Na prelome rokov 1997 a 1998 pôsobila v južnej Číne prvá slovenská jaskyniarska výprava. Jej členovia neskúmali len pozoruhodný podzemný svet, ale všímali si aj krajinu a obyčaje. Z tejto cesty vzniklo rozprávanie o putovaní od Tibetu po Vietnam, z ktorého prinášame úryvok.
Po zhromaždení všetkých dostupných máp a sprievodcov 16. decembra sedíme dlho do noci nad mapami a dumáme nad ďalším priebehom cesty. Nakoniec si vytyčujeme prvý cieľ: návštevu východných výbežkov Tibetskej náhornej plošiny.
Cesta na severozápad Na autobusovej stanici po krátkom trápení s čínštinou kupuje Peter pre každého cestovný lístok do Li-ťiangu, známeho mesta v tibetsko-čínskom pohraničí. Do odchodu autobusu máme niekoľko hodín, ktoré trávime vo veľkej čakárni. Sme tu jediní cudzinci, a preto budíme pozornosť.
Najodvážnejšie sú malé deti, ktoré nás z bezpečnej vzdialenosti celé minúty pozorujú. Po nich prichádzajú žobráci. Špinavý, usoplený, strapatý a zrejme aj mentálne postihnutý Číňan nás márne obchádza s nádejou na drobnú almužnu. Omnoho agresívnejšia je Číňanka s plačúcim dieťaťom. Údajne sa takéto dieťa na žobranie požičiava za poplatok. Po skúsenostiach však nikomu nič nedávame. Je to produkt veľkomesta a ako všade na svete, tak aj tu sú ľudia, čo nebudú nikdy pracovať.
Na dedinách a v miestach, ktoré turisti nenavštevujú, sme nikdy žobráka nestretli. Zdravé vidiecke prostredie asi dokáže s týmito ľuďmi urobiť poriadok a prinúti ich pracovať. Výnimku tvoria mrzáci, ktorých je v Kchun-mingu viac ako dosť. Zvyčajne stoja na najrušnejších uliciach a pre okoloidúcich píšu kriedou svoj smutný príbeh po chodníku.
Ležadlové autobusy Pred odchodom autobusu začíname byť nervózni, pretože sa nič nedeje. Systém je tu totiž taký, že v čase odchodu podľa cestovného poriadku sa odomknú dvere, nad ktorými visí ceduľka s číslom spoja a cieľovou stanicou. My nateraz nikam necestujeme. Netušíme, či išlo o našu hrubú chybu, alebo autobus vôbec nevypravili. Cestovné lístky nám však zriadenci upravia s tým, že máme čakať na nasledujúci spoj. Ten skutočne prichádza. Spočiatku to vyzerá na pohodlné cestovanie, pretože autobus je poloprázdny. No po príchode na druhú stanicu prestupujeme do preplneného spoja. Predierame sa pomedzi škatule s tovarom, plnými vrecami s plodinami a ešte kadečím iným, pokiaľ nezaujmeme svoje miesta – ležadlá. Diaľkové cesty v Číne totiž zabezpečujú pohodlné ležadlové autobusy.
Mňa miestenka privedie k peknej Číňanke, s ktorou trávim takmer 24 hodín na jednej posteli. Spolucestujúca je však veľmi hanblivá, a tak si počas celej cesty vymeníme len niekoľko zdvorilostných fráz čínsko-anglickými skomoleninami. Z Kchun-mingu odchádzame po diaľnici, z ktorej však po 20-30 kilometroch odbočujeme na úzke a preplnené hradské. Rýchlosť autobusu sa tu podstatne znižuje. Vždy po niekoľkých hodinách jazdy sa zastavujeme v reštaurácii, kde sa občerstvujeme. Takmer celú cestu kopírujeme veľké stavenisko – diaľnicu, ktorá po dokončení prepojí východ a západ provincie.
V matriarchálnych rodinách Do Li-ťiangu prichádzame už za tmy. Veľmi sa ochladilo, nadmorskú výšku 2400 metrov poriadne cítiť. Mesto na hraniciach s Tibetom je centrom autonómnej oblasti. Žijú v nej príslušníci národnostnej menšiny Na-si. ktorých počet sa v provinciách Jün-nan a S´-čchuan odhaduje na 278 000.
Na-si pochádzajú z tibetských nomádov a doposiaľ žijú v matriarchálnych rodinách, hoci miestnymi panovníkmi boli vždy muži, dočítame sa v cestopise. Nasijské ženy si udržujú nadvládu nad mužmi prostredníctvom zaujímavého usporiadania milostných záležitostí. Systém aču (priatelia) umožňuje dvojici stať sa milencami bez toho, aby mali spoločný príbytok. Obaja partneri bývajú vo svojich domovoch, no milenec môže tráviť noci v dome priateľky a cez deň býva a pracuje u matky.
Všetky deti, čo sa páru narodia, patria žene, ktorá zodpovedá za ich výchovu. Otec poskytuje výživné, ale keď sa vzťah skončí, prestáva platiť. Deti bývajú s matkou a na určenie otcovstva sa nevyvíja zvláštne úsilie. Ženy dedia všetok majetok a spory riešia staršie ženy – staršinky. Silný matriarchálny vplyv je vidieť aj v jazyku. Podstatné mená svoj význam zosilňujú, ak sa k nim pridá slovko ženský. Naopak, pridaním slovka mužský sa význam zoslabuje.
