Keď sa pred storočím v Paríži zrodil zázrak pohyblivých obrázkov – film, onedlho toto „najvýznamnejšie z umení“ ohrozovalo múzu Tálie – divadlo. Ale, ako povzbudivo vystríhal veľký írsky ironik G. B. Shaw, „tróny sa rúcajú – divadlo ostáva“, ostalo. A nie ako protivník a pre-možiteľ, ani ako porazený na poli diváckej priazne, lež ako spojenec.
V polovici nášho storočia zachvátila svet ofenzíva papučovej kultúry a skrinka zvaná čarovná vtrhla do všetkých ľudských príbytkov. Dovtedajší záujem o film upadol, mnohí predpovedali jeho zánik. V súčasnosti prichádza invázia internetu a ktovie, aké hračky a drogy zachvátia kultúru ďalšieho storočia.
Film, ktorému postupne ubudlo divákov a tým aj záujmu zo strany producentov, prežíva najmä vďaka spolupráci s divadlom (po stránke hereckej) a televíziou (sponzorské injekcie). Podstatnou vstupenkou do hry je preto jeho pôvodnosť a myšlienka, nepodľahnutie móde, odolnosť voči sériovej výrobe. Na prezentáciu „filmových Kolumbov“ – objaviteľov ostáva málo priestoru. Jedným z veľkých a stálych javísk filmu je už takmer polstoročie mesto Mannheim, kde na tohtoročnom 49. medzinárodnom filmovom festivale malo premiéru sedemnásť svetových a vyše dvadsať európskych diel.
Pravda, len s nostalgiou spomíname na časy, keď z tohto festivalu objavne zažiarili aj naše hviezdy ako Juraj Jakubisko, Jiří Menzel, Věra Chytilová a viacnásobne Dušan Hanák.
Móda a módička V každom umení sa tí, čo chcú uspieť, musia chtiac-nechtiac spytovať, čo sa nosí. Lebo aj najobjavnejšia myšlienka, ak nie je v súlade s dobou, čo však neznamená, že sa má podkladať súčasnému vkusu, má minimálne šance na prežitie. A tak sa teda často názor publika líši od mienky porotcov. I v Mannheime diváci, kam ich prišlo okolo sedemdesiat tisíc, hlasovali celkom ináč ako odborníci.
Diváckym triumfom bola belgická zaslzená romanca Neplač, Germaine o blúdení krajinami Európy a hľadaní vysnívaného pokoja a lásky rodiny.
Medzinárodná porota iránsko-nemecko-nórsko-thajwansko-kanadského zloženia právom prisúdila Veľkú cenu miest Mannheim – Heidelberg marockému dielu Deti v uliciach Casablanky. Presvedčivý príbeh o prežití v tvrdom nekompromisnom svete osloví najmä presvedčivým nasadením mladých hercov. Režisér Nabil Ayouch, hoci mladý, nie je žiadnym začiatočníkom. Po malom dokumente Modré kamene v púšti získal za svoj celovečerný debut Mektoub cenu za najlepší arabský film na festivale v Káhire. Herecké hviezdy skutočne pozbieral ako „modré kamene“ po uliciach prístavu plného biedy, zlodejov, priekupníkov, prostitútok a najmä opustených detí. „Počkaj, veď aj ty si poplačeš!“ zlostne kričí malý hrdina Omar do tváre krásnej nahej ženy na reklamnom bilboarde. Deti hrajú samé seba, ich bandy a výčiny sú realisticky pravé. Najvernejšie sú ich skutočné, krádežami, nadávkami a bitkami pozakrývané smútky, ktoré poeticky vychádzajú na povrch v kľúčových momentoch. Možno práve preto v týchto deťoch symbolicky zaznieva nie beznádej a kapitulácia, ale vôľa vydržať a prežiť násilie. A raz, ktovie kedy, budú isto žiť na slnku a pekne.
Kiná A kto bude na to chodiť do kina? Tak znie tvrdá otázka každého investora, sponzora, producenta. Najtvrdšie však znie z úst majiteľov a prevádzkovateľov kín. Preto ich verdikt, ktorý v Mannheime vyjadrila osobitná kino-jury, očakával každý tvorca.
Medzi štyrmi dielami, ocenenými skúsenými harcovníkmi v kinobiznise, napodiv figurujú Deti v uliciach Casablanky – vzácna zhoda trhu a umenia. Kanadský hit Dve tisíc a nič hovorí o človeku snažiacom sa využiť všetok zostávajúci čas svojho života. Arto Paragamian vo filme plnom spomienok, vtipov, šálok čiernej kávy a čierneho humoru vrátane dobrých rád rodičov z oného sveta vytvoril pozemskú komédiu plnú prekvapení a fantázie.
