Karol Rosenbaum
Narodil sa 7. februára 1920. Pochádza z Považia, považuje sa za Trenčana a bližšie je rodák z Lednických Rovní, z priemyselnej dediny. Lednické Rovne majú už vyše sto rokov a až na obdobie hospodárskej krízy naplno pracujúcu a dnes prekvitajúcu skláreň. V roku 1944 absolvoval štúdium na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 1951 až 1957 bol riaditeľom Ústavu slovenskej literatúry, od roku 1973 Literárnovedného ústavu Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Karolovi Rosenbuamovi udelili koncom 80. rokov titul Akademik SAV. Pre Karola Rosenbauma boli rozhodujúce zážitky z detstva a mladosti. Ako syn pekára a obchodníka si v sebe vypracoval vlastnosti, medzi ktorými dominovala túžba všetko vedieť a všetko robiť. Ako literárny vedec bol inšpirovaný štrukturalizmom, spájal rozličné obdobia: obrodenie, realizmus, medzivojnovú literatúru a súčasnosť. Je autorom mnohých monografií a literárnokritických statí. Skúmal dielo Jozefa Gregora Tajovského, Pavla Országha Hviezdoslava, z medzivojnového obdobia Ivana Horvátha a Laca Novomeského. Bol zostavovateľom zborníkov a antológií poézie. V rokoch 1960 a 1961 zastával funkciu tajomníka Zväzu československých spisovateľov a potom prvého tajomníka Zväzu slovenských spisovateľov. Od roku 1973 bol podpredsedom Matice slovenskej. Rosenbauma ako kritika charakterizuje porozumenie a to je jeho základná výpoveď.
Dnes sa sotvakto pozastaví nad tým, prečo ten či onen študuje a ďalej vedecky rozvíja úzko špecifický odbor. Pred 60 rokmi to zďaleka nebolo samozrejmé. Ako sa vlastne siedme dieťa pekára z Lednických Rovní dostalo na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského?
Od otca som prevzal literárne sklony. Veľa som sa od neho dozvedel o pomeroch pred 1. svetovou vojnou. Bol uvedomelý Slovák a pomáhal aj agitácii za Zichyho stranu, lebo ju podporovala Slovenská ľudová strana. Pravda, Zichy sklamal a tak politické skúsenosti otca ako mladého človeka neuspokojili. Ale pri svojom presvedčení zostal, hoci sa z existenčných dôvodov ako remeselník stal členom živnostníckej strany. Lednické Rovne mali prevahu ľavicových voličov, celé vedenie tejto priemyselnej obce so slávnymi sklárňami bolo v rukách sociálnych demokratov. Detstvo som strávil s priateľmi, ktorých rodičia pracovali v sklárni alebo na majeri. Vo mne sa vtedy utváral istý obraz súžitia s ľuďmi rozličného názoru. Bola to tolerancia, hoci vynútená situáciou, že zákazníci u pekára boli rôzneho presvedčenia a občianskeho zaradenia. Otec ma poučoval, že nemám na ulici zdraviť najprv majiteľa panstva, ale sklárskych majstrov a ich ženy, lebo tí bohatí u nás nekupujú, kým tí druhí sú dlhoročnými zákazníkmi.
Takže ste už koncom 20. rokov ako chlapec vnímali politiku?
V podstate áno. Ako gymnaziálny študent v Trenčíne som čítal skoro všetky vtedy vychádzajúce noviny. Najviac som priľnul k denníku Slovenský hlas, ktorý mal byť obdobou českých Lidových novín.
Akoby mal váš byt v Bratislave svojho genia loci. Rozhovor vedieme v pracovni plnej neuveriteľne cenných kníh. Pracovný stôl je dnes síce opustený, ale mám pocit, že by stačilo sadnúť si, písať a čítať. Akoby vás knihy obklopovali celý život…
Prvou knihou bolo dielo Boženy Němcovej Pohorská vesnice v slovenskom preklade Terézie Vansovej. A potom som prečítal skoro všetky knihy z knižníc v obci. Ako študent som písal verše. Boli medzi nimi aj zaľúbené, plné nenaplnenej lásky. Maturoval som na vyznamenanie, hoci z kvinty do sexty som prešiel zložením reparátu z nemčiny.