Nasijské ženy nosia modré blúzky a nohavice s modrými alebo čiernymi zásterami. Tradičná čiapka symbolizuje nebesia. Deň a noc predstavuje svetlá a tmavá polovica čiapky a sedem vyšitých kruhov symbolizuje hviezdy. Dva väčšie kruhy, každý na jednom ramene, zobrazujú oči žaby, ktorá bola do 15. storočia dôležitým nasijským božstvom. S ústupom animistickej viery sa však jej kult oslabil, ale čiapka sa nazýva pôvodným menom – žabooká ovčia koža. Naši vytvorili písmo pred vyše tisíc rokmi, použijúc pritom pozoruhodný systém piktogramov. Nositeľmi nasijskej kultúry boli Tung-pouovia. Išlo o šamanov, strážcov písma a sprostredkovateľov spojenia medzi ľuďmi a duchovným svetom. Tungposká viera sa sama absorbovala medzi lamaizmus, budhizmus, islam a taoizmus.
Na prechádzku Li-ťiangu, zaujímavého mesta s centrom tvoreným historickými stavbami, nám neostáva veľa času. Ubytovávame sa neskoro večer v skromnejšom hoteli, kde sa izby nevykurujú. Vstávame už po piatej hodine a bežíme na asi dva kilometre vzdialenú autobusovú stanicu, čo nás aspoň trochu rozohreje. Mesto ešte zväčša spí, ale desiatky Číňanov s rúškami na tvárach proti prachu už zametajú dlhými metlami ulice. Veľmi sa práši, je obdobie sucha, nepršalo tu už určite niekoľko týždňov.
Autonómna oblasť Dičing Li-ťiang opúšťame v poloprázdnom minibuse. Spolu s nami sa vezie sedem Američanov oblečených v hubertusoch, s walkmanmi na ušiach. Tí však po krátkej jazde vystupujú v Ťiao-tchou. Tu nastupujú sporo odetí tibetskí mládenci, ktorí sa hneď vrhajú k oknám a otvárajú ich dokorán. Mrazivý vzduch prúdi celým autobusom. Proti zime nás nechránia ani hrubé svetre a vetrovky. Ako stúpame do hôr, teplota klesá. V nadmorskej výške okolo 3000 metrov sa začínajú fľaky snehu. Bambusy, ktoré sme ráno opustili v Li-ťiangu, vystriedali borovice a na svahoch sa objavuje aj kosodrevina. Je slnečný deň a kam oko dovidí, tam vyčnievajú zasnežené štíty hôr. Po prechode cez sedlo v nadmorskej výške takmer 3400 metrov mierne klesáme do kotliny. Asi po 20 kilometroch cesty prichádzame do mesta Čung-tien.
Čung-tien predstavuje centrum Tibetskej autonómnej prefektúry Dičing. V tejto oblasti s rozlohou 23 880 km2 (asi polovica Slovenska) žije vyše 300 000 obyvateľov trinástich národností. Okrem Číňanov patria k najpočetnejšie zastúpeným Tibeťania a príslušníci národov Li-su, Na-si, Ji, Pai a Chuej. Chuejovia vyznávajú islam. Dičing predstavuje východné ukončenie rozsiahlej Tibetsko-činkchajskej náhornej plošiny. Najvyšším štítom v oblasti je Kagabo (6740 m). Z historického hľadiska ide o strategickú oblasť ležiacu na hraniciach Tibetu s Jün-nanom a S´-čchuanom.
V Čung-tiene je celodenný mráz, studený vietor preniká až do kostí. Navštevujeme miestnu lámasériu, ktorá sa vypína na nevysokom pahorku. Okolo nej sa trepocú na konároch a stromoch stovky zástaviek so známou lamaistickou modlitbou Om mani padme hum. Úctivo sa prechádzame okolo nej, keď sa zrazu s hurónskym revom objavuje miestna tibetská mládež. Pozývajú nás do chrámu. Stávame sa svedkami lamaistického obradu, ktorý pripomína rituál pri staromongolskom obetnom mieste ove. Najskôr sa všetci klaňajú pred božstvom a potom trikrát zľava obchádzajú oltár. Nachádzajú sa tu potraviny, rituálne predmety a nechýbajú ani fotografie najvyššieho cirkevného hodnostára, dalajlámu, ktorý od obsadenia Tibetu čínskymi vojskami žije v exile.
V predsieni pred hlavným chrámom všetci krútia známe modlitebné mlynčeky. Trikrát obchádzame chrám a pri odchode prispejeme mníchom v tradičných farebných tibetských rúchach malou finančnou sumou. Po našom odchode zatvárajú bránu a budhistický chrám sa mení na pevnosť. Aj okolité domy sú stavané v podobnom štýle. Okolo hospodárskych a obytných budov postavili vysoký tehlový múr s pevnými dverami. Súvisí to asi s nepokojnou minulosťou v tejto oblasti.
