Starosta Lyonu a jeho spolupracovníci nedávno navštívili jednu s problémových štvrtí mesta. Chceli vedieť, ako sa realizuje plán sanácie geta a zároveň chceli ukázať, ako sa starajú o niekoľko tisíc prisťahovalcov z Alžírska, Maroka a Chile.
Podľa všetkého sa primátor Lyonu Raymond Barre (UDF), jeho radní a starostovia mestských častí navzájom dobre neznášajú. Spája ich však spoločný záujem o druhé najväčšie mesto Francúzka a o moc, ktorú toto mesto poskytuje. Okrem toho, Barre čoskoro odstúpi.
Kandidáti chcú byť viditeľní Možní nástupcovia sa usilujú o čo najlepšie východisko v boji o primátorské kreslo. 76 rokov – tomu sa už predsa len hovorí zrelý vek a profesor ekonómie, expremiér Francúzskej republiky, dokázal svoju kariéru zavŕšiť aj úradom primátora Lyonu. Barre by chcel architektonicky vylepšiť lyonské „Chicago“ – štvrť, kde často horia autá. Tak to bolo aj pred tromi rokmi, keď polícia zastrelila mladého Afričana, obyvateľa jedného z výškových domov. Jeden z najväčších „strojov na bývanie“ – 15-poschodový výškový dom s 380 bytmi – by sa mal znížiť. Ráno, keď vychádza slnko, je Plateau de Duchere – tak sa lyonské Chicago oficiálne volá – najkrajšie, vtedy majú jeho obyvatelia najúchvatnejší výhľad na mesto. Ich životné vyhliadky však ani zďaleka nie sú také dobré.
Počas starostovej návštevy štvrte sa najctižiadostivejší rivali nespustia z očí. Barre by v nijakom prípade nechcel vidieť na svojom kresle Gérarda Collomba, socialistického starostu jednej z lyonských štvrtí. Ďalší záujemca o miesto starostu, Henry Chabert, gaullista a člen mestkej rady zodpovedný za dopravu, prišiel pred niekoľkými mesiacmi o svoje kompetencie. Je to bežný postup, keď má komunálny politik problémy s vyšetrovateľmi, aj keď ho ešte neodsúdili.
Ako sa zosmiešniť Komunálne voľby budú v Lyone až o rok. Už teraz však päť pravicových politikov kandiduje ma miesto primátora. Dvaja gaullisti, dvaja liberáli, jeden konzervatívec. Možno sa zosmiešniť ešte viac? Všetci sú presvedčení, že budú schopní poraziť socialistu Collomba, pretože Lyon, mesto obchodníkov a honorácií je už viac ako sto rokov ovládané pravicou. Doterajšie výskumy hovoria, že jednotliví kandidáti majú preferencie 3 až 5 percent. Keby sa znásobili piatimi, tak by sa už dalo hovoriť o serióznych kandidátoch. V Lyone sa však počíta ináč. Keď vyšetrovateľ začal na začiatku roka v prípade Henryho Chaberta – najvplyvnejšieho člena mestskej rady a najnádejnejšieho kandidáta na post primátora – konať vo veci sprenevery verejných peňazí, jeho protivníci zacítili krv. Odvtedy vznešená skupina bojuje o miesto prvého muža miliónového mesta. Táto skupina pozostáva z profesora pre európske právo, renomovaného chirurga, bývalého ministra obrany, žoviálneho senátora a 54-ročného gaullistu Chaberta, o ktorom si aj jeho priatelia v strane myslia, že je politicky mŕtvy.
Ide o politický systém Stranícka demokracia v Lyone dobieha posledné kolo. Toto mesto je príkladom novej formy feudalizmu, ktorá sa začína presadzovať vo francúzskych veľkomestách. Každý môže vyhrať – hazardéri i populisti, starousadlícki potentáti aj noví mediálni profíci. Musia mať len dostatočnú dávku nehanebnosti, musia predovšetkým urobiť od seba závislých dostatočné množstvo ľudí. „Neinvestujete predsa tridsať rokov svojho života do jedného mesta na to, aby ste si potom išli hľadať iný džob,“ tvrdí Chabert, ktorý je v Lyone šéfom jednej z dvoch gaullistických skupín. „To už nie sú strany, to sú klany!“ – poznamenáva Marie-Therese Geffroy, starostka jednej z lyonských štvrtí, sama gaullistka. „Urobíte malý puč, hlava doterajšieho šéfa musí padnúť, prinesiete si svojich priateľov, potom sa prevezme aparát – to je obvyklá prax.“ Lyon nie je ničím osobitným.
V Paríži sa rozhodlo vo voľbách roku 2001 bojovať medzi sebou päť pravicových kandidátov, v Marseille budú zasa medzi sebou zápasiť štyria socialisti – stranícke centrály sú neschopné. Získať väčšinu pre istý program, nájsť dôveryhodných ľudí, ktorí by tento program uskutočňovali, to všetko sa dnes už považuje za zastaralé. Opäť, ako za čias renesancie, je mesto samostatným vesmírom, so svojimi vlastnými dejinami, vlastnými pravidlami, ktoré bývajú často kriminálnej povahy. V Paríži sa na začiatku deväťdesiatych rokov Chirac aj jeho liberálno-gaullistická väčšina dostali k moci na základe falošných volebných zoznamov. Viac ako desať rokov sa dôkazy zakrývali, a čo povedať teraz, keď bývalý starosta je prezidentom štátu?