Ale pokiaľ viem, nemčinu ste študovali spolu so slovenčinou na vysokej škole.
Máte pravdu. Nemecky som sa po kvinte veľmi dobre podučil pobytom v nemeckých rodinách v moravskom Sliezsku – v Opave a najmä v Bruntáli. Vedomosti vtedy získané využívam dodnes.
Na filozofickej fakulte ste študovali počas slovenského štátu. Akoby ste charakterizovali vtedajšie pomery?
Najlepšie hádam slovami Vlada Clementisa: išlo o deravú totalitu. Profesori, až na jedného, neholdovali myšlienkam nacizmu. Béla Tuka bol predmetom výsmechu – i mojich paródií. Rozličné pokrokové diela sa zjavovali v prekladoch, hoci proti vôli vtedajších mocipánov.
A vaša prvá skúsenosť v literatúre?
Bol to referát o novom románe Mila Urbana V osídlach, ktorý vyšiel v novembri 1940. Stalo sa tak na seminári u profesora Andreja Mráza. Referát vcelku prijali kladne, až na jedného poslucháča, prísneho adepta vedy Zoltána Rampáka. Vtedy ma brilantne obránil Ivan Kusý, ktorého som predtým nepoznal. Stali sme sa kamarátmi na celý život. Ale spriatelil som sa i so svojím kritikom.
Aká vládla atmosféra na univerzite?
Popri profesorovi Mrázovi mal veľký vplyv na mládež Milan Pišút, ktorému nedovolilo ministerstvo plnú habilitáciu, a tak pôsobil ako súkromný docent. Založil český seminár, v ktorom sa diskutovalo o českej literatúre. V seminárnej študovni sme mali prístup k základným, i tým najnovším dielam českej literárnej vedy, ako aj literatúry zahraničnej. Pravda v podmienkach, ktoré vtedy boli. O liberálnosti pomerov na fakulte svedčí to, že jeden z priateľov mal na seminárnom stole rozložený Stalinov spis Otázky leninizmu a prekladal ho. Tvrdošijne a pravidelne. Všetko robil s cieľom, aby dielo hneď po oslobodení vyšlo. Tak sa i stalo.
Aké boli vaše osudy po absolutóriu filozofickej fakulty na sklonku 2. svetovej vojny?
Uchytil som sa na Obchodnej akadémii v Trenčíne. A to preto, aby som ešte získal odklad vojenskej služby. Hrozilo totiž, že budem musieť narukovať do Haššíkovej slovenskej armády. Aj tak som sa v januári 1945 dočkal povolania, no ukryl ma priateľ Fedor Ballo v Piešťanoch ako kurgasta. I tam som mal komplikácie, ale zvládol som ich, prešiel som tesne pred príchodom Červenej armády do Trenčína, kde som prežil oslobodenie a pôsobil znovu na Obchodnej akadémii.
Vo februári 1946 ste získali polovičný úväzok v Matici slovenskej (MS) ako referent literárno-historického odboru. S touto inštitúciou spolupracujete prakticky dodnes. MS by nám mala pripomínať, akí sme my, Slováci. Ale aká bola vtedy Matica?
