá ani kvapku z nadšenia a obetavosti malej skupiny fanatikov, ktorí v galskom srdci Francúzska, v Clermot – Ferrande, pred dvadsiatimi dvoma rokmi vzkriesili kráľovskú potrebu filmu – stručnosť.
Aby sa filmy rodili aj v tejto unáhlenej a pretechnizovanej dobe, ktorá nie je ani medičejsky, ani pápežsky štedrá ku kultúre, vymysleli Francúzi záchranný pás, určený predovšetkým mladým filmárom, akýsi barometer talentov – krátky film. Možno minúta, dve, možno viac, neprekročiť však polhodinu. Aj Čechov a Maupassant boli krátki, Ezop, Krylov a La Fontain ešte kratší – a povedali viac ako memoáre grófov a množstvá poučovateľov so svojimi spismi. Preto rok, čo rok, už po dvadsiaty druhýkrát defiluje pred festivalovým publikom takmer stovka talentov rôznych generácií z celého sveta.
Krátky hraný film nie je podľa kritérií Clermont – Ferrandu tematický, ani umelecky skromný, naopak, má požiadavku vyjadriť sa v skratke. Nemá možnosť dlhého a zdĺhavého vysvetľovania, musí povedať o čo ide, mal by byť vtipný a podľa možností aj pútavý. Premietajú ho nie iba ako predkrm, ako ho servírujú inde v kinách, ale v samostatných tematických blokoch po 5 až 6 filmoch, tvoriacich dovedna jeden celovečerný 90-100 minútový program. A čo jeho veličenstvo divák? Nezažiada sa mu silikónových pŕs Pamely Andersonovej, nebude mu chýbať prepych Dallasu, brilianty milionárskych dcéreniek? Neujde z kina, ak nezakrúži nad tuctami nepriateľov Agent 007?
Budete sa možno čudovať: presne naopak. Pravdaže, ide o kultivované publikum Francúzska, ktoré takmer jediné odoláva konjunkturálnej Mc Donaldovskej produkcii brakov, šalátov a coca-cole v kinách, ba aj v televízii majú prevahu domáce a európske diela. Za necelé dva týždne príde do festivalového kina 140-tisíc divákov. Ak je čo závidieť, tak okrem produkcie určite spôsob objavovania talentov a záujem o filmové umenie, ktoré tu vyučujú aj na školách. Zachránil, kto mohol. A bolo ich nemálo.
Vianoce v lete Ak v horúcom lete alebo vykúrenej sále zasneží a s plným batohom príde Santa Klaus, Ježško, Weinachstmann, Mikuláš, Dedo Mráz, či strýčko Noël, zamrazí vás pri spomienke na detstvo, že neodišlo, že je. Ak vám to pripomenie malý fliačik kina, ste mu o to viac vďační. Vďační boli aj dospelí a detskí diváci, keď Kamel Chérif predstavil svoje Prvé Vianoce. Takmer nič sa nedeje, iba sedemročný chlapec z Tunisu sa v Európe v škole dozvie o čarovnej existencii strýčka Noela a pri návrate domov rozpráva o neuveriteľnej vianočnej noci, kedy sa dejú zázraky.
Film Malé topánky sú šantivým príbehom. Agentúra Prestimagic sa rozhodne pekelne zarobiť na nebeskej noci. Veselá dvojica Toledano – Nakache predvedie verbovačku hercov, amatérskych aj profesionálnych, ktorí na požiadanie zahrajú všetky druhy vianočných rozdávačov darov.
V ironickom sviatočnom Víkende v Tokiu má pastor evanjelickej viery na požiadanie legáta z Vatikánu, ktorý prišiel do Švédska hľadať dieťatko so zjaveniami, priniesť do Ríma správu o zázrakoch.
Veľký celoživotný sen sníva v ďalekej cudzine Salam. Sviatočný sen človeka nakrútil Souad El-Bouhati nielen o sebe a pre seba, ale najmä pre putujúcich svetom, ktorých to ťahá do svojho, akokoľvek zbedačeného, ale jedinečného domova. Do detstva.
