Ak by Konfederácia odborových zväzov SR existovala na prelome minulého a tohto storočia, získala by asi prívlastok oportunistická. Keďže funguje na konci 20. storočia, je možné ju pomenovať ako málo akcieschopnú a málo presvedčivú, zato však verbálne hyperaktívnu.
Táto vlastnosť sa nanešťastie pre budúcnosť slovenských odborov neprejavuje aj v praktickom rovine – pri obhajovaní sociálnych práv zamestnancov. KOZ sa stala obeťou vlastných aktivít a politiky, ktorá sa navonok mala zdať ako sofistikované hranie na obidve strany. Výsledok? Nemá dôveru radových odborárov, ani úctu vládnej moci. Všetko z vlastnej viny, nie vplyvom podceňovania zo strany vlády, ani vplyvom slabého uvedomenia si potreby solidarity samotných odborárov.
Protesty na polceste Slovenské odbory sú slabé a každá ich protestná akcia sa skončí na polceste. Vyhrážky sa po neúspešnej demonštrácii zmenia na chlácholiace tvrdenia, že sa treba umierniť a pokračovať v rokovaniach s vládou, hoci predtým bola objektom ostrých slovných útokov. Je potom pochopiteľné, že postoj odborov dáva Dzurindovmu kabinetu široký priestor, aby neprikladal hrozbám o nátlakových aktivitách veľký význam. Veľký význam by im nemali prikladať ani odboroví predáci. Príčinou sa stalo poznanie, že napriek sociálnej nespokojnosti nie sú zamestnanci v mnohých prípadoch schopní ísť protestovať, či už zo strachu alebo z neochoty.
V tejto súvislosti je prirodzené, že odborom nezostáva nič iné, len sa usilovať o zakamuflovanie svojho slabého „silového“ zázemia a sústrediť sa na rokovanie s vládou. Ak by však boli odbory serióznym partnerom, obišlo by sa to bez permanentných vyhrážok a ukazovania svalov. Vysoký odborový funkcionár sa neverejne vyjadril, že ide o súčasť taktiky, ktorej účelom je dať odborárskym argumentom vážnejší background. Vláda však s najväčšou pravdepodobnosťou túto taktiku neprehliadla a nemá dôvod obávať sa, že by prípadné protesty mohli vážnejšie ohroziť fungovanie ekonomiky.
Ak odbory reflektujú skutočnosť, že sociálne nadšenie odborárov je malé, nemajú právo hroziť vláde sociálnymi atakmi. Najmä ak sa protesty nejavia ako boj za sociálnu spravodlivosť, ale za práva odborových funkcionárov, prípadne ako reakcia na to, že vláda sa nespráva presne tak, ako si to želajú odbory. Nik im nemôže uprieť, že predkladajú vlastné návrhy a sú iniciatívni. Rovnako však nik nemôže vláde zazlievať, ak sa zachová podľa seba. V krajine nevládnu odbory. Nech by sa vláda správala akokoľvek protisociálne, je to jej právo. Právom odborov je potom protestovať – nie tváriť sa obojstranne.
Aký je zmysel konfederácie? Aký je vlastne v súčasnosti význam centrálneho zastrešenia odborov? Odbory na úrovni zväzov majú svoj zmysel vyriešený – môžu prakticky presadzovať zvýšenie miezd a úpravu pracovných podmienok. Ich práca má zväčša konkrétne výstupy. Sociálnym poslaním KOZ je presadzovať návrhy, ktoré sa dotýkajú všetkých zamestnancov, bez ohľadu na príslušnosť k odborom. V tejto oblasti odbory nezaznamenávajú žiadne výsledky, keď vláda takmer paušálne odmieta ich pripomienky a podnety. Namieste je otázka, aký zmysel má potom odborová centrála. O zmysluplnosti aktivít KOZ majú pochybnosti aj viaceré odborové zväzy. K podpisu generálnej dohody na tento rok, kde sa odbory zaviazali rešpektovať sociálny zmier, sa zdržanlivo vyjadril najsilnejší odborový zväz KOVO, ktorému by záväzok zdržať sa protestov mohol prekážať pri zdôvodňovaní nátlakových aktivít najmä v krachujúcich strojárskych podnikov.
Ak chce KOZ opäť získať legitimitu vyplývajúcu z postavenia zjednocujúcej odborárskej organizácie, mala by si vybrať, či sa bude usilovať získať dôveru zamestnancov alebo dôveru vlády. Jedno aj druhé odbory v súčasnej situácii nie sú schopné zabezpečiť.
Autorka (1977) je redaktorka denníka Národná obroda
