SDĽ sa podľa prieskumov po prvý raz dostala pod magickú päťpercentnú hranicu, nevyhnutnú pre vstup do Národnej rady. Dá sa predpokladať, že v rozbúrenom mori emócií, ktoré tento údaj vyvolal, najnaliehavejšie zaznie otázka: Kto za to môže?
Z prederavenej vzducholode sa začnú navzájom vystrkávať domnelí vinníci v nádeji, že bez ich záťaže sa balón opäť vznesie do výšky. Samozrejme, je to ilúzia. Nehľadajme vinníkov, ale to, čo spôsobuje dieru a únik vzduchu z organizmu tejto strany.
Citový náboj v politike Pri analýze sa nedá obísť ani jej krátka história a identita. Či sa to jej aktérom páči alebo nie, SDĽ sa spája v povedomí verejnosti ako pokračovateľka komunistickej strany. Nie ako nositeľka jej hriechov a omylov, no cez kariéry jej najvyšších činiteľov. Hodnotitelia strany nikdy nezabudnú zdôrazniť, že všetci jej vrcholní predstavitelia pôsobili vo vtedajšom establišmente. „Komunistickú minulosť“ pripomínajú dokonca i tridsiatnikovi Robertovi Ficovi… To je na jednej strane handicap SDĽ, ale na druhej pôsobil tento fakt najmä pri jej vzniku ako určitý tmel: Áno, sympatizanti a voliči vedia, kto sme, a napriek tomu nám uverili, lebo sme sa odhodlali ubrániť si svoj život a česť. Veľký význam tu zohráva čosi, čo možno nikde inde na svete neplatí – city.
Politický prevrat bol neštandardnou situáciou, preto i strany, ktoré po ňom vznikali, nesú pečať neštandardu. A keďže sme na Slovensku, nezabudnime na silný citový náboj, ktorý sprevádza dokonca i politiku a príklon k jednotlivým stranám. Veľmi výrazne sa citový podtón dá vystopovať u sympatizantov Vladimíra Mečiara.
Porovnávanie neporovnateľného Zdá sa, že v posledných rokoch sa tento tmel SDĽ začal drobiť. Jednotliví predstavitelia strany sa chceli vymaniť z tieňa svojej minulosti, a preto sa pokúsili o odlíšenie. Taktika by to bola výborná, keby sa im zároveň podarilo nabaľovať na seba iných, nových sympatizantov. Podľa reči čísel sa tak nestalo. Prvovoliči z posledných volieb sa akosi rozplynuli, alebo sprevádzajú po dobrodružnej ceste svojho nového rytiera, mladého Roberta. Tí, ktorí „odlišovaniu sa“ tlieskajú, nie sú a pravdepodobne ani nebudú ľavicoví voliči. Spustená nenávisť spôsobuje iba ďalšie a ďalšie vlny odlivu tradičných voličov. Rétorika, že sa treba podobať blairovcom či schröderovcom, je tiež veľmi málo úspešná u voličov (hoci sa páči nevoličom tejto strany).
Málo úspešná je však najmä preto, lebo porovnáva neporovnateľné: Tony Blair a Gerhard Schröder sa so svojimi stranami dostali k moci po dlhých rokoch práce v opozícii. Pre prvovoličov v Británii a Nemecku to bolo čosi ako politický prevrat, pretože počas svojho života inú vládu ako konzervatívnu nepoznali. Mnohí Briti tvrdia, že ich Blairove reči o „novej ľavici“ nechávali chladnými – oni chceli po 18 rokoch konzervatívnej vlády predovšetkým zmenu. Situácia slovenskej SDĽ je presne opačná. Práve jej sa podsúva, že jej predchodkyňa vládla štyridsať rokov, takže akáže zmena… Ak chce SDĽ mať úspech, musí svojho voliča vnímať takého, aký je. Ťažko sa vypomstí, ak sa bude spoliehať, že si ho „vychová“. Voliči nie sú študenti v posluchárni, ktorí si prídu k pánovi profesorovi po zápočet. Naopak, zápočet budú dávať oni.
Tragický omyl ľavičiarov Omnoho zásadnejší problém pre SDĽ je rozhodnutie začleniť sa do vládnej koalície po voľbách v roku 1998. Po oznámení, že vstúpi do tejto vlády, nezaujatý pozorovateľ zo zahraničia poznamenal, že je to jej tragický omyl. Keďže na Slovensku tým nevznikla rešpektovaná štandardná opozícia, vynulovala sa i šanca budúcej demokratickej alternatívy. Kto sa dnes pozrie na preferencie jednotlivých strán, musí mu behať po chrbte mráz, ako sa asi budú rozdávať karty po budúcich voľbách. Slovensko sa politického pokoja tak skoro asi nedočká. Rozhodnutie vstúpiť do vlády však bolo veľmi jednoznačné a z tohto aktu vyplynula pre SDĽ otázka, čo ďalej. Český sociálny demokrat Miloš Zeman, ktorý vytiahol sociálnu demokraciu z hranice zvoliteľnosti až na úroveň vládnej strany, poznamenal, že v koalícii s hodnotovo nezlučiteľnými partnermi sa jednotlivé programy strán navzájom vynulujú. Výsledkom je nehybnosť alebo neustály vnútorný boj.
Ak slovenská vláda po voľbách v roku 1998 nechcela padnúť do tohto osídla, niekto musel prevziať taktovku, pretože sa nedá vládnuť, ak jeden ťahá čihí a druhý hotá. Ako sa to darí, zažívame dnes a denne. A tak, napriek tomu, že je všeobecne rozšírená vzletná fráza, že chceme vyprofilované politické strany, v skutočnosti sú žiaduce žolíky, ktoré sa hodia, všade. Na to dopláca najviac práve SDĽ. No ak sa jednoznačne rozhodla do tejto vlády vstúpiť, musela vedieť o tomto riziku a musí niesť aj za to zodpovednosť. Lebo, ak sa človek rozhodne preskočiť obrovskú priepasť, nevie, čo ho čaká na druhej strane. Podstupuje, samozrejme, riziko. Určite však omnoho menšie, ako keď po odraze v lete ponad priepasť zaváha. Tam je už osud neodvratný. Počínanie SDĽ veľmi často pripomína práve takého skokana, ktorý už letí, ale vtedy si spomenie, že veď on vlastne ani skočiť nechcel. Domnievať sa, že volič uverí, ak strana začne vo vláde robiť opozičnú politiku, je veľký omyl. Volič si nanajvýš povie: Ak sa vám vládne válovy nepáčia, tak ich opusťte, no so všetkými dôsledkami. To jest i s opustením funkcií na všetkých úrovniach, nielen v ministerských kreslách. Iba tomu volič uverí. Napokon, predskokanom v „akoby opozícii“ a zároveň vládnej pozícii bol Ján Ľupták…
Jedinou šancou SDĽ na opätovné získanie si dôvery aspoň skalných voličov je úspech tejto vlády. Jej Waterloo bude predovšetkým Waterloom SDĽ.
Autorka (1951) je šéfredaktorka Rádia Devín Sro
