„Pre mňa vždy bolo a je dôležitejšie kráčať, než sa iba usilovať rýchlo dôjsť do cieľa.“ Neprešiel ešte ani mesiac ako mi Jaroslav Filip pri našom poslednom rozhovore povedal práve tieto slová – a pokračoval. „Ja si najradšej len tak idem, a ako a kam, sa už ukáže.“
Kto z nás však mohol vedieť, že jeho životná cesta bude napokon až taká nezmyselne krátka a jej smer až taký zrejmý…
Fascinovala ho tímová práca Vždy o sebe hovoril, že je dušou predovšetkým muzikant a práve hudba mu je tiež najvlastnejšia. No zároveň vždy dodával: „Upnúť sa v živote iba na jednu vec znamená nechať bokom všetko ostatné – a to ja nechcem a neviem.“ A my, jeho publikum, sme mu za to boli aj vďační. Vďační za množstvo albumov, v ktorých sa pohyboval hneď v niekoľkých hudobných žánroch a pri vzniku ktorých spolupracoval takmer so všetkými osobnosťami súčasnej slovenskej a českej populárnej hudby. Hoci sám sebe si doprial „iba“ tri (Meditation for piano, Cez okno, Ten, čo hrával s Dežom Ursínym). Dôvod? „Pre mňa je jednoducho tímová práca fascinujúcejšia. Navyše mám aj väčšmi pocit, že som užitočný. Napokon, hnacím motorom ľudského života je predsa práve vedomie, že som pre niekoho užitočný.“
A potom je tu, prirodzene, jeho celkom nezameniteľná spolupráca s Milanom Lasicom a Júliusom Satinským, s ktorými dlhé roky pravidelne účinkoval nielen ako ako klavirista (Ktosi je za dverami), ale bol im v pravom zmysle slova aj hereckým partnerom (Deň radosti). A z ktorej postupne vzišli doslova desiatky dodnes obľúbených pesničiek. „Najkrajší honorár, ktorý môžem dostať, je, že prídem na besedu a 16-ročné deti si pamätajú pesničky z Bolo nás jedenásť. A keby si len pamätali. Ja už neviem všetky texty, melódie a ony mi ich bez problémov „hádžu“ z hľadiska. Tak to si hovorím – úha.“
Usilovný herec – smrť umenia! Absolvent bratislavského konzervatória v hre na klavír (narodený 22. 6. 1949 v Hontianskych Moravciach) mal v sebe nepokojnú krv už od detstva a hoci jeho blízki, okolie neraz iba s prekvapením sledovali, čomu všetkému sa chce, vie venovať, on som vedel, prečo. „Lebo tak aspoň rýchlo neskôrnatiem a nezahľadím sa do seba viac ako treba.“ A tak hudbu síce stále miloval, chcel a zostal jej verný, no zároveň miloval i divadlo. „Jednoducho, je najpoctivejšie. Vo filme, v televízii môžete s pomocou techniky všeličo zakryť, vylepšiť. Tu sa však ide každý večer nanovo s kožou na trh a divák rýchlo pozná, čo vo vás je. Navyše, ide o syntetické umenie, v ktorom sa môžem uplatniť ako hudobník, spevák, autor i herec.“ Preto to aj po konzervatóriu najskôr skúsil s prijímačkami na herectvo. „Nevzali ma. Asi boli vtedy talentovanejší…“
Nevzdal sa však. Namiesto toho skončil v roku 1976 na VŠMU filmovú a televíznu dramaturgiu – a už počas školy začal hrať v známom študentskom Divadle u Rolanda, na základe čoho prišla neskôr ponuka z Trnavského divadla, kde sme sa s ním mohli stretávať v rokoch 1981 až 1990. Predtým (a medzitým) však ešte stihol pôsobiť v Slovkoncerte, skladať scénickú hudbu pre mnohé slovenské i české divadlá, byť redaktorom v Slovenskom rozhlase, dramaturgom na Novej scéne, objavovať sa v mládežníckych vysielaniach v televízii. Pravda, tam až potom, keď ich redaktori „presvedčili“ vtedajšie vedenie, že jeho osobitý zjav a prejav nebude mládež nijako demoralizovať…
Určite však nemožno zabudnúť ani na televízny film Albert, v ktorom vytvoril hlavnú úlohu pod režijným vedením takého velikána, akým bol František Vláčil. „Myslím, že po tejto stránke už odvtedy nemôžem získať viac. Nevravím ako ma viedol herecky, ale naše mnohohodinové diskusie skutočne o všetkom, to bola ľudská, umelecká škola doslova na nezaplatenie.“ Práve preto, že poznal svoje limity, však Jaroslav Filip napokon z Trnavy odišiel. „Bolo to viac o kamarátoch než o herectve… Hoci za to, čo som tu urobil, sa určite nehanbím. Nie som však školený herec, ja si môžem zahrať, do čoho môžem trošku odbočiť – ale nie celkom vybočiť. Dobré herectvo je však postavené práve na totálnom vybočení. Takže si to bolo raz treba zrátať a vyvodiť dôsledky. Čo som aj urobil.“
A akých hercov potom Jaroslav Filip obdivoval? Rovnakých. „Ktorí tiež nevybočujú, sú v každom filme až ubíjajúco rovnakí, a pritom vo svojom žánri úžasní. Hoci majú vždy iba iný kostým a meno. Jean Gabin, Lino Ventura, Gene Hackman… A to sú tiež ľudia, ktorí sú mojím vzorom. Lebo nie sú snaživí. Snaživý herec – smrť umenia.“
