So záujmom som si prečítal a kladne zhodnotil úvodník Lýdie Kokavcovej Nerobme krok späť (SLOVO č. 48/2000). Aj keď je stručný, len veľmi ťažko k nemu niečo dodať – vynikajúco totiž vystihuje celú škálu informácií a ich súčasného negatívneho pôsobenia.
Niektorým redaktorom či politikom nejde o podanie pravdivej analýzy súčasného stavu a perspektív vývoja ekonomiky a životnej úrovne občanov, ale o upútanie pozornosti na extrémne, i keď väčšinou lokálne ohraničené javy. O využitie týchto informácií, ktoré vzbudzujú u ľudí obavy a strach, sa potom stará cirkev výzvou na obrátenie sa k nebesiam, čo podľa nej prinesie obrodu myslenia jednotlivcov i celej spoločnosti.
Autorka úvodníka správne uviedla akýsi podvedomý návrat do obdobia starého Ríma. Naozaj, keď som na STV 1 sledoval vysielanie 6-dielneho anglického dokumentu Rím – moc a sláva v rámci cyklu Ľudia a svet, tak som nadobudol pocit, že terajší vládcovia sveta, ale aj naši im poslušní vodcovia, nám vytvárajú také podmienky, aby sme sa cítili ako v Rímskej ríši. V porovnaní s tými, ktorí žili takmer dve tisícročia pred nami, máme totiž to „šťastie“, že tie slávne udalosti a dni nemusíme poznávať iba z kníh a historických dokumentov, ale prežívať ich priamo.
Ako sme videli a počuli, Rímska ríša bola bohatá – medzi bohatými a chudobnými však bola priepasť. Každý tretí obyvateľ Ríma bol otrok, vtedajší vládcovia orientovali vedecký rozvoj na aplikovanie novej techniky, ktorá sa v tom čase vytvárala, do praxe. Dnes je tiež možno tretina – alebo i viac – otrokov, no s dokonalejšou technikou a službami moderných čias. Otrokom už nie je iba robotník v tom klasickom slova zmysle, ale napríklad aj inteligent pri počítači. Veď USA ako dnes najmocnejšia svetová ríša vytvára a presadzuje v podstate tie isté princípy.
Ďalšou prioritou Ríma bolo miešanie národností, aby sa utlmil pocit jednoty a zomknutosti skupín či národov. Dnes máme podobným spôsobom presadzovanú globalizáciu, ktorá nás má priviesť k šťastiu, bez ohľadu na to, aké sú u koho historické či rodové korene. Pred zánikom Rímskej ríše (v 3.-4. storočí n. l.) sa rozpadla sociálna stabilita, elita sa čoraz viac oddeľovala od ľudu, rástli dane a inflácia, pričom najväčšiu záťaž niesli obyčajní ľudia.
Pre radosť ľudí, vrátane otrokov, sa v praxi aplikovala zásada dať im „chlieb a hry“. Dnes, vďaka USA a médiám, najmä v našich východných krajinách, máme takúto radosť aj my, najmä mládež. To, že vyše stodielne seriály odohrávajúce sa v nám neznámom prostredí pozerajú predovšetkým staré babky a v čase, keď ešte nespia, nie je až také nebezpečné ako to, že filmy o vraždách a podvodoch sú vo večerných hodinách, čím ovplyvňujú práve mládež. Filmy, ktoré majú aj umelecké hodnoty, sú väčšinou okolo polnoci.
Verím, že musí nastať obdobie, keď sa väčšina najmä mladých ľudí, bude orientovať na vzdelávanie a skutočnú kultúru. A prestaneme robiť kroky späť, ako na to upozornila redaktorka Lýdia Kokavcová.
Viliam Gallo, Košice
