ARTFILM Trenčianske Teplice – festival, ktorý sa už osem rokov vkráda do sŕdc a plánovacích kalendárov milovníkov filmu. Najväčší a najmedializovanejší filmový festival na Slovensku. Pre mnohých možno jediná príležitosť vidieť kvalitnú filmovú produkciu.
Festivalový štáb na čele s Petrom Hledíkom pracuje celý rok na tom, aby sa očakávania divákov a hostí festivalu naplnili. K dispozícii sú premietacie plátna v miestnom kine Prameň, v koncertnej sále Kursalon, Videoprojekcia v budove starej teplickej elektrárne a kino Metro v Trenčíne. Tento rok mal festival 139 hostí a za sedem dní sa premietlo 102 filmov. Záujem domácich aj zahraničných režisérov, aby bol ich film premietnutý práve na tomto festivale, z roka na rok rastie. Príprava festivalu znamená v praxi množstvo doručených videokaziet, ktoré treba nielen vidieť, ale aj posúdiť a nakoniec rozhodnúť. Našťastie, z roka na rok nerastie len kvantita, ale aj kvalita prihlásených filmov. Vkus je však vec subjektívna a tak o výbere filmov rozhodujú traja ľudia: programový riaditeľ Vladimír Štric a pedagógovia VŠMU – Vladimír Mlčoušek a Martin Ciel. Program tohtoročného 8. ročníka sa niesol v znamení magického roku 2000 a bol koncipovaný pod mottom Film a 20. storočie.
Nielen božská Catherine Od začiatku kinematografie sa na jej vývoji prelomovým spôsobom podieľalo viacero osobností. Nie je možné spomenúť všetky, ale keďže je ARTFILM tak trochu elitným festivalom, bola časť Informatívna sekcia venovaná retrospektívnym prehliadkam Orsona Wellesa, Juana A. Bardema a Kena Russela. Diváci videli prevažne menej známe filmy, ktoré ale možno vďaka použitým filmárskym postupom považovať za medzníky vo vývoji kinematografie. Vzácnym hosťom festivalu bol priateľ a kameraman Orsona Wellesa – Gary Graver. Osobne uviedol svoj celovečerný dokument o práci s týmto výnimočným filmárom. Artfilm Fest prezentuje celovečerné hrané filmy. Z tých, ktoré budete mať možnosť vidieť v bežnej distribúcii, si určite treba pozrieť izraelský film ruského emigranta Arika Kapluna – Jana a jej priatelia. Skvelé dielko. Tým, ktorým sa páčil Trainspotting, odporúčam Human Trafific. Ak máte radi Lyncha, pred jeho filmom Príbeh Alvina Straighta si dajte aspoň liter piva. Je to americký…. „doják“.
Ďalšou nesúťažnou kategóriou boli Stredoeurópske konfrontácie – V4 a Nové české a slovenské filmy o umení. Myslím, že ekonomická situácia je ťaživá vo všetkých integrovaných krajinách, na rozdiel od Slovenska sa v nich však neobmedzila výroba filmu takmer na nulu. Český film Minulost je vizuálne aj tematicky na hranici experimentu s ľudským podvedomím. Silné emocionálne prežívanie drsnej reality, svet nepočujúceho Františka je pre citlivého diváka dosť ťaživým zážitkom. Česká republika sa v tejto kategórii prezentovala ešte filmom Pavla Mareka, najnovším (a skvelým) dokumentom Věry Chytilovej – Vzlety a pády a animovanými filmami Igora Ševčíka. Maďarskú kinematografiu zastupoval film Miklósa Jancsó a Pétera Tímára. Z poľskej produkcie bolo možné vidieť film Kráľovná anjelov (Mariusz Gregorzek) a najnovší film Andrzeja Wajdu Pán Tadeáš.
Množstvo hostí festivalu sa tešilo na plánovanú osobnú návštevu režiséra oceneného za celoživotnú tvorbu Oscarom, no keďže 75-ročný Wajda nakrúca ďalší film, museli sa „uspokojiť“ len s prítomnosťou jedného z hlavných aktérov filmu. Daniel Olbrychski prebral minulý rok na Moste slávy cenu Hercova Misia. Tento rok prišiel opäť, lebo, ako hovorí “ Je to veľmi milý festival, na ktorom sa organizátori šialene snažia hýčkať si hostí“. Jedným z najhýčkanejších bola, samozrejme, Catherine Deneuve. Vynikajúca francúzska herečka, ktorá bola v 60-tych rokoch vyhlásená za najkrajšiu ženu sveta, si tabuľku so svojím menom vlastnoručne pripevnila na Moste slávy. Cenu Hercova misia za celoživotnú tvorbu získala aj česká herečka Jana Brejchová a vari najviac potlesku zožal jediný ocenený muž Ladislav Chudík.
