Na rozhraní 19. a 20. storočia, keď Sigmund Freud koncipoval základy psychoanalýzy, vzťah európskej meštianskej a britskej viktoriánskej spoločnosti k sexu a sexualite bol vnútorne rozporuplný. K dobrému mravu patrilo tváriť sa, akoby vôbec neexistovali. Freudovo poukázanie na centrálnu úlohu sexu v živote človeka a na patoplastické pôsobenie blokovanej sexuality pri vzniku neuróz bolo drzým nahliadnutím pod perinu.
Ale obzvlášť šokujúce bolo odhalenie detskej sexuality. Odňať dieťaťu nymbus neviny si vyžadovalo aj určitú odvahu. Stačilo jedno storočie na to, aby sa vzťah k sexualite natoľko uvoľnil, že v súčasnosti začína pôsobiť proti vlastnej podstate. Odhalené tajomstvo už nie je tajomstvom. Prestáva pôsobiť provokačne. Vo svojej odcudzenej podobe a v úsilí udržať si atraktivitu zvrháva sa do rozličných rafinovaných praktík.
Storočie emancipácie Hoci Freudov pansexualizmus podrobili kritike jeho nasledovníci, výsostné postavenie sexu v motivačnej štruktúre človeka nebolo, ani nikdy nemohlo byť spochybnené. Prozreteľnosť, alebo ak chcete, príroda ho obdarili vysokým stupňom slasti najmä preto, aby sa zabezpečila kontinuita života. Libido primárne slúži komplexnému pudu zachovania rodu. Aktivita človeka však aj v tejto oblasti vedie k odcudzeniu, primárny vzťahový rámec sa rozplýva, aby sa viac prejavili sekundárne aspekty. K takémuto prevráteniu vzťahov dochádza vlastne v celom univerze ľudských činností. Sex je tiež podrobovaný skúškam doby.
Pre mnohých vagína prestáva byť centrom, okolo ktorej sa krúti svet. Od nepamäti zaznamenávame aj iné orientácie libida, ako je vnútrodruhové a heterosexuálne. Väčšina ľudí by zrejme nemala problém zaradiť napr. zoofíliu, nekrofíliu, pedofíliu, či pygmalionizmus do kategórie deviantnej, nenormálnej sexuálnej orientácie. Donedávna aj uranizmus, teda mužská, a lesbizmus ako ženská homosexualita, mali svoje kapitolky v učebniciach psychopatológie. Dvadsiate storočie si už získalo množstvo epitet. Bolo obdobím nielen bezprecedentného technického rozvoja, ale aj dobou po stáročia stabilizovaných štruktúr v geografickom sociálnom i psychologickom zmysle. Výrazný pohyb zaznamenali aj názorové hladiny, ktoré sú podkladom pre tvorbu konvenčných noriem.
Uplynulé storočie je aj obdobím emancipácie. Národov, rás, žien, adolescentov (hippies) a v posledných desaťročiach zaznamenávame nebývalú emancipáciu sexu. Ešte v 50. rokoch bolo poburujúce, keď sa na plátnach kín objavil nahý ženský pupok. Objav bikín urobil rázny koniec tejto prudérii. Dnes sa bez určitej dávky sexu nezaobídu ani tie najprudérnejšie filmové produkcie.
Osobná tragédia Oscara Wilda V poslednom čase zaznamenávame pomerne agresívnu emancipačnú kampaň sexuálne inak orientovaných skupín obyvateľstva. Ešte donedávna sa homosexualita rozporne chápala aj samotnými postihnutými. Vnímala sa reakcia okolia, v ktorej sa miesila rozpačitosť s opovrhnutím a posmechom. Demonštratívna prezentácia „inakosti“ sa nevyplácala. Osobná tragédia Oscara Wilde a je toho dôkazom. Súd a následné väznenie v Readingu nebolo pre neho dostatočným trestom. Miláčik salónov bol neodvolateľne spoločensky znemožnený, svojimi obdivovateľmi zapudený a život dožil v exile. Sociálne prispôsobený občan tých čias by dnešný stav psychosexuality (zdobenie, oblečenie, prezentácia erotogénnych partií tela a pod.) považoval istotne za psychopatický.
Na to, aby sa inakosť v orientácii libida akceptovala väčšinou obyvateľstva, treba použiť vedu. Tá je totiž novým božstvom sekularizovanej spoločnosti. Práve ňou zaštítení vyšli homosexuáli zo stáročného utajenia priamo do ulíc svätého mesta. Karnevalovo-happeningovým spôsobom na seba upozorňujú a žiadajú akceptáciu ich inakosti. Pre mnohých, ktorí by akceptovali nevyzývavé praktizovanie homosexuality v stabilizovaných pároch, je práve tento spôsob prezentácie poburujúci.
Homosexualita, teda zacielenie libida na osobu rovnakého pohlavia, je známa od staroveku. Bohatí patrijcovia okrem manželiek si vydržovali hetéry, kurtizány, ale aj efébov, mladíkov, ktorí im poskytovali sexuálne služby. Poetka Sapfó na ostrove Lesbos udržiavala spoločenstvo homosexuálnych žien. Nevzbudzovalo to jednoznačný odpor a takéto správanie sa nepovažovalo za psychopatologické. Postoj spoločnosti sa radikálne zmenil v stredoveku. Vtedy sa každá iná ako heterosexuálna orientácia považovala za prejav vplyvu diabla a aj keď nie sú k dispozícii údaje z doby pôsobenia inkvizície, istotne množstvo homosexuálov skončilo na hranici.