V Martine som spolupracoval s Ivanom Kusým, Jánom Brezinom, Zoltánom Rampákom, Jánom Bóorom, Blahoslavom Hečkom. Na tieto roky spomínam vďačne, lebo počas nich sa začal formovať môj vzťah k odkazu minulosti a výskumu klasickej literatúry. MS po oslobodení pod vedením Laca Novomeského ako jedného z predsedov a pod správcovstvom múdreho Jána Martáka prechádzala prudkým rozvojom. Obratnou nakladateľskou politikou vedela zarobiť na seba, aj na vydávanie viacerých vedeckých časopisov. Do jej vývinu prudko vstúpil február 1948, najmä niektorí horlivci, čo uplatňovali nesprávne metódy potláčania zvyškov minulosti. Došlo to tak ďaleko, že hrozilo vyprázdnenie sídla Matice a zriadenie internátu pre mládež práve založeného podniku ťažkého strojárstva, nazvaného Stalinove závody. Len Martákova intervencia u podpredsedu vlády Viliama Širokého tento pokus zmarila. Na MS vládne orgány vyvíjali tlak, aby sa stala iba osvetovou inštruktážnou inštitúciou, čo sa im, žiaľ, podarilo. Matica nemala mať vlastné vedecké odbory, väčšina vedeckých pracovníkov prešla do Bratislavy na vysoké školy alebo do ústavov Slovenskej akadémie vied. Tejto inštitúcii želám úspech, i keď k niektorým jej prejavom mám výhrady.
Tu sa začala i nová kapitola vášho života. Aké to bolo stať sa na Slovensku v 50. rokoch profesionálnym literárnym historikom?
Nebol som vychovaný marxistickou metodológiou. Hľadal som pramene nielen v ponúkaných stručných splošťujúcich výkladoch, ale najmä v diele Zdeňka Nejedlého, Júliusa Fučíka a Ladislava Štolla. Stal som sa riaditeľom literárnovedného pracoviska. S kolegami sme sa pustili do spracovania dejín slovenskej literatúry, pravda v marxistickom duchu. Prácu na tzv. Náčrte dejín slovenskej literatúry som nedokončil. Nebolo skúseností, nedokonalé dielo narazilo na dokonalú kritickú analýzu a ostalo v archíve. Ale nová spoločenská situácia si vyžadovala nové dejiny slovenskej literatúry. A tak sa pracovný tím ústavu i mimo neho pustil do kolektívneho diela. Narazili sme však na veľkú prekážku: nedostatočný materiálový výskum. Práca sa zdržiavala a tak posledný, piaty zväzok vyšiel až v 80. rokoch.
Ako ste s odstupom času spokojný s Dejinami slovenskej literatúry?
Nezaobišli sa bez viacerých chýb. Napríklad výklad romantizmu poznačila teória panrealizmu, niektoré osobnosti ostali nedocenené, iné precenené. Ale z vývinu literatúry sa nič podstatného nestratilo. Na dejinách som mal okrem autorskej účasti na II. zväzku (obdobie obrodenia) aj úlohu redaktora. Ale bez pomoci kolegov Ivana Kusého, Miloša Tomčíka, Júliusa Nogeho a Stanislava Šmatláka by táto práca nevznikla. Môj osobný vývin bol poznačený prijatím marxizmu ako ideológie aj metódy. Bolo to spojené s mojím členstvom v KSS. Dopustil som sa viacero chýb, ktoré som sa usiloval napraviť. Moja zmienka z roku 1951 o Ivanovi Horváthovi ako o kozmopolitovi ma o niekoľko rokov doviedla k štúdiu tohto autora, k tvorbe monografie o ňom a k vydaniu celého Horváthovho diela. Dočasné presvedčenie o škodlivosti davistov ma podnietilo k tomu, že som s veľkým zanietením začal študovať DAV, organizovať jeho výskum, zbierať a vydávať publicistické prejavy Laca Novomeského. Pod jeho dohľadom vyšlo päť zväzkov. Publikovanie šiesteho sa oneskorilo o plných 20 rokov. Zasiahla totiž politická moc. Novomeský bol pre obdobie normalizácie nadmieru liberálny. Dostalo sa mi výčitiek rozličného druhu, aj takého, že vydaním týchto článkov pochovávam Novomeského. To znamenalo, aby som to odložil až po jeho smrti.
Život literárneho historika bol vtedy úzko prepletený s udalosťami doby, jej rytmom i tektonickými zlomami. Čo a kto určoval váš vzťah k literárnej práci?
