Napriek tomu, že sa človek už pred tisícročiami vydelil zo živočíšnej ríše, že vytvára stále nové systémy nahradzujúce prírodu, nemôže bez nej žiť, je s ňou stále v tesnom spojení. A to aj prostredníctvom tajomného inštinktívneho reťazca. Hoci civilizovaného človeka už inštinkty výraznejšie nedeterminujú, predsa všetko, čo v oblasti svojho vlastného správania produkuje, má charakter „neoinštinktov“.
Inštinkt je vrodené úsilie biologického jedinca chovať sa za určitých okolností určitým spôsobom. Človek vo svojich vzorcoch správania má množstvo primitívnych inštinktov, je to napr. túžba po útulnosti a teple, potreba lásky, no aj zautomatizované inštinktívne vzorce ako útek, či znehybnenie (tzv. mŕtvy chrobák). Zložitejší – pátrací, orientačný reflex poznajú mnohí trebárs v podobe, že nevynechajú nijakú spravodajskú reláciu v televízii a rozhlase, pravidelne si kupujú noviny. Napokon sú tu vzorce, ktoré prezentujú medzikultúrnu variabilitu, napr. dvorenie, napodobňovací inštinkt, snaha nelíšiť sa a naopak – stať sa stredom pozornosti a pod.
Odstrčenec vodcom Všetky primitívne inštinkty boli pre primitívneho človeka nielen užitočné, ale aj nevyhnutné. Majú tendenciu pretrvať aj v nových situáciách, keď už ich potrebnosť nie je natoľko zrejmá. Ak sa napr. muž nahnevá na druhého muža, nevrhne sa na neho, aby ho zrazil k zemi. V nových podmienkach vo1í neoinštinktívny vzorec správania. Snaží sa mu ublížiť tým, že ho znižuje v očiach priateľov, že kríži jeho plány, rozmanitým spôsobom uráža jeho city a poškodzuje jeho záujmy. Podobne žena nevyškriabe oči sokyni, no roznáša o nej pohoršujúce historky.
Spoločenské správanie sa v pravom slova zmysle objavuje až na vyššom stupni fylogenetického vývoja. Skupinová pozícia sa získava prezentáciou určitých osobnostných kvalít, ako je sila, obratnosť, orientácia, flexibilita, schopnosť učiť sa, inteligencia. Tieto a podobné vlastnosti zaraďujú jedinca do spoločenského rebríčka od vodcu až po ostrakistu, či svorkou vypudeného samotára. Mohli by sme hovoriť o primárnych (telesných) a sekundárnych (mentálnych) charakteristikách, ale už u primátov (ľudoopov) sa dá vypozorovať aj uplatnenie terciálneho faktora – spoločensky podmienených koordinát prestíže a moci. Tieto nevyvierajú so samej podstaty osobnosti, no sú prínosom prostredia. Najlepšie ho možno ilustrovať na viackrát opakovanom experimente. Societa opíc mala zreteľne vyhraneného vodcu, oddiferencovanú hierarchiu jednotlivých členov a na svojom konci ustrašeného a mentálne slabšie vybaveného opičiaka. Kaplanov zákon kladiva vraví, že dieťa, ktoré nikdy nevidelo tento nástroj, veľmi rýchlo zistí, ako sa ním narába, keď ho dostane do ruky. Aj tento odstrčenec čoskoro zistil, načo môže byť bubon, keď mu ho experimentátori dali do ruky. Toľko rozumu ešte mal. Mali by sme to vidieť, čo to spravilo s opičou hierarchiou, keď začal do neho celou silou tĺcť! Vodca razom vybledol a nastalo chaotické preskupovanie skupinových pozícií. Opičiak s bubnom sa na určitý čas stal „lídrom“.
Je to smiešne? Len sa veselo smejme, veď sa smejeme sami sebe.
