Keď je čitateľ spokojný so svojimi novinami, zvyčajne to redakcii nedáva najavo. Napriek tomu chcem vysloviť poďakovanie celej redakcii SLOVA za fundované rozhovory a články, ktoré nikomu nekurizujú, majú pozitívne východiská a najmä reagujú na dianie v našej spoločnosti.
V č. 34/2000 som si v tejto rubrike prečítal príspevok Slovania majú budúcnosť od Ladislava Augustína z Domaniže. Myslím si, že autor si pamätá len dávnominulé slavianstvo, ktorého črty všelijako pospájal. Inými slovami – na malom priestore zabŕdol do veľa vecí, o ktorých ani historici ešte nepovedali všetko. V roku 2000 je už neaktuálne odvolávať sa na 30. roky 20. storočia, na Gogoľa či Buriana. Týchto velikánov kultúry si vážime a ctíme. Žili a vyjadrovali sa však k udalostiam svojej doby. Nevedeli a ani nemohli si predstaviť iný vývoj vo svete. Moja manželka komentovala citovaný článok ako plač nad rozliatym mliekom. Možno bola blízko pravde.
V období od začiatku 2. svetovej vojny chodieval otec pásť kravy a ovce, alebo do lesa na drevo a sused, čo robil na píle, bol členom KSČ. Rodičia pred nami nehovorili o politike, o partizánoch, ani o komisároch. Žandárov sme obchádzali na kilometer. Vojna doľahla na našu rodinu tak, že brat slúžil ako vojak v Tatranských Matliaroch. Keďže deky, plášte i obuv sa skôr vyraďovali, niekto ho udal a tak si roky 1944 a 1945 odsedel v Büchenwalde. Domov z lágru sa vrátil pešo, s podlomeným zdravím, čo bolo príčinou jeho skoršieho odchodu do večnosti.
Po vojne nebolo treba veľa slov o slavianstve. Ľudia mali dobrý a úprimný vzťah k ZSSR a jeho ľudu. No potom sa zo strany našich bratov – nie starších, ale silnejších – diali veci, ktoré sa nám nepáčili. Rok 1948, zmena ústavy, kolektivizácia atď… A čo gulagy – ľudia z nášho okresu tam boli. Alebo Podkarpatská Rus, či vysťahovanie celých dedín z východného Slovenska do ZSSR v roku 1946. Pamätám sa aj na prítomnosť sovietskych vojenských poradcov – to nebolo odovzdávanie skúseností, naši dôstojníci boli schopnejší, inteligentnejší, ľudskejší. A čo rok 1968 – nikto nechcel veriť, že bratia Rusi sú toho schopní. Kto spôsobil, že Juhoslávia sa odklonila, kto preklial J. B. Tita, keď sa nechcel podrobiť? Kto zavinil dnešnú situáciu na Balkáne – naozaj iba NATO? Kto vyslal vojská do Afganistanu, do Čečenska, čo prinieslo vládnutie Borisa Jeľcina?
Aj tu niekde vidím príčiny toho, prečo sa všeslovanské povedomie skôr rozbíjalo ako dávalo dokopy. O tom sa môžu písať traktáty. L. Augustín zaspal čas. Všetci Slovania majú namierené do EÚ a NATO. Kto už dnes pôjde pod krídla Rusov, keď ich aj vlastní opúšťajú? Čo nás má spájať? Prázdna utopistická filozofická myšlienka alebo pragmatizmus v prospech občana? Možnože nasledujúca veta bude bohorúhačská, ale poviem ju. Koho dnes zaujíma slavianstvo, keď má strach o budúcnosť svojich detí?
Človek veľa vecí prehodnocuje. Obsah článku Slovania majú budúcnosť mi však pripadá ako zatuchnutý. Áno, Slovania majú budúcnosť, no nesmú mrhať silami a prostriedkami na nepodstatné veci. Nie búchanie sa do pŕs, ale jedine výsledky preukážu schopnosti a um národov.
Alexander Sabol, Košice
