Keď sa v rokoch 1989 až 1991 rozpadol bipolárny svetový poriadok založený na vzájomnom ohrození tak, že slabšia superveľmoc ustúpila, eufória a mierový optimizmus neovládli scénu len v západných krajinách.
V bývalých socialistických krajinách štátna, kedysi marxistická inteligencia úprimne verila, že teraz sa Východ a Západ stanú partnermi pri riešení „globálnych problémov“. Juh zasa dúfal, že teraz, keď sa stratilo vojenské ohrozenie zo strany Sovietskeho zväzu, západné krajiny sa budú môcť vážne venovať problémom spravodlivého svetového hospodárskeho poriadku. A skoro všetci verili, že deväťdesiate roky budú desaťročím OSN.
Nový svetový poriadok Tieto nádeje sa sústreďovali predovšetkým na Spojené štáty. To si uvedomoval aj vtedajší prezident Georg Bush a jeho rétorický pojem nového svetového poriadku predpokladal dva rámce: národný a medzinárodný. Zahraničnopolitickým elitám svojej vlastnej krajiny týmto pojmom zvestoval hrdosť na konsenzuálnu stratégiu americkej svetovej politiky, ktorú USA realizovali od konca svetovej vojny. Cieľom tejto politiky bolo priblížiť sa predstavám o slobodnom svetovom obchode, ktorý by sa zakladal na multilaterálnych zmluvách. Túto predstavu formuloval už Woodrov Wilson v roku 1919 a jej stelesnením mala byť vtedajšia Spoločnosť národov. Táto vízia stroskotala najprv na izolacionistickom americkom kongrese, avšak po Druhej svetovej vojne sa stala pod označením liberálny internacionalizmus oficiálnou stratégiou americkej vlády. V období konkurencie systémov bol liberálny internacionalizmus symbioticky spojený s vojenskou doktrínou o zadržiavaní nepriateľa a tým trochu stratil zo svojej morálnej nevinnosti. Bushov nový svetový poriadok mal byť liberálnym internacionalizmom, ktorý sa vymanil z väzby stratégiou zadržiavania nepriateľa. O tomto však medzinárodná verejnosť vedela veľmi málo, a keď, tak s týmito ideami nesúhlasila. Napriek tomu sa Bush pokúšal svetu svojou rétorikou vsugerovať, že doktrína nového svetového poriadku znamená zároveň aj realizáciu nového hospodárskeho poriadku vo svete. V skutočnosti však išlo o jeho radikálne odmietnutie.
Štát pre súčasný kapitalizmus Prísne vzaté, nový svetový poriadok nie je nijakým poriadkom, ale eufemizmom pre neporiadok. Ide o vyprahnutú ideu principiálne neregulovaného kapitalizmu, v ktorom sú kodifikované a vojensky garantované len všeobecné podmienky výroby a výmeny. Teda niečo ako liberálna predstava o štáte ako nočnom strážnikovi, len na globálnej úrovni. Prirovnať by sme to mohli k modelu slnečnej sústavy: Slnko, rad planét a mnoho satelitov. Zákony gravitácie sú však pre všetkých rovnaké! Charakteristickým pre praktické fungovanie tohto nového svetového poriadku nebola ani tak vojenská akcia proti Iraku, ale spôsob, ako si USA vynútili súhlas OSN pre americkú intervenciu. Každej rozvojovej krajine, ktorá bola zastúpená v Bezpečnostnej rade, bola prisľúbená špeciálna hospodárska a vojenská pomoc. Čínska ľudová republika dostala týždeň potom, ako sa zdržala hlasovania, 114 miliónov dolárov hospodárskej pomoci. Veľvyslancovi Jemenu (vtedy to bola jediná arabská krajina v bezpečnostnej rade), ktorý hlasoval proti rezolúcii, dali predstavitelia USA jasne najavo, že „to bol najdrahší hlas proti, ktorý kto kedy odovzdal“. O tri dni neskôr americká vláda zrušila 70-miliónový balík pomoci Jemenu, jednej z najchudobnejších krajín regiónu.
Vojnou v Perzskom zálive americká armáda, ktorá získala poverenie OSN, doslova v živom prenose predviedla svetovej verejnosti, ako bude reagovať na „darebákov“, ktorí nebudú rešpektovať novoustanovené pravidlá. Vojna NATO proti Juhoslávii o deväť rokov neskôr je predbežným zavŕšením prvej fázy zavádzania nového svetového poriadku. Okrem toho tu išlo aj o to zaviazať si aj západoeurópske krajiny (predovšetkým Nemecko) a urobiť z nich lojálnych pomocníkov pri realizácii wilsonovského projektu. Podarilo sa to a predovšetkým vďaka tomu sa niekdajší účastníci mierových hnutí úspešne podieľali na presviedčaní USA, že Srbsko je nepriateľom civilizácie. Len prostredníctvom tohto morálneho zdôvodňovania vojenského zásahu sa podarilo dosiahnuť, že nemecká ľavica prekročila svoje tabu a súhlasila s vojenskými akciami „out of area“.
Akú kritiku potrebujeme Už desať rokov máme teda Nový svetový poriadok vo forme štátu ako nočného strážnika, ktorý stráži globálny kapitalizmus. Globálny proces vertikálnej ekonomickej polarizácie – ideologicky a vojensky zabezpečovaný USA – však podporujú vlády a triedy vlastníkov všetkých západných industriálnych krajín. V tomto procese získavajú nové globálne stredné triedy a všade strácajú masy závislé od mzdy. Je však pozoruhodné, ako rýchlo sa moralistické myslenie a nový hodnotový systém na celom svete štandardizuje. Každý chce dnes trhové hospodárstvo. Nový svetový poriadok nie je nič iné ako globálne trhové hospodárstvo, ktorého hegemónom a strážcom sú USA. Kto sa pokúša kapitalizmus kritizovať zvnútra, musí sa opýtať: Čo namiesto kapitalizmu? Bola by vari hegemónia EÚ, alebo dokonca Nemecka lepšia? Alebo by bola lepšia konkurencia vzájomne uzavretých kapitalistických svetových veľkopriestorov, ako sa o to usilovali nacisti? Existuje vôbec logicky a politicky presvedčivá cesta ako spochybniť svetový kapitalistický poriadok kontrolovaný USA? Riešením nie je antiamerikanizmus, ale kritika kapitalizmu, ktorá ide k podstate veci. Pre takúto kritiku existuje mnoho dôvodov, dnes sa však o nich prestalo diskutovať. Kto však nechce hovoriť o kapitalizme, ten by mal mlčať aj o novom svetovom poriadku.
Autor je nemecký publicista, píše pre časopis Freitag