Komu dá Boh úrad… Známy etológ Konrad Lorenz nemal veľmi lichotivý názor na súčasného človeka, ktorý sa hrdo označuje ako homo sapiens. Nazval ho nahou opicou. Asi aj preto, že experiment s bubnom je našou spoločenskou realitou. Bubon nahej opice sa nazýva moc, peniaze, príslušenstvo k privilegovanej vrstve, partajníctvo. Pamätníci si môžu pospomínať, koľko neosobností nám vládlo. Držali v rukách bubon. Netreba pochybovať o tom, že tá hlúpa opica s bubnom aspoň na chvíľu podľahla sebaklamu, že je naozaj najmocnejšia, hádam aj najmúdrejšia. Veď komu dá Boh úrad, tomu dá aj rozum… Najhoršie na tom je to, že tento sebauvedomovací blud prebieha inštinktívne a obojstranne. I stádo bolo dezorientované. Aj u nahých opíc sa spoločenská determinácia často zvrháva do stádovitosti: Jeden za všetkých, všetci za jedného. Deje sa tak najmä v nových podmienkach fungovania, kde staré vzorce spoločenskej orientácie už neplatia. Masy dezorientovaných sledujú hlas bubna. Nachádzajú sa v štádiu ľahkej zmanipulovateľnosti.
Opičím bubnom bubnov sa stávajú masmédiá. Hypnotizujú davy, sú schopné aj z podpriemerných indivíduí vyfabrikovať osobnosti. Vynoria sa priam zo dňa na deň s bubnom a zmanipulovaný človek stráca schopnosť evidovať u takejto kvázyosobnosti napr. chyby v myslení, alebo to, že nedokáže skoncipovať rozvinutú vetu bez slovných pliev. Nevidia, že kráľ je nahý. Aj táto spoločenská determinácia človeka má neoinštinktívny charakter. Väčšina jej podľahne bez toho, aby si to vôbec uvedomila. Papagájuje cudzie názory, osvojuje si cudzie postoje, hľadí na svet cudzími očami a pritom sa cíti byť autentický. Ale ani prométeovské typy, ktoré sa neustále búria proti inštinktívnej determinácii, to nemajú ľahké. Len malá časť takýchto bojovníkov nahliadne do podstaty problému a rozširuje si sféru osobnej slobody. Ak je život skutočným bojom, v ktorom sa nemožno vyhnúť stretu názorov, súťaži a opozičníctvu, tak potom machológia (náuka o boji) nás učí, že súperi sú vo svojich ťahoch vždy determinovaní. Prejavuje sa to hlavne pri takej sofistikovanej bojovej hre, akou je šach. Čím býva majstrovstvo súperov väčšie, tým menšia je ich sloboda.
Reflex slobody Dnes neprávom znevažovaný I. P. Pavlov sformuloval pojem reflex slobody ako vrodené úsilie človeka (a nielen jeho) prekonávať prekážky a obmedzenia. Takáto snaha sa môže stať donkichotiádou, keď pod prekážkami a obmedzeniami budeme rozumieť „veterné mlyny“. Človek je nošou predsudkov vzniknutých na základe už dávno zabudnutých asociácií a nekriticky osvojených názorov v masmediálnej indoktrinácii. Človek je duša a telo, anjel a zviera – v neustálom konflikte s oboma. V tomto silovom poli schopnosť rozpoznania skutočných prekážok klesá. Realitu veľmi ľahko zamieňa za ideu. Vydelenie sa z prírody urobilo z človeka cudzinca plného úzkosti. Preto sa raz chopí záchranného lana, inokedy bubna.
V totalite sa o bubon moci delili príslušníci jednej strany. V demokracii sa moc stáva relatívne dostupnejšou, na bojisku o ňu je zrazu husto, viac ľudí sa o ňu usiluje. Tí získavajú väčšie či menšie okruhy sympatizantov a medzi nimi sa skonfliktieva. Motívov prečo získať moc, žiaľ, nie je viac. Stále tá istá ohraná pesnička – prostredníctvom moci k bohatstvu. Dnes už s novým refrénom – prostredníctvom peňazí k moci. Neoinštiktívne zatmenie mozgov získava nevídanú demoralizačnú silu aj v bludnom presvedčení, ktorý odobruje prísun zlodejov do politiky. Ten si už dosť nakradol – tvrdia mnohí – už kradnúť nemusí. Nielenže to hovoria, oni dokonca tomu aj veria! Táto neoinštinktívna zvlčilosť nahej opice stále zreteľnejšie znevýhodňuje tých, čo sú schopní v moci vidieť možnosť služby spoločenstvu svojich blížnych. Slepý inštinkt víťazí. Počlovečenie nahej opice sa odkladá na neurčito.
Autor (1942) je klinický psychológ
