V súčasných pomeroch na Slovensku sa dá všetko, i tie najintímnejšie a z ľudského hľadiska inde zväčša nedotknuteľné veci zneužiť na plytké stranícke záujmy. Napríklad aj závažné ochorenie prezidenta republiky. Všade vo svete sa považuje za samozrejmé, že v situácii, keď hlava štátu nie je určitý čas schopná vykonávať svoju funkciu – v súvislosti s Rudolfom Schusterom už je našťastie tento stav zažehnaný – dočasne preberajú jej kompetencie iní ústavní činitelia a orgány tak, ako to ukladá základný zákon, aby sa predišlo závažnejším komplikáciám. V demokratických krajinách sa nad tým predstavitelia opozície nepozastavujú, poukazujúc na to, že ústava exaktne nerieši termíny preberanie jednotlivých právomocí. U nás však musí byť všetko inak. Ak by predseda parlamentu a premiér v tejto záležitosti otáľali, asi by im HZDS a SNS hádzali na oči, že v takej citlivej chvíli nekonali rázne a vydali štát napospas hrozbe z narušenia jeho právnej, politickej i bezpečnostnej integrity. Jozef Migaš a Mikuláš Dzurinda však konali, a tak sa stali pre zmenu terčom ostrej kritiky, že si protiprávne uzurpovali moc, čo vraj parlamentná opozícia nikdy neuzná. Podľa seba, súdim teba – zrejme takto podľa osobných skúseností rozmýšľa aj Vladimír Mečiar, ktorý začiatkom marca 1998 po skončení mandátu Michala Kováča spolu s vtedajším šéfom NR SR Ivanom Gašparovičom prevzal prezidentskú agendu a hneď prvý deň to zneužil na vyhlásenie amnestie pre trestné činy, z ktorých sú podozriví jeho stranícki súputníci. To, že mu právni „experti“ narýchlo predložili legislatívne opatrenie, ktoré musel o niekoľko mesiacov reparovať, netreba ani pripomínať. V každom prípade účel splnil – aj týmto spôsobom zauzlil viaceré kriminálne kauzy, že dosiaľ sa nenašiel meč, ktorým by boli preťaté.