Baróni si volia zámok V hlavnom meste Francúzska sa gaullistická RPR dokázala len po úporných hádkach za zatvorenými dverami zjednotiť na mene Philippe Séguin ako na spoločnom oficiálnom kandidátovi. Ostro proti bol doterajší primátor Tibéri. To, že Séguina budú počas volebnej kampane napádať aj z vlastných radov, sa považuje za viac ako isté. Vlastniť mesto, to prináša v politickom podnikaní piatej republiky mnohé výhody. Miesto starostu môže byť odrazovým mostíkom pre dlhú kariéru poslanca a ministra. Keď je mesto raz už dobyté, stáva sa pevnosťou. Pán mesta sústreďuje svojich verných pre útok na celoštátnej politickej scéne, vystreľuje salvy na vládu v Paríži, ustupuje, keď je politická konjunktúra nepriaznivá.
Allain Juppé, do roku 1997 konzervatívny premiér, sa pevne drží v Bordeaux. Rennes – hlavné mesto Bretónska – je už viac ako štvrťstoročie v rukách socialistu Edmonda Hervého, rozhodnutého uchádzať sa o tento post ešte aj v roku 2001. Toulouse bolo dlhé roky „rodinným vlastníctvom“ Baudisovcov, starostovské kreslo sa tu dedilo z otca na syna už od konca vojny. Až teraz sa uvoľnil priestor pre dráhu Phillippa Douste-Blazyho, ktorý bol dosiaľ starostom pútnického mesta Lurdy a ministrom kultúry poslednej konzervatívnej vlády.
Jedno mesto sa dá bez námahy vymeniť za iné, väčšie – vojvodca jednoducho mení svoje sídlo. Už spomenutý Phillippe Séguin sa rozlúčil s Epinalom vo Vogézach, aby sa mohol uchádzať o post parížského starostu. Z toho istého dôvodu sa Jack Lang vzdal podobného miesta v Blois. Keď však v marci vstúpil do Jospinovej vlády a musel sa kvôli tomu vzdať parížskej kandidatúry, chcel sa vrátiť späť do Blois. Baróni si sami volia zámok, na ktorom chcú sídliť – to však už bolo na socialistov priveľa.
Politika hmatateľného Tento feudalizmus vytvoril nový typ politika, sformoval sa homo citadensis, ktorý sa už nevyjadruje k základným otázkam štátu a predsa sa dostáva do centra verejnej pozornosti. Jeho receptom je hmatateľná politika. Detské škôlky namiesto daňovej reformy, diaľničný obchvat namiesto stretnutia predstaviteľov EÚ.
Už spomínaný Henry Chabert je pyšný na svoje výkony, avšak kvôli luxusnej výbave svojho vidieckeho sídla sa musí pravidelne stretávať s policajným vyšetrovateľom. Jedenásť rokov mal na starosti mestské komunikácie, bol poslancom parlamentu za Lyon, ako podnikateľ v mraziarenstve vytváral nové pracovné miesta, prebojoval výstavbu novej linky metra… Je tu však jeho letné sídlo v Drôme. Náklady na jeho prestavbu boli smiešne nízke, pretože vždy tak skromne vystupujúci člen mestskej rady – aspoň to tvrdí vyšetrovateľ – poveril prestavbou svojho letného sídla stavebné firmy, ktoré získavali prednostne objednávky od mesta. „Všetko už bolo preverené, sedemkrát tu bola kontrola z daňového úradu. Všetko je v poriadku, nič nenašli,“ zdôrazňuje roztrpčený Chabert, priam protiklad vždy pokojného Raymonda Barrea. Člen mestskej rady uverejnil údaje o prípade na internete, nachádza sa tam dokonca aj fotografia jeho letného sídla. Služba zákazníkom až do trpkého konca.
V pompéznej lyonskej radnici usídli o poschodie nižšie svoj volebný štáb chirurg Dubernard. Preslávil sa náročnými operáciami. Na začiatku roka zošil pacientovi dve odtrhnuté ruky. Okrem toho má v meste na starosti financie a je poslancom v Paríži. Chirurg vedie druhú gaullistickú skupinu v mestskom zastupiteľstve a chce byť tiež starostom. Noví mestskí politici sú mnohostranne talentovaní. Dubernard vo voľnom čase operuje, Chabert sa zase dal na poéziu.
Zvyšky starého Francúzska Deväť mestských častí Lyonu sa rozprestiera na vŕškoch. To vyvoláva dojem pevností. Tri z nich po posledných voľbách dobyli socialisti, ostatné sú v rukách pravice. Pravica je však medzi sebou rozhádaná. „Ľavica má aspoň nejaké spoločné hodnoty,“ uznáva gaullistka Marie-Therese Geffroy a dodáva: „Naši ľudia hovoria len o sebe samých a o tom, čo všetko je tu ich zásluhou. Považujú voličov za hlupákov.“
Vysoko nad brehmi Saône tróni obrovský chrám Notre Dame la Fourviere so svojimi štyrmi kostolnými vežami. Prevrátený slon, tak to charakterizujú ľudia z ulice. To je jediný žart, ktorý si tu voči katolíckej cirkvi možno dovoliť. Lyon je zvyškom starého Francúzska a u mnohých zostala stará náklonnosť k maršalovi Pétainovi. „Lyon nevolí ľavicovo, je to umiernené ľudové mesto,“ zdôrazňuje Henry Chabert, ktorý ešte stále verí, že je medzi svojimi spoluobčanmi obľúbený. Nový posudok súdneho znalca však uvádza, že rekonštrukcia jeho vidieckeho sídla stála 1,1 milióna frankov, teda trikrát viac, ako uvádzal on.
Autor je prispievateľ týždenníka Freitag