Ako riaditeľ ústavu som dbal o to, aby sa na výskume zúčastnili všetky generácie, aby naň vplývali nové metódy (sémantika, výskum textu atď.), aby sme sa neuzavreli pred novými prúdmi. Oporou v tejto práci mi bol predovšetkým Stanislav Šmatlák, vzdelanec, jemný analytik, bystrý polemik. Za jeho rady som mu veľmi vďačný. Chýb som sa dopustil obyčajne vtedy, keď som na jeho názory nedal. Môj vzťah k literárnej práci bol značne determinovaný skúsenosťami, ktoré som prevzal po svojich profesoroch Mrázovi a Pišútovi. Mnoho som preštudoval aj zo štrukturalizmu, z diel Jana Mukařovského a Félixa Vodičku. Dodnes som však presvedčený, že vzťah k literárnej minulosti, národnej, či mimonárodnej, musí byť podložený hlbokým poznaním vlastnej národnej kultúry. Vedecký pracovník, ktorý nedisponuje touto vlastnosťou, nemá šancu priamo osloviť existujúcu spoločnosť a vplývať na ňu v pozitívnom zmysle.
Ten pozitívny zmysel cítiť i v samožertve našich buditeľov, v jedinečnosti našej národnej literatúry. Skúmať jej originalitu je zrejme veľkou úlohou pre literárnu vedu…
Nepochybne. Ak sa ktokoľvek, teraz i v budúcnosti, bude púšťať do spracovávania dejín slovenskej literatúry, musí myslieť iba na to, že ide o stále žijúci literárny text, ktorý neprešiel svojimi zmenami, ale zmenami vkusu spoločnosti. Ten ho mohol na čas opustiť, ale pre sebazáchranu sa musí k nemu vrátiť. Naša literatúra nežije izolovaná od iných. To som mal na mysli už v mladých rokoch, keď som sa pustil do výskumu viacerých zjavov cudzích literatúr, ktoré nachádzali veľkú ozvenu v slovenskej spisbe. Nešlo mi však o vplyv týchto osobností na našu literatúru, no o vzťah slovenskej literatúry k nim. Obrazne povedané, cudzie oči nás nevideli, ale naše oči to videli.
Čo iné, ak nie česká literatúra, bola zrkadlom, s ktorým sa môžeme neustále porovnávať? Prečo ste venovali vo svojej práci osobitnú pozornosť výskumu vzťahov literatúry našich dvoch národov?
Moja stará matka bola z Valašských Klobouk. Otec ma tam ako chlapca vodieval na cyrilometodskú púť a tak som cez tento blízky kraj vnímal české prostredie. Hlbší vzťah k českej kultúre som však nadobudol v rodnej obci, od učiteľov českej národnosti a najmä od spisovateľa Jana Bártu, autora kedysi známeho románu Rákoczyho pochod. Na gymnáziu som mal múdrych profesorov, ktorí zatvorili učebnicu, objasňovali látku spamäti a pritom od Krasku zablúdili k Březinovi, od Hviezdoslava k Vrchlickému. Davistov sme sa ešte neučili, ale profesor nám objasňoval dielo Jiřího Wolkra. Maturoval som v roku 1940. Bol to rok posledných záchvevov demokracie, lebo až po rokovaní Tisu s Hitlerom v Salzburgu sa aj v kultúre nastolil národný socializmus. Ale jeho propagácia sa v podstate obmedzila iba na niekoľkých jednotlivcov. Tento prúd deformoval národný charakter, splošťoval ho a tak ho robil vlastne menej národným až protinárodným. Na to treba myslieť i dnes, aby tendencie zveličujúce slovenskú autenticitu ju nepopierali prejavmi, ktoré do charakteru našej kultúry nepatrili, nepatria, a keď aj patrili, tak iba na okraji vývinu.
Nepochybne k vášmu vzťahu k českej kultúre prispelo i to, že ste v rokoch 1947 a 1948 ako mladý doktor filozofie študovali na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej.
