Keď politici nevedia ako ďalej, prichádzajú na tie najdobrodužnejšie myšlienky. Niektorí odstupujú, druhí sa presúvajú do hospodárstva a iní sa zasa začínajú pýtať ľudu. Tak ako Günter Verheugen. Teda: vraj chcel iba nahlas porozmýšľať, či by nebolo dobré, aby o takých ďalekosiahlych rozhodnutiach, ako je rozšírenie Európskej únie na východ, vyjadril postoj predsa len aj suverén sám – ľud. Predpokladajme, že má na to svoj názor.
Veková štruktúra prístupu k občianskym a politickým právam je nielen u nás, ale aj v Európe značne podobná, no v niektorých špecifických zreteľoch odlišná. Vyplýva to z porovnania viacerých krajín EÚ (Youth Policy in Spain 1995, Youth in Finland 1999). Pasívne a aktívne volebné právo do parlamentu i miestneho zastupiteľstva je v Španielsku i Fínsku limitované dosiahnutím 18 rokov. Niektoré projekty EÚ sa zaoberajú týmito otázkami v členských i asociovaných krajinách. Konštatuje sa, že mladí ľudia vo veku 17 až 18 rokov sú cudzincami vo vlastných krajinách i v Európskej únii.
Občanov sa nik nepýtal Plebiscity samé osebe neposkytujú nijakú záruku korektných rozhodnutí. A už vôbec nie vtedy, keď sa odohrávajú v politickej atmosfére, v ktorej je pre jednotlivca fakticky nemožné vecne zistiť, čo vlastne má byť v jeho záujme.
Presne na tieto demokratické deficity mieri Verheugenov návrh, pokiaľ ho budeme interpretovať pozitívne. Už zavedenie eura bolo v Nemecku elitárskou záležitosťou. Ľudu nikto nedoprial sluchu. Ak by sa niekto na jeho mienku spýtal, tak by bol projekt spoločnej európskej meny rýchlo odsunutý nabok. A pretože politická trieda vedela, že nemeckému Michelovi sa nedá vlastne ani 50 rokov po skončení vojny úplne dôverovať, tak sa ho, chudáka, ani na nič nepýtala. Kto celý tento projekt kritizoval, a na kritiku existovali dobré dôvody, musel si dávať pekelný pozor, aby ho niekto nepostavil do nacionalistického kúta. Celkom mimochodom: Prečo vlastne nikto neprišiel na myšlienku urobiť aj vstup Českej republiky, Poľska a Maďarska do NATO predmetom referenda v členských krajinách?
Úpadok politickej kultúry S rozširovaním EÚ smerom na východ je to podobne. Občan sa cíti byť – a to oprávnene – ignorovaný. Veď už terajšia Európska únia so svojimi 15 členskými štátmi je pre neho knihou so siedmimi pečaťami, byrokratickou príšerou s absurdnými nariadeniami o miere zakrivenia banánov. Do akej miery rozhodnutia Bruselu určujú našu každodennosť, si uvedomuje len veľmi málo ľudí. Ak by si to uvedomili všetci, tak by európska politika získala oveľa väčšiu mediálnu i parlamentárnu váhu ako doteraz.
To je však výdatná živná pôda pre populistické nálady. A pre aburdné politické koktaily. Zelený minister zahraničných vecí má totiž pravdu, keď maľuje na stenu strašidlo nemeckého referenda o vstupe Poľska do EÚ a pritom sa čerta stará o demokratické korene svojej vlastnej strany. Fischer si ako štátnik a dobrý Európan uvedomuje, že v takom referende by sa rátal iba naozaj jednoznačne pozitívny výsledok. A pokiaľ ten nie je istý, tak už len myšlienka na takéto ľudové hlasovanie zostáva pre Berlín hororovou víziou. To je už lepšie rozhodnúť zhora a žiadať, aby to ľud prijal – v nádeji, že neskôr pochopí múdrosť zástupcov, ktorých si zvolil.
Niečo také sa v Amerike nazýva „leadership“ a tam to má celkom pozitívny ohlas. V nemčine majú slová označujúce vodcovstvo stále ešte pachuť kasárenskej poslušnosti. Možno je to tak aj dobre. Mohla by to byť šanca na bezprostrednejšiu demokraciu. Tá však existuje len v otvorenej, osvietenej a tolerantnej spoločnosti s vysokou diskusnou kultúrou. Od takejto politickej kultúry je táto krajina stále ešte na míle vzdialená. Politika, ktorá by sa za takýchto podmienok dostala do závislosti od ľudových hlasovaní, by bola skôr civilizačným úpadkom než pokrokom. Náš ľud číta Bild, nie Freitag (žiaľ) a keby mohol, už dávno by odhlasoval trest smrti pre pedofilov.
Prečo vlastne? To vie aj Verheugen. Musí si však preto nechať vyčítať, že takto sa de facto pokúša pochovať rozširovanie EÚ na východ? A keby aj: čo je na tom také zlé? Prečo sa vlastne únia vo svojej terajšej podobe musí rozširovať smerom na východ? Je to pre kandidátske krajiny skutočne vývojová šanca? Nebolo by lepšie poradiť väčšine Východoeurópanov, aby sa najprv pokúsili rozvinúť svoje vlastné kooperačné potenciály? A ako je to s nami, s našimi záujmami? Od prava do ľava počujeme, že rozšírenie smerom na východ je veľkou šancou. Môžeme teda vychádzať z niekoľkých rozdielnych šancí. Je zrejmé, že východ predstavuje obrovský trh. O tom, či sa Európska únia svojím rozšírením na východ stane sociálnejšia, ekologickejšia a demokratickejšia, to si vzhľadom na reálne pomery v stredoeurópskych štátoch možno len ťažko predstaviť. Alebo by bol pokles životnej úrovne primeranou cenou za celoeurópsku integráciu?
To všetko sú oprávnené otázky a zatiaľ sa o nich verejne nikde nediskutuje. A to je naozaj škandál. Vnucujú sa totiž paralely so zjednotením Nemecka. Tu: Politické elity s rozdielnou silou, ktoré však spolu skočili do studenej vody bez toho, aby vedeli, čo ich na druhom brehu čaká. A tam: Väčšina občanov, ktorá by rada uverila v riadiace schopnosti svojich odvážnych reprezentantov, i keď im každodennosť nedáva skoro nijakú šancu zasiahnuť. V takejto politickej kultúre sa plebiscitárna idea stáva populistickou diktatúrou odmietania. Keď niekto niečo nechce, tak sa odvolá na nálady skeptického ľudu. Mali by sme postupovať ináč: najprv debatovať, potom hlasovať. Výsledok môže byť rovnaký. Ide však aj o to, ako sa k nemu dospeje!
Autor prispieva do týždenníka Freitag