Sanam je príbeh o zastrelenom zlodejovi koní, ktorého syn sa usiluje dokázať otcovu nevinu. Iránsky režisér Rafi Pits je v Mannheime „doma“, cenu dostal už pred troma rokmi. Jeho terajší film sa zapáčil najmä svojou slnečnou vangoghovskou scenériou stepí a pobrežia.
Do kino-kvarteta, ktoré poteší už pred Vianocami nemeckých a vzápätí aj európskych divákov, zapadli pre svoj ľahkomyseľný, veselý a pritom pravdivý popis pocitového sveta mladej generácie českí David Ondříček a jeho Samotáři. Ak potulky Prahou medzi Vltavou a Hradčanmi, pivnicami, posteľami, poetickými uličkami, výmenou milencov a dobrodružstvami komusi pripomínajú Petra Zelenku, uhádol. Režisér Gombičkárov je tentoraz Ondříčkovým scenáristom a duchovným i telesným bratom. Hoci komediálny film so smutným podtextom dovedna nič veľkého nevypovie, predsa len je mladý syn veľkého otca, Formanovho kameramana, sľubný talent, ktorý vie presne dávkovať hranice vkusu a „páčivosti sa“ divákom.
Lásky a lásočky Čo by to bol za svet, svet bez lásky a tobôž vo filme? Je jej, najmä vyznávanej a spomínanej až, až… Avšak veľká láska v nepravý čas môže priniesť viac škody ako osohu, čo dokazuje aj kórejská „kurvička so zlatým srdcom“ v japonskom filme Dievča a vrah.
Miliardu dolárov ponúka hlavný hrdina Roland svojej milenke a jej milencovi v estónskom hravom diele Peniaze či šťastie (režisér Arko Okk). Nik však nič nedostane. Takisto ani Ženy v raji uzbeckého režiséra Yusupa Razykova. Akoby dva náhodne spletené filmy vnímame príbeh mladej tehotnej Rusky, ktorá prichádza do New Yorku hľadať novú lásku a šťastie v americkom filme Tonyho Pambertona.
Ani veľmoci v láskach nezaostávajú. Miliardová Čína prezentuje v Čiernom lete obraz obrodenej mladej generácie na malom milostnom trojuholníku – moderne, rýchlo, hlasno, bravúrne.
Keď sa v rohu plátna či obrazovky objaví hviezdička, prichádzajú na rad erotické príbehy. Z nich najostrejšie pod názvom Divá jazda viedenským podsvetím prišli zo susedného Rakúska. O zdravotnej sestričke v nemocnici a domine rozpráva Erotika zázračných trikov z režijnej dielne nemeckých autorov a Petra Zelenku. Kórejské Sexuálne šepoty ticho odpočúval režisér Sang-Soo Im.
Bomby a mier Bomby padajú na Belehrad a pri ich výbuchoch ako zvuková kulisa šumia dialógy Zeme, slobody a lásky, ako ich prežil a preniesol na plátno Milutin Petrovič. Za odvážnu konštrukciu diela a provokáciu dostal prestížnu cenu R. W. Fassbindera.
Oveľa účinnejšie než drsný realizmus vojnou týranej Juhoslávie pôsobí mier cintorína lietadiel kdesi v Arizone, ako ho tichom a obrazom zachytili dvaja Američania John Haptas a Kristine Samuelsonová. Bombardéry B 52 odpočívajú na obrovskej šírave pripravené do šrotu. Sú to tie isté stroje, ktoré metali bomby a napalm do vietnamských džunglí, na mestá a dediny. Vidíme ich v spätnom obraze spred tridsiatich rokov, keď hrdo vyštartovali a vzlietli k oblohe k zabitiu troch miliónov Vietnamcov a k prvej porážke Ameriky v dejinách. Ameriku pomenoval Mao Ce-tung Papierový tiger. Rovnaký názov nesie aj spomínaný film o vojne a mieri.
Pol storočia Mannheimský festival oslávi na budúci rok polstoročné jubileum. „Budeme oslavovať prácou,“ povedal jeho riaditeľ Michael Koetz a dodal: „Žiadne hrubočizné memoáre, nič pre knižnice, efekt a ohňostroje. Radi by sme objavili a priniesli do Mannheimu a Heidelbergu aspoň toľko európskych a svetových premiér ako tento rok. A ešte radšej by sme boli, keby sa odtiaľto dostali priamo do kín, k diákom.“
Jubilujúce mesto plánuje prizvať k diskusii o filme v budúcom storočí viacerých doterajších víťazov. Dúfajme, že tí naši nebudú medzi nimi chýbať. K želaniam pridávame, že by slovenskí víťazi, Hanák, Jakubisko a Šulík, mohli okrem spomienok priniesť k jubilejnej torte s päťdesiatimi zažatými sviečkami aj po jednom filme.