Iste. Chodieval som na prednášky, ktoré som si sám zvolil, u profesora Jana Mukařovského, Karla Krejčího a iných. Vtedy som nevedel, ba ani netušil, že o krátky čas zakotvím na tejto fakulte ako externý pedagóg. Po chorom Albertovi Pražákovi ostalo totiž voľné miesto pre dejiny slovenskej literatúry. Prijal som to s veľkou chuťou. Pred prvou prednáškou som sa predstavil Pražákovi, ktorý ešte dochádzal do svojej pracovne, ale hovoril málo zrozumiteľne, bol po mozgovej porážke. Prijal ma veľmi vľúdne, aj keď pripomenul, že vidí vo mne žiaka profesora Mráza, s ktorým viedol ostré polemiky. V kontaktoch s poslucháčmi som vycítil nepredstieraný záujem o látku, ktorú so prednášal. Novou etapou vzťahu k českej literatúre a k Prahe bol rok 1961, keď som prijal funkciu tajomníka Zväzu československých spisovateľov. Vyplývalo to z nového usporiadania vnútroštátnych pomerov, keď sa na Slovensku oslabovala funkcia národných orgánov a posilňoval sa počet slovenských pracovníkov v centrálnych úradoch. Prvým tajomníkom bol Ivan Skála, ktorý žičil slovenskej literatúre, a tajomníkom Vilém Závada, významný básnik a dobrý človek, ktorý mal na Slovensku veľa priateľov.
Krátko po návrate do Bratislavy vás zvolili na prvého tajomníka, vtedy akoby predsedu Zväzu slovenských spisovateľov. Písali sa roky relatívneho uvoľnenia, 1963 -64. Odrazilo sa to aj vo vašej práci?
Hlavnou úlohou zväzu bolo odstrániť pokrivený obraz niektorých význačných období v dejinách slovenského národa a jeho literatúry. Medzi nimi Matice slovenskej, SNP a davistov. Sám som sa vtedy pustil do prípravy vydania publicistického diela Novomeského a Horvátha. V tomto zápase vedúcu rolu zohral Kultúrny život, tlačový orgán ZSS. Vzťah k Čechom, k českej kultúre bol vždy obohatením našej kultúry. Pravda nie všetko z tejto kultúry môžeme prijať. Ideme do sveta, aspoň sa tým teraz chválime. Lucia Poppová spievala vo Viedni, Edita Grúberová, Peter Dvorský taktiež, hrá sa Krútňava na cudzích operných scénach, Lúčnica a SĽUK žnú v zahraničí obrovské úspechy. Mali by sme o tom viac vedieť a urobiť to zložkou svojho národného sebavedomia. Tak to má byť s každým prienikom nášho umenia, literatúry, ale i športu do sveta. Máme síce veľa sporov, ale asi nie o problémoch, lež o stoličkách. Ľudia žasnú nad bezmocnosťou ústavných činiteľov pri riešení problémov, nad pomermi v Národnej rade, nad nedostatkom sociálneho cítenia. Veď to by nemalo patriť iba SDĽ, ale všetkým predstaviteľom politického života.