Najlepší obraz, slovo a hudba Hlavná súťažná kategória hraných filmov Art Fiction predstavuje celovečerné hrané filmy inšpirované umením. Mňa najviac zaujal novozélandský film režiséra Michaela Thorpa – Ples námesačných. Nekonvenčne poňatý príbeh mladého psychoterapeuta a jeho pacientov vynikol presvedčivým herectvom a výtvarným vedením kamery. Porota najvyššie ocenila Lecha Majewskeho za réžiu a Adama Sikoru za kameru vo filme Wojaczek. Čierno-biela výpoveď o dobe (ne)dávno minulej je portrétom legendárneho básnika. Jedinečným spôsobom sa tu odráža vnútorná rozorvanosť umelca uväzneného v beznádeji epochy útlaku. Ak sa tento skvost náhodou objaví v distribúcii, nenechajte si ho ujsť. Verím, že poľský Jim Morrison vás príliš nezdeprimuje. Najsledovanejšou kategóriou na festivale sú Artefakty – dokumentárne filmy o umení a umelcoch. Bronzový kľúč tu získal maďarský film Obesení. Proti gustu žiaden dišputát. Strieborný kľúč za poetickú víziu umenia ako prostriedku na zachytenie pominuteľnej večnosti si odniesol belgický film Diluvio. Pieskové sochy na brehu mora, čas ako hodnota subjektívne relatívna, vlny oblizujúce v piesku nahé telá, ktoré postupne splývajú s morským dnom. Práve kvôli takýmto filmom sa oplatí sedieť v kine.
Zlatý kľúč získal slovinský film Dom svobode, ktorý zanecháva nielen zimomriavky na chrbte a silný emotívny zážitok. Tanečníci na zvislej skalnej stene vedú vzájomný dialóg s divákom a, pravdepodobne, aj s Bohom. Kategóriu, ktorá môže čo-to prezradiť o smerovaní filmu v ďalšom storočí, predstavuje súťaž študentov filmových škôl Na ceste. Cenu získal nemecký film Denník a český film Happy End. Je pozitívne, že sa mladí tvorcovia snažia o vtip, hravosť a iróniu a… vychádza im to. Akýmsi „slnkom“ tejto kategórie sa stal slovenský film Labyrint režiséra Marka Škopa. Jednoduchá metafora cesty životom, cesty plnej stretnutí a rozchodov, cesty, na ktorej nič nezaniká, iba mení svoju podobu. Zo slovenskej tvorby zaujal debut etablovaného divadelného režiséra Juraja Nvotu Maliar z Montány. Plaketa Dona Quijota, cena poroty medzinárodnej federácie filmových klubov, zaslúžene putuje do Anglicka. Lyrický film Mohol by som čítať oblohu veľmi originálnym a poetickým spôsobom zachytáva spomienky a kombinuje ich do hudobno-slovno-obrazovej koláže.
Čo festival spravádzalo Ocenených bolo, samozrejme, viac filmov a ešte viac ich bolo skutočne vynikajúcich. Ale nielen filmom je človek živý. Príjemnou súčasťou festivalu sú aj sprievodné podujatia. Tradičný ARTFILM OPEN – tenisový turnaj – je príjemným spestrením intelektuálnych debát v kaviarni festivalového hotela. Za zmienku tiež stojí koncert Jany Lewitovej a Vladimíra Mertu – v komornej atmosfére Videoprojekcie zožali potlesk za Slovenské balady. Na miestach konania festivalu boli vystavené obrázky a fotografie, dokonca aj park bol umeleckými artefaktmi zo sena a dreva voľne spojený s priľahlými horami. Návšteva tradičného tureckého kúpeľa Hammam a večerné recepcie sú drobnosťami, ktoré potešia. Pohyblivé obrázky pôsobia svojou mágiou nielen na naše vedomie, ale aj podvedomie. Preto by sme si mali dôsledne vyberať, čo necháme na nás pôsobiť. Mali by sme byť nároční na seba, aj tvorcov, ktorých svojou návštevou v kine podporujeme v tvorbe. Mali by sme sa brániť konformnosti väčšiny a nájsť si čas na filmy, ktoré nie sú prázdne a bezduché. Verím, že ARTFILM je festival, ktorý aj v ďalších ročníkoch bude vytvárať priestor pre to, čo by „sme mali“. Považujte to za otvorenú reklamu – ARTFILM hýčka všetkých svojich hostí, nielen V.I.P.
Autorka (1975) je študentka filmovej réžie na VŠMU
