V súčasnosti sa čoraz viac odborníkov domnieva, že úspech či neúspech transformácie závisí od základných sociálnych a kultúrnych modelov uvažovania, ktoré rozhodujúcou mierou ovplyvňujú myslenie a konanie všetkých členov spoločnosti, či už ide o radových občanov, alebo politikov, verejných činiteľov a veľkopodnikateľov tvoriacich politicko-ekonomické elity.
Samozrejme, tieto modely vznikli dávno pred nastúpením spoločnosti na transformačnú cestu – v stáročnom priebehu vytvárania a medzigeneračného odovzdávania ich národných kultúr. Ich súčasťou sú i vzory konania a sústavy hodnôt, ktoré vytvárajú pre ľudí základné pravidlá správania a konania v ich každodennom živote.
Základ je v každodennosti Vytvorenie vzťahov dôvery medzi členmi spoločnosti pokladajú vedci za jeden z rozhodujúcich predpokladov úspešného pretvorenia bývalých socialistických spoločností na moderne usporiadané a dobre fungujúce spoločnosti podobné najúspešnejším západoeurópskym alebo škandinávskym krajinám. Teda na také, v ktorých túži žiť väčšina našich ľudí. Doterajší vývoj postsocialistických spoločností totiž ukazuje, že popri formálnych, zväčša „zhora“ nastolených predpokladoch, ako sú politická a občianska sloboda a rovnosť, právny štát, trhová ekonomika, sú na vytvorenie moderných spoločností západného typu v postsocialistických štátoch nevyhnutné aj také atribúty, ktoré vznikajú, rozširujú sa a upevňujú „zdola“, teda na základe každodenných činností a správania ich radových občanov. Vzájomná dôvera medzi ľuďmi je jedným z najdôležitejších spomedzi týchto atribútov preto, lebo je rozhodujúcou zložkou ducha podporujúceho výkonnosť ekonomiky, politiky a správy štátu, ako aj efektívne fungovanie občianskej spoločnosti.
Predstava o konaní iných Úspešné fungovanie týchto rozhodujúcich oblastí spoločenského života si vyžaduje spoluprácu rôznych zložiek spoločnosti, napríklad podnikateľov a zamestnancov, podnikateľov a finančníkov, politikov a občanov – voličov, zákonodarnej a výkonnej moci, súdov a polície, vlády a podnikateľských skupín, ako aj spoluprácu medzi nimi. Tú spravidla nemožno zabezpečiť iba právne, osobitnými zmluvami a sankciami za ich neplnenie – ukazuje sa, že je to priveľmi náročné, nákladné, nepraktické a často i nemožné. Úspešnú spoluprácu možno dosiahnuť iba v tom prípade, že jej základom je vzájomná dôvera medzi zmluvnými stranami.
Podľa známeho poľského sociológa Piotra Sztompku je dôvera vlastne stávkou na budúce možné konanie iných. Vychádza pritom z predpokladu, že ľudia sa vo svojom každodennom živote snažia konať racionálne a preto sa usilujú odhadnúť, čo sa stane v blízkej alebo i vzdialenejšej budúcnosti. Tieto ich odhady sa pritom riadia rôznymi logikami: niekedy vychádzajú z toho, že aj iní ľudia sa snažia konať vždy racionálne, inokedy sa spoliehajú na to, že všetci pri svojom konaní (napríklad pri obchodovaní či podnikaní) vychádzajú zo spoločných morálnych zásad, alebo že budú konať tak, aby neporušovali platné zákony, a niekedy (napríklad v prípade dôvery v politikov) vychádzajú i z predpokladov nezištnosti, pravdovravnosti a čestnosti tých, ktorí sa uchádzajú o ich hlasy. Množstvo, resp. stupeň dôvery, ktorú sme ochotní staviť na budúce konanie niekoho i veľkosť s tým spojeného rizika, aké sme ochotní niesť, samozrejme, nezávisí iba od kvalít toho, na budúce konanie ktorého staviame. Dôležité je aj to, čo vedome alebo nevedome preferujeme, aká je hierarchia našich hodnôt, našich predsudkov, omylov, alebo úplnosť a spoľahlivosť informácií o dotyčnom človeku.