Počas pôsobenia v Literárnovednom ústave SAV ste viedli kolektív autorov dvojzväzkovej Encyklopédie slovenských spisovateľov. Po novembri 1989 ju mnohí kritizovali, najnovšie aj v súvislosti s nie veľmi podarenými pokusmi o vytvorenie obdobného diela…
Príprava a redakčná práca na encyklopédii, ktorá mala mať pôvodne štyri zväzky a vyše 2000 hesiel, dokazujú, aká ťažká bola práca v ústave. Heslá vznikali v kolektíve, tímovo boli posudzované, hľadal sa spôsob ako najlepšie predstaviť jednotlivé osobnosti a reálie slovenskej literatúry. Pôvodne mali byť v slovníku všetci autori, domáci i tí, čo emigrovali. Principiálnym kritikom hesiel bol Ivan Kusý. Iba postavám z literárnej periférie sme sa mali vyhnúť. Slovník však vznikal v normalizačnom období, keď politická moc uplatňovala vlastné kritériá, rozchádzajúce sa so zásadami literárnej vedy. Tento zápas sa skončil prehrou ústavu a najmä mojou prehrou. Širokú koncepciu slovníka sa nepodarilo obhájiť. Mám v pamäti diskusiu na ideologickej komisii ÚV KSS, kde naše dielo odsúdili. Vyšiel iba prvý zväzok, ktorý bol o niekoľko dní stiahnutý a celý náklad zošrotovaný. Nasledovala nová redukcia, do práce zasiahla aj osobitne menovaná komisia. A tak sa sprísnili politické hľadiská, zúžil sa výber a pritvrdilo sa hodnotenie. V roku 1984 vyšli dva zväzky pod titulom Encyklopédia slovenských spisovateľov. No radosť som z nej nemal. Vyvolala veľké napätie medzi „vedúcimi miestami“ a ústavom, aj vo vzťahu ku mne osobne. Čo som mal robiť? Poslúchnuť, alebo odmietnuť a tak zmariť vykonanú prácu? Podrobil som sa príkazom, hoci s rozhodnutím vybojovať správny pohľad na autorov i diela. Táto kapitola je najsmutnejšia v celom mojom živote. Napriek tomu si myslím, že encyklopédia obsahuje dosiaľ najväčší súhrn poznatkov o našej literatúre.
Po tom, čo ste povedali, sa zdá, že žijeme mimo dejín. Ešte paradoxnejšie to pôsobí pri vedomí skutočnosti, že iba odnedávna máme vlastnú štátnosť. Tento názor sa rodí z neprezieravého postoja k sebe samým, z toho, že sa zahltávame banalitami.
Veľmi ma mrzí nízky záujem o národnú minulosť. Prejde 150 rokov od narodenia Pavla Országha Hviezdoslava a inštitúcie urobia oslavy len v Dolnom Kubíne, čosi v Bratislave, no Divadlo P. O. Hviezdoslava mlčí. Zabudli? To by bol ten lepší prípad. Ďalej ma trápi nízka kultúrna úroveň. Všímam si kvízové a rozličné iné relácie v televízii. Priam ma bolí, keď z desiatich na otázky odpovedia správne dvaja, traja ľudia. Pred rokmi ma v čase agitácie za jazykový zákon pod Michalskou bránou oslovil mladý, slušne vyzerajúci človek, aby som sa podpísal pod petíciu. Odpovedal som: podpíšem, ale vy mi najprv povedzte názov aspoň jedného Štúrovho diela. Nevedel. Chcel som mu pomôcť a opýtal som sa ho, kedy bola uzákonená spisovná slovenčina. Nevedel. A tak som jeho žiadosti nevyhovel.
Takých príkladov by sme určite mohli uviesť viacero. Ako hodnotíte vydávanie klasických diel slovenskej kultúry?
To je naša bieda. Nevychádza Marína, nevychádza Detvan, nehovoriac o iných. Hviezdoslav vo výbere musí vyjsť len so štátnou subvenciou. Niet organizátorov tejto činnosti a tak kritika socialistickej minulosti má značné ťažkosti pri objasňovaní chýb. Tých bolo dosť, no jedno chcem dodať. Výskumom minulosti, tzv. odkazu, sme vlastne robili hrádzu protinárodnej politike rozličných vulgarizátorov, v ktorých prejavoch ste sotva, alebo vôbec nenašli pomenovanie slovenský národ. Iba výrazy ako naša spoločnosť, náš ľud a príslušné triedy. Vyššiu jednotku, s ktorou vchádzame do Európy, nepoznali. A kto ju nepozná dnes, podobá sa politikom starých čias. Nehorlím za úzku národnú politiku, no musíme prekonávať naše staré biedy, zbavovať sa vo vzťahu k iným národom nevraživosti. Vieme o veľkom útlaku slovenského národa maďarskými vládnucimi kruhmi. Ale výhrada proti niekdajšiemu útlaku nám nesmie zakryť pohľad na súčasný vzťah k maďarským spoluobčanom, pravda, pokiaľ oni sami sú tolerantní.
Čo by podľa vás mal robiť spisovateľ dnes? Čo si myslíte o dnešnej literatúre?
