Kultúra

Môžu však jej vrcholce, ako sú plody umenia a avantgardy, ovplyvniť ľudské myslenie a konanie, odvrátiť človeka od konania zla alebo dobra, urobiť ho lepším či pokaziť ho? Množstvo pravých aj falošných prorokov si prihrievalo polievočku na tejto večitej otázke a ešte dlhodobo bude. No dejiny ako rieka tečú stáročiami a kultúra, či to ľudia chcú, či nie, neoddeliteľne a stále s nimi. „Múzy patria tam, kde majú sídlo bohovia,“ písal modlitbu vo veršoch katolícky básnik Paul Claudel. „Verím v Boha a v Beethovena,“ potvrdil pevec Nibelungov Richard Wagner. „Keď počujem slovo kultúra, otvára sa mi vo vrecku nôž,“ vyznával aj svedomito plnil Hermann Goering a jeho nasledovníci hlásali a plnili príkaz: „Knihy? Obrazy? Dekadencia! Otrava čistej rasy,“ a hádzali ich do plameňov.

A predsa: „To, že som na svete, by nemalo zmysel, keby to nebolo ušľachtilé a krásne. Čokoľvek človek vytvorí, je len množstvo, ale hodnotu jej dáva kultúra,“ tvrdí autor Cintorína mornárov Paul Valéry. „Najlepšia investícia, ktorú som v živote urobil, bolo umenie,“ vyšlo z úst amerického milionára Rockefellera. Nepovedal, že almužna, milodar, ani sponzorstvo, ale investícia. On, skupáň, bankár, špekulant obracajúci v hrsti každý cent – investoval. A to len vtedy, keď za málo dostal viac, za dolár milióny. Kultúra nie je ako slúžka, žiadna žobrota – ako dlhodobá investícia tých, čo vedia rátať a neprešustrujú si to, čo majú na dosah alebo v hrsti.

Obstojí kultúra sama, pomôže si silami svojich verných, alebo potrebuje ochranu, riadenie a dirigovanie? Mávala a má mať svojich kráľov, vojvodcov, bačov, honelníkov, diktátorov, láskavých či neláskavých vládcov, potrebuje ministrov? Ak má mať takých, čo ju chcú pochovať, ktorým sa otvára nôž pri jej oslovení, ktorí ju používajú ako schodište k moci, tak sotva. Ak má a môže mať staviteľov mostov, ktorí jej dávajú krídla, budujú chrámy, siete Maisons de la culture, zbavujú ju príživníkov, rozširujú ju o príživníkov, kiežby ich bolo čím viac. Ak sa volajú André Malraux alebo Jack Lang, ktorí určujú kormidlo smerovania Európy, prinášajú zlatý vek kultúry ako u nás Laco Novomeský. Ak je im slovo kultúra „zbraňou umožňujúcou ľudstvu prežiť“, ako sa o to usiloval Miroslav Válek.

Keď teraz, na začiatku nového storočia, kráčame smerom hore, až skoro k Pražskému hradu, je to pre pozornosť ministrovi kultúry ČR Pavlovi Dostálovi, ktorý – sám umelec – sa o perspektívu a koncepčnú víziu kultúry sám usiluje. Pred niekoľkými rokmi by bol jeho trón síce hlboko dolu pod Hradom, no zato vo vznešenom paláci nesúcom meno vojvodcu Valdštejna. Nie preto, že tohto pána Gordon a Butler preklali dýkou, no pre sťahovaciu mániu terajších vladárov muselo putovať – do sirotinca. Dočasný domov „nezastupiteľného ministerstva“ sídli, obohnaný drôteným plotom, skoro na konci ulice Milady Horákovej a na bráne visí plechová tabuľa Objekt strážený psami, hoci sme nijakého bundáša nevideli.