Atmosféra istoty a stability Sztompka i ďalší sociológovia kladú dôraz na skutočnosť, že dôvera je súčasťou celkovej kultúry, že je to vlastne sociokultúrny jav. V každej spoločnosti existuje určitá atmosféra dôvery alebo nedôvery, každá spoločnosť má určitú „kultúru dôvery“. Jej vytváranie a upevňovanie ovplyvňujú mnohé faktory, spomedzi ktorých sú najvýznamnejšie:
– normatívna istota, čiže stabilizovaný, optimálne navrhnutý, konzistentný, všeobecne zrozumiteľný a jednoznačný systém pravidiel, ktorými sa riadi život spoločnosti a ktorý vytvára atmosféru poriadku, stability, predvídateľnosti, pocit istoty a bezpečnosti,
– prehľadnosť organizácie spoločnosti, teda jasnosť a jednoduchosť usporiadania všetkých oblastí jej života, ktorá vytvára dôveru občanov k štátu a ostatným spoločenským inštitúciám,
– stálosť spoločenského poriadku, čiže ustálenosť ekonomických, politických i ostatných inštitúcií, ktoré zabezpečujú život spoločnosti,
– pretrvávanie základných hodnôt, princípov, pravidiel, zásad a vzorov konania umožňujúcich fungovanie a rozvoj spoločnosti,
– fungujúci mechanizmus kontroly dodržiavania pravidiel, vynucovania zodpovednosti a plnenia povinností každým členom spoločnosti.
Atmosféra dôvery teda môže vzniknúť len v spoločnostiach vybudovaných na stabilnom systéme hodnôt, noriem, pravidiel a zákonov, ktoré sú dostatočne jasné, každému zrozumiteľné a stabilizované a ktorých všeobecné dodržiavanie zabezpečuje štát. Na základe toho môže postupne vzniknúť systém politických, ekonomických, vzdelávacích, zdravotníckych a ostatných spoločenských inštitúcií (čiže sústav zaužívaných a záväzných spôsobov konania využívaných pri riešení základných skupinových a individuálnych potrieb), založených na vzťahoch dôvery, ktoré budú tieto vzťahy ďalej reprodukovať, prehlbovať, rozširovať a rozvíjať.
Politická, hospodárska, právna a iná neistota, nestabilita, časté a výrazné zmeny zákonov a iných pravidiel hry, neprehľadnosť, prílišná komplikovanosť, vzájomná protirečivosť a nejednoznačnosť rôznych zákonov, predpisov, vyhlášok, ich mnohoraký a prípadne i účelový výklad politikmi, verejnými činiteľmi i ostatnými občanmi, udeľovanie výnimiek z platných zákonov a iných pravidiel, nepostihovanie porušovateľov zákonov, bagatelizovanie neplnenia dohôd, morálne ospravedlňovanie a politické i spoločenské akceptovanie klamstva, pravidiel či zákonov a podobné skutočnosti vytvárajú v konečnom dôsledku i kultúru nedôvery, následkom ktorej vzniká stav spoločenskej neistoty, zmätku, bezperspektívnosti, rozvratu a úpadku.
Kultúrny kapitál Atmosféru, resp. kultúru dôvery pokladajú niektorí autori za dôležitú súčasť sociálneho kapitálu spoločnosti (tvoreného občianskou suverenitou, dodržiavaním noriem a zmluvnými vzťahmi, sieťami občianskej participácie a pomoci), na základe ktorého vzniká tzv. občianska rovnováha, charakteristická dôverou, dodržiavaním dohôd, pozitívnou, činorodou spoločenskou atmosférou, vyššou výkonnosťou inštitúcií, ekonomickou prosperitou a demokratickou stabilitou. Jej opakom je tzv. hobbesovská rovnováha (podľa filozofa Th. Hobbesa), typická vzájomnou nedôverou ľudí, ich mocenskou a ekonomickou závislosťou a vykorisťovaním, klientelizmom a korupciou, bezzákonnosťou a neporiadkom, ekonomickou stagnáciou alebo úpadkom, nedemokratickou vládou a podobne.
Prvý typ rovnováhy je charakteristický pre štáty bohatého severu, ale napríklad i pre severnú časť Talianska, druhý pre štáty chudobného juhu, ale i pre Kalábriu a Sicíliu. Medzinárodné, ale i naše vlastné skúsenosti posledného desaťročia s budovaním vzťahov dôvery a dôsledkami úspechov i neúspechov v tejto oblasti jasne ukazujú, aké základné alternatívy máme možnosť dosiahnuť v budúcich rokoch transformácie.
Naša spoločnosť je v súčasnosti charakteristická atmosférou nedôvery a zrejme každý súhlasí s tým, že tento stav treba zmeniť. Pri hľadaní odpovede na otázku ako to dosiahnuť odporúčam začať v oblasti budovania dôvery medzi občanmi a politikmi. Tam je zrejme najviac čo naprávať. Dôležitejšie však je, že práve v tejto oblasti majú občania v demokratickej spoločnosti možnosť priamo (vyslovovaním dôvery či nedôvery politikom, a to – rôznymi formami – aj v medzivolebnom období) presadiť potrebné základné, resp. východiskové zmeny. Aby však naši občania mohli túto možnosť využiť, najskôr sa musia sami zmeniť.
Autor (1955) je docent sociológie na FF UK v Bratislave