Dnešný spisovateľ iba vo výnimočných prípadoch zdedil zápal za spoločnú vec, aký mal Martin Rázus, pred ním Hviezdoslav, Ivan Krasko a po nich Novomeský. Spisovatelia by nemali pripustiť, aby sa ich moderna stala nemodernou. Totiž z literárneho diela sa nesmie stratiť perspektíva spoločnosti. Pri čítaní súčasnej prózy mám dojem, že je obratne písaná, ale akoby sa v nej život zastavil. Ako keby sa postavy vracali do minulosti, no nič z nej neprinášali. Nehovorím, že dnešní spisovatelia nemajú talent, avšak ten by mohol vydávať bohatšiu úrodu a prijať generálny príkaz: nemyslieť na seba, myslieť na svojho blížneho.
Žijeme tu a teraz s jedinečnými, nezameniteľnými problémami. Ako sa podľa vás k nim správame?
Často počúvam o našej hlasno propagovanej ceste do Európy. Ale sadnúť si do Európy s tým fondom, ktorý máme, je ešte privčas. To neznamená, že sa máme podceňovať, ale naopak, má to byť podnet k väčším výkonom na všetkých úrovniach. Štamperlíkmi a poldecákmi sa do Európy neprebojujeme. Prebijeme sa tam len úrovňou svojho života. Veľmi ma prekvapuje napríklad, že už ani v rozhlase redaktori nevedia správne používať formy vykania, ba tento nesprávny spôsob prekĺzne aj do vyjadrovania v parlamente. Ak sa môže nesprávne vyjadrovať poslanec, nemá zábranu ani obyčajný občan. No podstatná časť našich ľudí získalo stredoškolské, ba i vysokoškolské vzdelanie, a predsa sa dopúšťajú očividných chýb. Rovnako nie sú redaktori pripravení na vyslovenia názvov cudzích miest a mien. Napríklad neovládajú poľskú nosovku a s chvostíkom, basketbalový klub Slask Wroclav vyslovujú ako Šlask, a nie správne – šlonsk. Názov poľského mesta Chorzówa vyslovujú tak, ako sa píše, a nie Chořuv. Niektoré výroky poslancov NR SR sú priam brilantné, iné zase dôkazom nekultúrnosti. Nejde mi o stopy nárečia vo výslovnosti, no o ťažkopádnosť a ťarbavosť v prejavoch.
Je to tým, že sme nezodpovední?
Ľahostajnosť je veľmi zlá vlastnosť. Mne bola vždy bližšia hlboko sociálne cítiaca a pritom modliaca sa starenka ako ľahostajný ateista a materialista. To znamená, že ideológia musí slúžiť životu, riešeniu jeho problémov a nie aby život slúžil ideológii. Aj kedysi čítaval pán na hrade či v zámku spisy Voltaira, Rousseaua a iných moderných autorov, no cennejší pre národný život a pre ľudí bol Juraj Fándly. Zemepán bol vzdelaný, ale neurobil základné zmeny v postavení ľudu, kým Fándly sa o to všemožne usiloval.
A čo teraz robíte vy?
V minulosti som neveril, že sa dožijem 80 rokov. Spomínam si na hodinu náboženstva v ľudovej škole, keď nám pán dekan povedal, že sa možno niektorí dožijeme aj roku 2000. Mal som vtedy deväť. A tak sa stalo, že medzi tými niektorými som sa našiel aj ja. Choroba ma uložila do postele. Nemôžem chodiť a keď, tak len s pomocou druhých. To ma obmedzuje v pôvodnej práci. Ale predsa je tu jeden úsvit – nedávne vydanie môjho posledného rukopisu, ktorý som dokončil ešte pred onemocnením. Vychádza k 150. výročiu úmrtia osobnosti, o ktorej píšem. Ide o Karola Štúra. Zaumienil som si ho vyňať z tieňa, ktorý naň vrhal jeho brat Ľudovít, pravdaže nechtiac.
S hosťom Slova sa zhováral Jozef Lysý
