Je to ako s poloprázdnou alebo s poloplnou fľašou. V zmätku nemecko-nemeckých vzťahov vždy vidíme to, čo chceme vidieť. Kto chce vidieť zbližovanie a miznutie rozdielov, ten si to môže potvrdiť množstvom údajov.
Takto videl nakoniec aj minister Rolf Schwanitz (SPD), keď v parlamente hovoril o stave jednoty. Kto tvrdí opak – ako napríklad Günter Nooke z CDU na rovnakom mieste, takisto môže uvádzať dostatočne výrečné dôkazy. Nemecký Hans v hmle. Osamelý a dezorientovaný, ako o tom hovorí neuveriteľne slabá báseň Hermanna Hesseho, taká slabá, že by som ju mohol napísať aj ja: „To zvláštne putovanie v hmle, osamelý je každý krík a kameň, nijaký strom nevidí iný, každý je sám“.
Dopadlo to ináč Hneď po zjednotení na otázku, či sa považujú za Nemcov, alebo za západných resp. východných Nemcov, väčšina ľudí sa považovala v prvom rade za Nemcov. Medzičasom sa to obrátilo. Najprv som východným Nemcom a až potom Nemcom. Strach pred veľkonemeckým nacionalizmom sa ukázal ako zbytočný, nie je však zbytočný strach pred etnicizmom s obvyklým vylučovaním a podceňovaním iných. A spolu so sebaetnizáciou, ktorá zreteľne vyplýva z výskumov verejnej mienky, dochádza aj ku konštruovaniu kvázi-národov. Obzvlášť zreteľné to je, keď vyskúšame, či pri rozlíšení východný a západný ide o geografické určenie. Passau, ktoré sa nachádza východnejšie ako Východné Nemecko, sa považuje za Západné Nemecko. Geniálny karikaturista Seyfried nakreslil Západný Berlín ako západný pól. A pretože kamkoľvek idete zo severného pólu, vždy idete na juh, tak je okolo Západného Berlína len Východ. To, že východní Berlínčania by mali byť tiež západnými, je najväčším utrpením pre Západoberlínčanov. A je úplne jedno, kde sa vo Východnom Nemecku pohybujem, vždy zostanem západným Nemcom. Je to zrejme vlastnosť definovaná trvanlivými charakteristikami.
Občania druhej kategórie Dve tretiny východných Nemcov v reprezentatívnych výskumoch uvádzajú, že sa v Spolkovej republike Nemecko cítia ako občania druhej kategórie. Proces zjednocovania bol plný pokorenia a jeho výsledok dáva za pravdu tvrdeniu, že vlastníctvo, nehnuteľnosti, podniky, špičkové pozície v hospodárstve, politike a štátnej správe sú prevažne v západonemeckých rukách. Obyvatelia nových spolkových krajín, ktorí si vypočítali, že vzhľadom na svoju životnú dráhu a vzdelanie by mali nárok na porovnateľné pozície, reagujú na fakticky etnizujúce poníženie a nespravodlivosť so zlosťou. Namiesto toho, aby sa prispôsobili zdanlivo nevyhnutnému, začínajú proti tomu stavať heslo „East ist beautiful“, a tak dávajú svojej zvonka určenej etnizácii aspoň symbolicky pozitívnu hodnotu. Možno nezarábame toľko ako vy, my sme však morálni! To, že vlastné symbolické zhodnotenie je zároveň sebadefiníciou a znamená aj znehodnotenie druhého – teda toho, kto je vylúčený z procesu sebadefinície – je nevyhnutným dôsledkom tohto procesu.
Dôvody nespokojnosti Východní Nemci s nízkym vzdelaním a na podriadených pozíciách zasa zisťujú, že príjmami, sociálnou prestížou a životnými šancami sú na tom v rámci celého Nemecka ešte horšie ako cudzinky a cudzinci, ktorí sa už pred mnohými rokmi v Nemecku etablovali. A aj keď sa ich vlastné sociálne postavenie po zjednotení podstatne zlepšilo, predsa len nevidia spôsob, ako sa vyrovnať aspoň západonemeckým obyvateľom, nehovoriac už o vyrovnaní sa západonemeckému strednému stavu. Na túto situáciu reagujú protizápadným etnickým fundamentalizmom, ktorý sa čoraz zreteľnejšie ukazuje ako rasizmus a nepriateľstvo k cudzincom. Údaje o rastúcom odcudzení medzi východnými a západnými Nemcami, ktorými nás zásobujú sociálne vedy, môžeme preto interpretovať ako výsledok pokračujúceho podhodnocovania a marginalizácie väčšiny ľudí v nových spolkových krajinách. Veď predsa už len z príslušnosti k označeniu „Východný Nemec“ vyplýva nižšia mzda vo verejných službách.
Aj rovnakosť oddeľuje Čo však s tými údajmi, ktoré hovoria o niečom inom – že totiž rozdiely medzi východom a západom krajiny sa stierajú, že sa ukazuje čoraz viac spoločného? Aj to sa dá ľahko vysvetliť: Kto sa chce v nových spolkových krajinách presadiť, musí sa nielen neochotne podriadiť pravidlám, ale si ich aj osvojiť. Kto existuje v spoločnosti tovarov, nemôže sa od nej odpútať. Rozdiely sa objavujú až vtedy, keď si niektorí môžu dovoliť niečo, čo je tým druhým odoprené, z čoho sú vylúčení. Tam však, kde sa príjmy vyrovnávajú, tovarová fasáda zakrýva rozdiely. A nakoniec: západonemecké elity v nových spolkových krajinách určujú miery toho, čo sa v tejto spoločnosti bude považovať za úspech a česť. Kto chce byť úspešný, či už na Západe alebo na Východe, ten sa musí riadiť týmito mierami. Tieto vyžadujú prispôsobiť sa, stať sa rovnakým. Tu však ide o rovnakosť, ktorú mnohí pociťujú podobne, ako to vyjadruje spomínaná neuveriteľne zlá báseň. V jej ďalšom verši sa totiž píše: „Zvláštne sa putuje v hmle! Život je samotou, nikto nikoho nepozná, každý je sám“. Tak je to s nemeckým Hansom v hmle. Z takejto rovnosti v nerovnosti ide strach. To už potom radšej symbolické zjednotenie so sebaetnizáciou a etnizáciou toho druhého.
Autor je prispievateľ týždenníka Freitag.
