S plánovaným rozšírením Európskej únie smerom na východ sa rozdiel medzi ekonomickou úrovňou v prvej skupine (Maďarsko, Poľsko, Česko, Slovinsko a Estónsko) zvýši v určitých oblastiach z doterajšieho pomeru 1:3 na 1:30. Čo to znamená pre politickú a hospodársku stabilitu v priestore rozširovania? Nestane sa prijatie nových krajín pre EÚ priveľmi riskantnou hrou? A predovšetkým, ako sa správajú samotné elity v dotyčných štátoch?
Nemožno pochybovať o tom, že tón určujúce západne orientované elity v krajinách strednej a východnej Európy propagujú pri zdôvodňovaní reformného programu ako svoj vzor Európu. Potrebujú jej integrujúcu silu, aby dokázali presadiť a urobiť prijateľným kurz modernizácie a transformácie, ktorý si vyžaduje veľa odriekania.
Mladší partneri západoeurópskych mentorov Heslo „Späť do Európy“ sa stalo bezprostredne po roku 1989 víziou, ktorá východné spoločnosti ovládla. Z tohto hľadiska je základom rozšírenia naozajstná politická logika, ktorú by sme mohli opísať ako rovnováhu medzi mierou toho, čo sú západné spoločnosti schopné akceptovať, a nadmiernych nádejí krajín strednej a východnej Európy.
Zažívame pokusy znížiť hrôzu z otvorenia EÚ smerom na východ na minimum a napriek tomu uchovať pre obyvateľov týchto krajín nádej na ich návrat do Európy. Avšak to, čo sa na prvý pohľad javí ako schodná, dokonca bezalternatívna politická stratégia, má predsa len politické slabiny. Ukazuje sa to už pri porovnaní cieľov a motívov, ktoré kandidátske štáty spájajú s rozšírením EÚ na východ.
Pre štáty EÚ je rozšírenie atraktívne predovšetkým preto, lebo im sľubuje prírastok kontinentálnej a globálnej moci a schopnosti konať bez toho, aby ohrozilo ich bezpečnosť a identitu. V kandidátskych krajinách zase dominuje nádej, že dôsledky systémovej zmeny čo najrýchlejšie prekonajú a stanú sa súčasťou európskej zóny blahobytu. Ciele a motívy obidvoch strán sú teda, tak ako v žalme, na seba vzájomne odkázané. Nápadná je však veľká asymetria v prospech Európy. Západoeurópania nepochybujú o tom, že záujemcovia o členstvo v EÚ sa prispôsobia a acquis communautaire preberú do čiarky a do písmena.
Podľa priebehu doterajších rokovaní možno usúdiť, že kandidátske krajiny túto stratégiu bez odporu prijali. Ich osudom je pripraviť sa na ťažký proces dobiehania, ktorý bude plný obetí. A čím učenlivejšie nasledujú svojich západných inštruktorov, tým viac môžu počítať s ich ústretovosťou. Najučenlivejší a najúspešnejší budú odmenení prijatím. Inými slovami – centrum západná Európa definuje, disciplinuje a dáva do poriadku perifériu, teda strednú a východnú Európu.
Toto je možné iba preto, že reformné a liberálne elity v kandidátskych krajinách sa po rozpade veľkých ideológií spoliehajú na pozitívny obraz Západu. Západnú Európu definujú ako referenčnú spoločnosť, čiže vzor, ktorý stanovuje normy pre napodobňovanie. Takto sa vmanévrovali do úlohy mladšieho partnera a chovanca svojich západoeurópskych mentorov.
Transplantácia štruktúr Aby reformne orientované strany v strednej a východnej Európe presadili svoju hegemóniu doma, nekriticky rešpektujú hegemóniu krajín EÚ. Takto sa podľa západoeurópskych štandardov transplantujú štruktúry vzdelávacích inštitúcií, právneho, politického a hospodárskeho systému. Životný štandard, účinná verejná správa a relatívne rozvinutá demokratická kultúra vedú k tomu, že priestor západnej Európy nadobúda pre obyvateľov kandidátskych krajín sakrálne črty.
Okrem zreteľne narušeného vzťahu medzi „My – Ja“ na strane kandidátskych krajín je s tým spojené ešte riziko, že na ceste zostane čoraz väčší počet tých, ktorí v procesoch modernizácie strácajú (nezamestnaní, chudobní, menšiny). Tieto vyradené skupiny a elity, ktoré sa ustanovia ako ochrancovia ich záujmov, sa usilujú nadobudnúť identitu, ktorá by bola schopná narušiť proces modernizácie a tým aj rozšírenie EÚ východným smerom. Tieto elity sa orientujú na vzory, ako je národ, región, etnická príslušnosť, teda na prvky sociálnej a kultúrnej identity, ktoré sa podľa skúsenosti vyznačujú nezvyčajnou zotrvačnosťou.
Tak sa dnes v kandidátskych krajinách, a to nielen medzi tými, ktorí strácajú v procese transformácie, čoraz zreteľnejšie stráca nadšenie z EÚ. Namiesto toho začína prevládať skepsa a odmietanie západnej prevahy. Začína sa dokonca hovoriť o kolonializme, keď sú ohrozené lokálne hospodárske záujmy a vlastná identita.
Štátne národy ako vzory ľudových národov Pohľad na západnú Európu nám prezradí, že tendencie k renacionalizácii a reetnizácii nie sú procesy, ktoré by sa obmedzovali iba na strednú a východnú Európu a že asi nepôjde len o atavizmy. Samozrejme, tam sa stretávame s niekoľkými zvláštnosťami. Vysoká hodnota národného zrejme vyplýva z toho, že tieto krajiny opäť získali svoju suverenitu a že dochádza k novým alebo opakovaným procesom budovania národa, ktoré prebieha paralelne s integráciou do EÚ a svetového hospodárstva. To práve nezvyšuje ochotu zrieknuť sa v prípade vstupu do EÚ suverenity. Tieto tendencie navyše posilňuje fakt, že zástupcovia štátov EÚ a východoeurópske reformne orientované elity prejavujú málo citlivosti pri odmietaní národnej orientácie. Ani pokusy pretvoriť stredo a východoeurópske „ľudové národy“ na „štátne národy“ podľa západoeurópskeho vzoru nesľubujú priveľa nádeje na úspech.
Namiesto toho, aby sa reformé elity pokúšali integrovať národné do svojej politickej identity, prívrženci europeizácie neraz vstupujú do konkurenčného zápasu s národne zmýšľajúcimi elitami. Takto provokujú nepotrebnú polarizáciu a prenechávajú protivníkom európskeho zjednocovacieho procesu, demokracie a trhového hospodárstva terén. V prípade spomalenia procesu integrácie sa takto vystavujú riziku svojej politickej izolácie, ako aj erózie európskej idey.
Tento proces môže mať, spolu národnými a nacionalistickými prúdmi, dramatické dôsledky pre rozšírenie EÚ na východ. Tým sa vlastne prenecháva pole euroskepticizmu, voči reformám nepriateľským, nacionalistickým, národne romantickým, náboženským a tribalistickým silám so silným mobilizačným potenciálom.
Nemožno nevidieť, že vlna proeurópskej eufórie už klesla. Avšak práve v tejto situácii sú reformné elity orientované na EÚ odkázané na to, aby vystupovali ako dôveryhodní správcovia emociálnych potrieb svojich národov a aby boli ako také aj akceptované.
Autor prednáša na univerzite v Kolíne nad Rýnom, prispieva do týždenníka Freitag
