Ak vám ktosi položí otázku, aké pozitíva priniesol a neustále prináša civilizačný pokrok, iste nebude ťažké ihneď na ňu odpovedať. Kamkoľvek sa obzrieme, zbadáme množstvo vecí, ktoré tu ešte pred desiatimi či dvoma rokmi neboli. Nemám pritom na mysli len informačné technológie, ktorých vývoj je nepopierateľne najrýchlejší, ale aj veci určené pre bežný život: domáce spotrebiče, lepšie autá, supermarkety, kratšie rady v obchodoch, či nové druhy krmiva pre zvieratá.
Čo nám však civilizácia priniesla vo sfére duševného života? Aj tu by sme vedeli vymenovať niekoľko pozitív, ktoré naše myslenie posúvajú dopredu. Spomeňme aspoň množstvo rozličných teórií, či už v oblasti individuálneho správania, manažmentu alebo psychológie. Hovoria o tom, ako by sme sa mali správať v tej-ktorej situácii a neustále opakujú, akí sme jedineční, neopakovateľní a ako veľmi si máme veriť, ak sa chceme dostať do výšin sľubujúcich úspech, skvelú kariéru a „množstvo vynikajúcich priateľov, ktorí nás obklopujú“. Alebo také umenie. Existuje, niekedy sa nám môže zdať, že živorí, no stále sú tu ľudia, ktorí mu venujú svoju energiu. Aj tu sa všeličo posúva, veď ako inak by sa konzerva Campbellovej polievky mohla stať slávnym obrazom, reprezentantom moderného pop-artu?
Nedávno sa vrátil istý môj priateľ z dlhodobého pobytu v zahraničí. Všetko super, práca výborná, podľa hesla: „makáš, ale máš za to riadne zaplatené“. Všade sa dá platiť platobnou kartou, objednávať si tovar cez internet a aj predavačky sú nejaké milšie. Potom prišla reč na priateľstvá a vzťahy, a naša debata nadobúdala čoraz smutnejší tón. Počas roka spáchali manželky dvoch kolegov samovraždu. „Čo to už len mohol byť za problém, pri ktorom by mi prišlo na um urobiť také niečo?“ hútala som. Priateľ akoby čítal moje myšlienky: „Ty si ho iste nevieš predstaviť, lebo sa s podobnými problémami stretávaš denne. Pri kupovaní lístka na autobus, vybavovaní lízingu na auto či omeškaných platieb za telefón. Máš veľa iných starostí a nerobíš si z toho ťažkú hlavu. Ale keď niečo nefunguje tam – nasleduje individuálna depresia, stavy nepochopenia a stresu. Slabšie povahy nevydržia.“ Pomyslela som si na našich nedobrovoľne nezamestnaných, učiteľov s deťmi, mladých manželov s príjmom po vysokej škole humanitného smeru. Majú šancu so slabou povahou? Nemajú peniaze na slušný životný štandard, nieto na knihy zaoberajúce sa odbúravaním stresu. Žijú a vychovávajú potomkov podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, vediac, že nemôžu zlyhať, lebo by svojich najbližších urobili nešťastnými.
„A to ešte nevieš, že keď som odtiaľ odchádzal,“ povedal priateľ na záver nášho rozhovoru, „riešil tamojší súd prípad, keď pes zabil mačku. Bol za to právoplatne odsúdený, no z väzenia ho ktosi uniesol. Volá sa to byť dognapped, teda psí únos a prípadu sa venovali všetky noviny. Ako sa to skončilo, neviem. Išiel som domov.“
Odchádzala som s pocitom, že menej je niekedy naozaj viac. Asi by sme to s tou civilizáciou nemali preháňať a zachovať si zdravý rozum, lebo v istom štádiu nám už nepomôžu ani učené knihy o strese. Sú hodnoty, ktoré by mali mať trvalú prioritu – napriek civilizačným novinkám.