Inak nevedel a nechcel Tak trochu provokatér? Určite áno. Dokonca až veľmi. No celkom zámerne. „Umenie nikdy nemá v ľuďoch vyvolávať spokojnosť. Spokojný môže byť človek s práčkou, alebo s ústredným kúrením. Robiť umenie s týmto cieľom je však zásadný omyl a kto si na tom založí svoju existenciu, ďaleko nedôjde. Skutočné umenie musí podnecovať k vlastným úvahám a nielen konštatovať dobre známe fakty. Hoci si to aj publikum nepraje.“
Mimochodom, tieto určite stále platné slová mi Jaroslav Filip povedal ešte v dávnom lete roku 1989. Aby sa potom, už o niekoľko mesiacov, aj on veľmi aktívne zapojil do novembrových udalostí. A hoci bol neskôr z politického vývoja u nás v mnohom sklamaný, ako jeden z mála slovenských umelcov zostal politike verný. Najmä v televíznej satirickej relácii Apropo TV, kde so Stanom Radičom pravidelne glosoval všetko, čo sa v tejto sfére u nás dialo a deje. Musel, pretože: „Aj sme chceli so Stanom viac robiť čistú srandu. Ale potom nás zasa niekto, niečo tak vytočí! Lebo politika – a na Slovensku špeciálne – je vždy o tom, že ťa ktosi a čosi vytočí. A ja skutočne viem, že nebudem pokojne spávať až dovtedy, pokým tu nebude jedna nudná úradnícka vláda. Nudná, ale bohatá. Zatiaľ totiž ide vždy iba o zhluk Slovákov, ktorí vstupovali do politiky preto, že osobne po niečom túžia. Nuž ale, keď je vo vláde niekto chudobný, keď býva v paneláku a má jednu starú embéčku, vždy si budem myslieť, že v nej chce zbohatnúť a teda mňa ako občana okradnúť.“
Jaroslav Filip však okrem Apropo pripravoval aj televízny hudobný mesačník Kaviareň u Filipa, pravidelne sa nám prihováral v Rádiu Twist v reláciách Záložňa a Noční vtáci, ďalej skladal scénickú hudbu, aktívne koncertoval, spolupracoval na projektoch iných hudobníkov, podporoval mladé muzikantské talenty, písal scenáre, režíroval… Zároveň však, verný svojej povahe, sa neustále vyslovoval ku všetkému, čo ho práve v našej spoločnosti trápilo a podieľal sa vari na všetkých akciách, o ktorých bol presvedčený, že pomôžu zvýšiť politickú kultúru na Slovensku. A nech už išlo o akúkoľvek oblasť, jeho partneri, spolupracovníci, rovnako ako my, jeho publikum, sme vždy mali istotu, že nám ponúkne najvyššiu kvalitu a povie presne, čo si myslí. Bez vytáčok, zahmlievania a (iných) obľúbených fráz. Jednoducho preto, lebo inak nevedel. Nevedel – a najmä, nechcel. Lebo sláva, popularita, ktorá vzniká často iba z toho, že sa niekto pravidelne zjavuje v médiách a hovorí ľuďom to, čo práve chcú počuť, nebola pre neho vôbec dôležitá. „Našťastie, nikdy som nepatril k tým, ktorí robia veci, aby ich niekto obdivoval, hovoril im, aké sú cenné. Moje vznikli jednoducho preto, lebo som cítil potrebu, aby boli na svete. A keď potom niekto povie, že áno, sú fajn – O.K. Mňa to síce poteší, ale preto nevznikli.“
Najhoršia je pasivita Nuž áno. Čo k tomu ešte dodať? Vo chvíľach, keď od smrti Jaroslava Filipa uplynulo sotva niekoľko dní a keď si iba pomaly začíname uvedomovať, čo všetko práve on, iba minulý rok oslavujúci päťdesiatku (vôbec na to nemyslím, život ide ďalej), pre nás, pre celú slovenskú kultúru, znamenal. Bez toho, že by sa neustále zmieňoval o Slovensku, Slovákoch, bez toho, že by k nám, k našej krajine, prestal byť náročný, kritický, a keď treba, aj ironický a sarkastický. A hoci pre niektorých bol najmä „humoristom“, ktorého možno poslať preč jedným stlačením gombíka na rádiu či televízore, nič to nemení na jeho snahe angažovať sa otvorene a aj s vedomím konfliktov všade, kde to považoval za potrebné. Práve tak ako jeho snaha dávať nám, divákom, iba veci najvyššej kvality, na ktorých pracoval vždy tvrdo a až do poslednej chvíle. Nech to aj, zdanlivo, ukrýval pod svojím smutno-ironickým úsmevom zahaleným do večného dymu z cigariet.
Dynamický, neustále sa kamsi ponáhľajúci a predsa vždy ochotný diskutovať kedykoľvek a o čomkoľvek. Milovník počítačov, najmodernejších výdobytkov techniky, s absolútnym prehľadom vo svete hudby, literatúry, či filmu. Presvedčený, že najhoršia je v ľudskom živote pasivita a naša neschopnosť vzoprieť sa manipulácii „zhora“. Taký bol…
Alebo je? Zostáva? „Pre mňa naozaj nie je hlavné byť stále kdesi tzv. viditeľný. Hlavné je stále zostať v mysliach ľudí. Ticho a nenápadne. Nikdy som neuvažoval o tom, čo bolo, bude. To by bol koniec. Bilancia. A na to mi chýba aj chuť, aj čas. Ja si najradšej len tak idem, a ako a kam, sa už ukáže… Máme len jeden život a len od nás, od nikoho iného, záleží, či ho naplníme aktivitou, alebo výhovorkami…“
Autorka (1950) je televízna a divadelná publicistka
