Kniha Pavla Mešťana ANTISEMITIZMUS V POLITICKOM VÝVOJI SLOVENSKA (1989-1999) je vlastne prvou prácou, ktorá – vedecky opretá o množstvo dokumentov – zobrazuje historické korene antisemitizmu vo svete i v našej vlasti a analyzuje súčasnú situáciu.
Druhé, rozšírené vydanie vydalo pred niekoľkými týždňami Slovenské národné múzeum – Múzeum židovskej kultúry v Bratislave. Autor objektívne hodnotí príčiny nepriateľskej zaujatosti časti Slovákov voči Židom, ale aj voči Čechom a Maďarom, ktorá rástla spolu s národným uvedomením ako jeho protipól.
Politizujúci katolicizmus Pokiaľ ide o antisemitizmus v minulosti, treba vidieť podľa Mešťana sociálny pohľad slovenskej chudoby voči bohatším Židom, netoleranciu k náboženským odlišnostiam, ako aj to, že židovské obyvateľstvo za Uhorska prijímalo nemeckú a maďarskú kultúru. Naozajstné korene antisemitizmu, z ktorých vyrástol holokaust, autor vidí v politizujúcom katolicizme, zavrhujúcom – ešte i dnes – novovek, Francoisa Voltaira, Martina Luthera, Jena Jacquesa Rousseaua, Reného Descarta. Na Slovensku počas 2. svetovej vojny kňazi nebrali ohľad na cirkevné učenie, aby sa nemiešali aktívne do politiky. Skočili do nej priamo oboma nohami a zastávali významné politické miesta počnúc predsedom HSĽS a prezidentom Dr. Jozefom Tisom. Fašizované kruhy potom šikovne zneužili rasové predsudky menej rozhľadených ľudí.
Mešťan prináša sériu citátov z prejavov predstaviteľov vojnovej Slovenskej republiky, ktorá prebrala hitlerovský nacizmus až na to, že na rozdiel od Nemeckej ríše, kde kňazov prenasledovali, u nás sa podieľali na štátnej moci. Za hlavné zmeny v prvej polovici 20. storočia pokladá autor prenikanie politického katolicizmu do slovenskej politiky, jeho nástup k moci a kolaboráciu s nemeckým nacizmom.
Horlivý obdivovateľ Hitlera Tiso bol katolícky kňaz a súčasne horlivý obdivovateľ Adolfa Hitlera ako „budovateľa národnostne spravodlivej novej Európy“. Za ďalší faktor Mešťan pokladá narastanie slovenského nacionalizmu, podchyteného už za prvej ČSR predovšetkým klerikálnou HSĽS, ktorá sa podľa nacistického vzoru stal jedinou vládnucou stranou, likvidovala parlamentnú demokraciu a zaviedla totalitný politický systém. Prenasledovala ľudí iného zmýšľania, vydala na smrť tisíce občanov židovského pôvodu, krstených i nekrstených, zúčastňovala sa pod hákovým krížom na bratovražedných vojnách. No dnes mnohí ľudácki emigranti vystupujú ako bojovníci proti komunizmu a za návrat fašizujúceho vojnového slovenského štát. Bojujú aj dnes proti socializmu a liberalizmu, proti demokracii.
Doktor Tiso vyhlásil, že sa na Židoch „plní kliatba, ktorú sami vyslovili, keď žiadali na Pilátovi smrť Kristovu“ (denník Slovák 6. októbra 1940). Opovrhoval svetskou múdrosťou, „systémami“. Uznával iba filozofiu perennis Tomáša Akvinského. Od Nemcov ako vodca národa prijímal antisemitizmus, no ako kňaz neuznával kult starých germánskych bohov, ani teóriu, podľa ktorej môže jeden národ z titulu svojej veľkosti ovládať iné národy. Napriek tomu bol Hitler preňho „legendárnym hrdinom národnostného princípu“. Tiso sa prihlásil do Hitlerovej „novej Európy“ ako jeho „skromný pomocník“.
Sláva Tisovi! Mešťan kriticky rozoberá prejavy mnohých exilových ľudákov, presvedčivo vyvracia tvrdenia Františka Vnuka, Milana S. Ďuricu, Štefana Polakoviča a iných. V 270-stranovej knihe chýba vari len polemika s citovanými postojmi pravicových extrémistov a šovinistov, ktorí chcú celú kolaborantskú službu vojnového štátu zvaliť iba na plecia Vojtecha Tuku a ináč Tisov režim očistiť.
Ale jeho zbožňovatelia sa aktivizujú i na domácej pôde. Pred Prezidentským palácom v Bratislave sa napríklad 13. marca 1999 zhromaždilo okolo 300 skínov v čiernych košeliach s viacerými staršími občanmi. Počúvali predsedu Slovenskej národnej jednoty Stanislav Pánisa, neochvejného obhajcu Jozefa Tisu, a skandovali: „Slovensko Slovákom! Sláva Tisovi!“ Nič sa nestalo.
Už v decembri 1990 prijal náš parlament a prvá Mečiarova vláda vyhlásenie, v ktorom sa o. i. hovorí: „Deportácia v roku 1942 a ďalšie protižidovské opatrenia boli v slovenských rukách. Takmer všetci deportovaní Židia zahynuli v nacistických koncentračných táboroch… Dnes, cítime my, poslanci SNR a vláda SR ako reprezentanti celého Slovenska a jeho najrozličnejších politických prúdov a zoskupení, mravnú povinnosť verejne prejavovať našim židovským spoluobčanom svoju účasť a ľútosť nad zločinmi, ktoré boli na nich spáchané. Chceme sa úprimne ospravedlniť za všetko, čím sa naši predchodcovia previnili.“ Ale nič sa nepodniklo proti šíreniu rasizmu na Slovensku.
Základňa neofašizmu Záverom knihy autor píše: „Nepochybne vinu na tom, že sa po novembri roku 1989 darilo šíriť antisemitizmus, ako aj na tom, že sa i politické strany, ktoré stoja za týmito heslami, mohli dostať do parlamentu a ich niektorí zástupcovia aj do vlády, mala labilita politického systému na Slovensku. Neofašizmus mal však aj určitú základňu, ktorá sa zrodila v krízovom politickom vývoji, v zložitom a nedokonale zvládnutom procese transformácie s jeho sociálnym dopadom. Potom sa môže dariť propagande, ktorá operuje konjunktúrou vojnového slovenského štátu – napr. odstránenie nezamestnanosti na základe likvidácie Židov, vypovedaním stotisícov Čechov z krajiny, prácami ľudí v Nemecku atď. Ak sa tieto fakty zamlčia, zahmlí sa nielen reálna skutočnosť, ale i celá vojnová história Slovenska a úloha jeho predstaviteľov pri riešení židovskej otázky.“
Autor (1922) je spisovateľ a publicista