Vrchol sveta Vôbec sa nečudujem, že predstavitelia siedmej veľmoci ocenili svetovou jednotkou 8-minútový animovaný snímok Na vrchole sveta. Dobrodružstvo domčeka, pásikavej škatule, spočíva v jeho neprestajnom kývaní: raz doľava, raz doprava. V domčeku sú však ľudia. Domček – svet sa kýve, za víchrov aj bezvetria, je to večné dobrodružstvo. Konstantin Bronzit je starý lišiak. Nakrútil už Noc plnú peňazí v Moskve, za Swithcraft dostal Grand Prix v Anenncy, je ho plná televízia, majú ho radi.
Poliklinika lásky O láske sa toho veľa hovorí, hrá i nakrúca, krútia sa okolo nej i dejiny. Christophe Lamotte dal filmovú podobu všednému príbehu tridsiatničky, vracajúcej sa k väzenia k matke vo filme Možná láska.
Je v každej, aj tej najpočestnejšej žene kus pobehlice? Je každá žena hriešna ako Manon? Zachce sa každej aspoň raz uletieť z klietky, hoci zlatej, ako je to v 33 príbehoch Alberta Moraviu? Film Časť tieňa Yvona Marciana o tom len jednoducho rozpráva. Manželka čaká manžela, ktorý si zabudol kľúče. Okolo chodníka prechádzajú veľkou rýchlosťou autá. Otvorí sa oblôčik limuzíny, pootvoria sa dvere a elegán dnu ju jednoducho osloví: „Voľná?“ Od tej chvíle ide všetko mechanicky, akoby nič iné ani v živote nerobila. Auto sa pohne, zastane za rohom. „Za päťdesiat?“ Pokrúti hlavou: „Za dvesto!“ „To je moc. Som dobrá!“ Je viac než dobrá. Prešlo pár minút, manžel sa vráti, nič sa nestalo.
Keby Časť tieňa, ako malý príbeh o krátkej láske pomenoval Yvon Marciano, skĺzol do predvádzania, alebo nebodaj do lacnej erotiky, bol by to len banálny gýč, či reklama familiárnej prostitúcie. Ale jemný spôsob podania s vynikajúcou bulharskou herečkou Natáliou Dontcheva ho pretvoril na psychologickú štúdiu konania, vlastného podvedomia.
Zato plnou parou a so šťavnatou chuťou v priam moliérovských prekáračkách a zamieňačkách si to rozdajú herci v komédii rýdzo francúzskej – Polyklinika lásky. Všetci sa krížom-krážom milujú, bozky, objatia, parohy, zábava, všetko za púhych 12 minút. Pacienti Francúzska, tí sa majú!
Viva La France! Francúzsko – správne by malo byť Francia, lebo „La France“ je ona – žena. Oslavuje. Permanentne. Aj tohtoročné výročie pádu Bastily, 14. júl, Francúzi hlučne oslávili v predstihu už pred dvoma týždňami, keď trikolóry zvíťazili na zelenom trávniku v Holandsku a stali sa majstrami Európy.
Oslavovala sa aj výročie lietajúceho básnika, pilota nehy, Malého Princa Antoina de Saint-Exupéryho, ktorý sa presne pred sto rokmi narodil v Lyone.
Mesto Clermont-Ferrand, ktoré je miestom, kde galský hrdina Vercingetorix porazil pyšného neporaziteľného rímskeho dobyvateľa Cézara, pripravuje ďalší, dvadsiaty tretí, ročník Festivalu „court métrage“. Nocou a dňom tam bdie Antoine Lopez a siedmu veľmoc zbrojí Jean-Bernard Emery. Tým, čo oslavujú, aj tým, čo sa ešte len chystajú: Vive la France!
Autor (1921) je publicista