Človek mierou všetkých vecí Postupom liberalizácie zmýšľania sa homosexualita začala chápať ako odchýlka od normy. Už to nebolo posadnutie diablom, ale psychopatologický stav. Ten je podmienený na jednej strane určitou zvláštnosťou v senzitivite takéhoto človeka, čo môže byť geneticky podmienené. Na druhej strane na tento základ pôsobili aj psychosociálne vplyvy. Zvýšenie frekvencie homosexuálnych vzťahov vo väzeniach, armáde a rozličných rádoch istotne podmieňuje sociálna situácia týchto ľudí. Dedičná konštitúcia, v ktorom je zakomponovaný aj pud zachovania rodu, určuje hranicu možností. Prostredie určuje, ktoré z nich sa realizujú.
Vystupňovaná názorová liberalizácia posledných rokov začína priorizovať prvý, teda genetický determinačný rámec. Treba povedať, že je to skôr ústupok uvedomovaciemu a emancipačnému tlaku gayov, ako skutočné akceptovanie exaktných vedeckých zistení. Fyziológia homosexuála sa principiálne nelíši od fyziológie heterosexuála. Odlišné zacielenie libida je vecou vedomia, teda psychiky. Tá vzniká v silovom poli sociálnych vplyvov. Presne takými istými vplyvmi sa dá usmerniť. Teda psychoterapia homosexuálov je principiálne možná. Možný je aj brainwashing. Ale predpokladom, ako napokon pri každej liečbe, je spolupráca. Ale takých, ktorí svoju homosexuálnu orientáciu považovali za chorobu, či úchylku, bolo málo aj v čase, keď ich spoločensky sankcionizovali. Vnímanie psychopatológie, no i jej kodifikovanie je viac, ako by sme predpokladali, aj vecou spoločenskej dohody. Ako vravel Protagoras a po ňom i Epiktetos, človek je mierou všetkých vecí. Od ľudí záleží, čo budú považovať za normálne, čo za choré. To, pochopiteľne, spätne vplýva na naše správanie.
Sex a sexuálne správanie vzhľadom na svoj motivačný presah do šírky ľudských činností treba vnímať aj ako politikum. Spomeňme na dôvody vzniku Trójskej vojny. Po únose Heleny, manželky sparťanského kráľa Menelála, bájne dejiny zaznamenávajú únos Sabiniek. Zdá sa, že nielen zlato a územný zisk, ale aj ženy boli dôvodom vzniku dobyvačných vojen v dávnej i nedávnej minulosti. Dnes má sexualita v politike obyčajne škandalózny podtón. Určité náznaky v tejto oblasti sa objavili aj v našej politickej kultúre (Štrougal-Vondráčková, či nedávna poradkyňa pre všetko), ale také aféry ako na Západe (Clinton-Lewinská) sa u nás neprevalili.
Postoj kresťanských voličov Sexualitu ako politikum možno využiť aj inak. Na Slovensku sa v poslednom čase o to pokúšajú kresťanskí demokrati. Na slabo urbanizovanom Slovensku sa homosexualita stále vníma ako niečo neadekvátne a poburujúce. A z kresťanského hľadiska priamo hriešne. Preto aj vyhlásenie kresťanskodemokratického lídra, že pokiaľ on bude mať vplyv na tvorbu zákonov, tak uzákonenie manželského zväzku homosexuálov neprejde, je výzvou nielen voličom KDH, ale aj kresťanským voličom iných strán. Podľa štatistických prieskumov sa podstatná časť obyvateľstva Slovenska hlási ku kresťanstvu. To by predpokladalo pomerne nízku úroveň sekularizácie spoločnosti. Skutočnosť však bude pravdepodobne trocha iná. Formálne a hádam aj konjunkturálne hlásenie sa k určitej denominácii nepredpokladá takú hĺbku uvedomenia, akú majú náboženstvo praktizujúci občania. Prezrádza to aj snaha cirkví o novú evanjelizáciu. Vidíme to i na preferenciách KDH. Počkajme si, ako ich napraví zakomponovanie sexuality do osobných programov lídrov. Vypúšťanie skúšobných balónikov sa zdá byť potrebné.
Otázka stojí tak, či uzákoniť „manželstvo“ homosexuálov alebo nie. Ak dovolíte, názov manželstvo by som predsa len vyhradil pre vzťah muža a ženy, v ktorom sexualita nie je natoľko odcudzená svojmu poslaniu ako v prípade homosexuálov. Kresťanstvo zavrhuje homosexualitu ako hriešny stav a tak predstava, že by jej doprialo sviatosť manželstva, je viac ako absurdná. Ale napriek tomu, určitá občianskoprávna partnerská zmluva medzi dvoma homosexuálmi by bola spoločensky vhodná, ak nie potrebná. Možno by sa tak do určitej miery obmedzila častá promiskuita medzi homosexuálmi, znížilo by sa nebezpečenstvo infikovania AIDS. Svoju sexuálnu orientáciu by pokojne praktizujúce dvojice mali väčšiu šancu primeranej spoločenskej adaptácie. Hádam by nastala aj väčšia solidarita rovnako v pároch žijúcich homosexuálov a heterosexuálov. Tento druh tolerancie vo väčších mestách už ani u nás nie je zvláštnosťou. Takáto zmluva by mala upravovať i majetkové vzťahy, dedičstvo a pod. Vyriešilo by sa ňou množstvo psychosociálnych problémov, s ktorými táto skupina populáciu zápasí.
Autor (1942) je klinický psychológ