Môžem ťa mať? Pri pietnom mieste, ktoré pripomína mongolské ovo, obetujeme miestnym duchom niekoľko drobných slovenských mincí pre zdar expedície. V meste na trhu kupujeme zásoby na cestu do hôr. Ryžu, cukor, čaj, sušené hrozienka a od moslimského predavača chutné pagáče. Tie nám nahradia chlieb, ktorý sa v Číne nepredáva. Trh má fantastickú atmosféru. Miešajú sa tu mnohé národnosti odeté v tradičných krojoch. Sme prekvapení veľkým počtom moslimov, ktorých ľahko spoznávame podľa pokrývky hlavy. Na pošte stretávame žobrajúceho špinavého mnícha, ktorý nás pre almužnu dokonca obchytáva. Až rázne správanie Silvoša nás zbavuje tohto dotieravého Tibeťana.
Navečer sa uchyľujeme do prázdneho hotela Tibet. Teplota klesá pod – 10 °C. Po chvíli nám prinášajú pod stôl prenosnú piecku s rozžeraveným drevným uhlím, hneď sa nám zlepšuje nálada. Jedlo nám chutí znamenite a dlho po anglicky diskutujeme s mladučkou, veľmi peknou majiteľkou hotela tibetsko-nasijského pôvodu. Aj keď je rozhovor zaujímavý, zavčasu ráno vstávame, a preto sa musíme rozlúčiť – napriek dych vyrážajúcemu návrhu príťažlivej ženy: „Môžem ťa mať?“ Pred siedmou hodinou, ešte za tmy prichádzame na autobusovú stanicu. Po krátkom čakaní skrehnutí nastupujeme do autobusu.
Na úpätí hory Habu Po rozvidnení pozorujeme za oknami autobusu peknú scenériu. Za urastenými zdravými borovicami sa čnejú zasnežené päťtisícovky. Zo sedla v nadmorskej výške 3740 metrov klesáme do hlbokého údolia. V diaľke sa črtajú snehobiele vápencové vrchy pripomínajúce Canin v Jurských Alpách na slovinsko-talianskom pohraničí. Určite je tu vyše 3000 metrov hrubá vrstva vápencov.
Po 10 dňoch cestovania sme konečne v horách. Táboríme na veľkej travertínovej kope s plochou niekoľko štvorcových kilometrov. Vznikla vyzrážaním sa kalcitu z vody, ktorá tu vyviera. Okolo nás sa totiž vypínajú mramorové štíty, z ktorých steká dažďová voda do podzemia. Tu sa obohacuje o uhličitan vápenatý, ktorý sa pri vývere vôd z podzemia uvoľňuje a vytvára zaujímavé travertínové útvary.
Ráno 21. decembra vykročíme do úžasne pestrého lesa s mnohými druhmi ihličnatých a listnatých stromov. Vegetácia však zvädla, pretože je obdobie sucha. Machy a lišajníky, ktoré visia z konárov, umocňujú zážitok. Vystupujeme na blízky, 4220 metrov vysoký štít nad rozsiahlymi alpínskymi lúkami. Túlame sa popod bralá, prechádzame suché kaňony s cieľom nájsť jaskyňu. Bohužiaľ, nedarí sa nám. Okrem výrazného strmého závrtu s priemerom 12 a hĺbkou 8 metrov nenájdeme nič zaujímavé. Avšak výhľady do okolia stoja za to. Vládne slnečné počasie a dobrá viditeľnosť. V duchu si vytyčujeme ďalšiu trasu. Hľadáme najmä údolie veľrieky Jang-c´-ťiang. Niekde pod nami by totiž mala byť jej tzv. prvá zákruta. Tento ázijský veľtok naráža práve v tejto oblasti na hradbu hôr a v strmých kaňonoch si preráža cestu na východ. Nevidno ho, len intuitívne tušíme jeho polohu.
Balíme stan a presúvame sa po úpätí hôr popri starostlivo obrábaných políčkach pod 5396 metrov vysokú Habu. Z našej strany je pomerne prístupná, na jej vrchol sa dá vystúpiť po asi kilometer dlhom ľadovci. Pretože nemáme vybavenie na zimné túry, po krátkom váhaní sa vzdávame. Pozorujeme život miestnych obyvateľov. Zaujala nás výroba dosiek a hranolov. Na drevený rám pripevnili guľatinu a dvojica s ručnou pílou vyrába rezivo. Predbiehame staršieho pána, ťahajúceho zviazané dosky po prašnej ceste. Je veľmi priateľský, ale ani Peter s ním nedokáže komunikovať.
Nevieme si vysvetliť, na čo tu slúži opadané borovicové ihličie. Miestna mládež a starší ľudia ho zhrabúvajú po lese, balia do veľkých viazaníc, ktoré na chrbte znášajú do osád. Tu ich ukladajú pri hospodárskych budovách, podobne ako u nás seno. Je zaujímavé, že tu v horách sme nevideli nikoho s nadváhou. Práca a pohyb sa tu stali samozrejmosťou. Vo väčších čínskych mestách však už na postavách vidno vplyv civilizácie.
