Ivett Axamitová
V týchto dňoch sa v Nitrianskej galérii prezentuje svojím umením výrazná výtvarná osobnosť Ivett Axamitová. Jej nová keramická kolekcia asambláží a priestorovej keramiky nesie názov Svetlo života. Predstavuje autorkine pocity a myšlienky pri pohľade do budúcna, prelete ľudstva do ďalšieho tisícročia. Nikto z jej blízkych, ani z jej okolia sa nevenoval umeniu, nikto ju nemohol pochopiť. Rodičia, jednoduchí ľudia, ktorým sa narodila už v pokročilom veku, jej mohli dať len veľa lásky, citu a jemnosti.
Útla až precitlivelá, vnímavá dievčina. Jej duša, preplnená emóciami išla puknúť. Nevedela si rady. Maľovala, ale na Strednú umeleckú školu, vraj pre nedostatok talentu, sa nedostala. Ako výborná žiačka mohla študovať na ekonomickej, zdravotnej, alebo inej škole, no rozhodla sa, že sa bude radšej učiť vyrábať a maľovať hrnčeky a džbániky v Slovenskej majolike v Modre. Vtedy ešte vôbec netušila, že jej práca pri vytváraní z hliny bude prinášať také potešenie a bude poskytovať nevyčerpateľné tvorivé možnosti. „Len tú hrnčiarskú pec, kebyže mám doma…“ – túžobne snívala. Ale jej otec nechcel o jej kúpe ani počuť. Dievčenský vrtoch za kopu peňazí, myslel si.
Jedno poobedie stála na dvore, držiac v rukách plnú ošítku vajec a keď otec znovu povedal nie, pec nekúpi, s veľkým žiaľom a ešte väčšou zlosťou šmarila vajcia o zem. Tento jej zúfalý čin otca zarazil a konečne presvedčil o jej skutočnom záujme. Musel prísť prask a tresk, aby sa na výtvarnom nebi zrodila nová hviezda – Ivett Axamitová, ktorej sa neskôr podarilo povýšiť hrnčiarské remeslo na výsostné umenie.
Dielo Ivett Axamitovej sa vyznačuje osobitým, lyrickým, vznešeným rukopisom, štýlom plným rozmanitých tvarov, farieb a tvorivého napätia. Nehľadá šokujúce prekvapenia, usiluje sa o poctivé, remeselne starostlivé vyjadrenie samej seba, svojho postoja k svetu, rieši problémy, ktoré ju znepokojujú. V jej keramických dielach sa spája dekoratívnosť s filozofiou základných hodnôt človeka – statočnosť, spravodlivosť, láska, dobro.
Axamitovej tvorenie s hlinou prešlo niekoľkými etapami, no za dôležité obdobie považuje to, keď sa odhodlala priestorovú a úžitkovú keramiku, ktorú okrášľovala vyfantazírovanými a vysnívanými rozprávkovými bytosťami, rozkúskovať a premiestniť, položiť na plochu, prilepiť na drevo. Pritom dotvoriť a pohrať sa s každým kúsočkom z poskladaného keramického obrazu – asambláže. Zrod jej asambláží bol časom, keď sa o ňu začala intenzívnejšie zaujímať výtvarná verejnosť a keď začala snívať aj o odvážnejších projektoch, monumentálnejších dielach, rozmernejších reliéfoch a plastikách.
Rozhovor pri peci
Pripadá mi to u vás ako u pekára. Musíte zavčasu, o piatej hodine ráno vstávať, vypnúť pec rozhorúčenú niekedy až na 1000 stupňov, ktorú ste o jedenástej v noci zapínali, aby sa vám v nej cez noc upiekli, vypálili všetky vaše sny, prežité a zažité pocity z tohto sveta, ktoré ste počas dňa vyformovali, schovali do hliny a vložili do pece. Váš tvorivý proces je vlastne nepretržitý. Ste „robotníčka“ voňajúca hlinou, spokojná sama so sebou, že ste sa tomuto remeslu naučili, že ho ovládate a najmä, že vás veľmi baví, že sa pri tom zabúdate aj najesť – ako sa sťažuje vaša mama.
– Je to tak, že keď cez deň robím, prestávam mať pojem o čase. Som vďačná modranskému učilišťu, že ma tam naučili, ako spracovávať hlinu, že ma naučili láske k nej. No uletela som z ich tradičných prísne zaužívaných modranských foriem a, priznám sa, že s mojou bujnou fantáziou som sa tam cítila veľmi spútaná a nevedela som sa dočkať, kedy budem môcť slobodne tvoriť, kedy budem mať vlastnú pec.
Po skončení učilišťa v Modre vás hneď zobrali na základe vašich vyhotovených prác do tretieho ročníka na bratislavskú ŠUP-ku, do keramikárskej triedy. Keď ste konečne boli na vysnívanej škole, nezatúžili ste po maľovaní?
– V tom čase som už bola pevne rozhodnutá nevzdať sa hliny, keramiky a sústavne sa v nej objavovať. Hlina ma svojou tvárnosťou fascinuje. Je to pre mňa krásny, jemný a citlivý materiál – ako ľudská duša.
Nechceli ste po skončení Strednej umeleckej školy pokračovať v štúdiu na Vysokej škole výtvarných umení?
– V každom mladom začínajúcom umelcovi je táto túžba. Len ako sa tam dostať? Som rada, že som našla v sebe toľko sily, a hlavne lásky k dielu, že som nezatrpkla, keď ma na VŠVU nezobrali. A napriek všetkému, čo mi stálo v ceste, som pokračovala vo svojom vytýčenom cieli. Niekedy som sa cítila ako osamelý jazdec. Ďakujem svojim priateľom, ktorí mi boli nápomocní, ďakujem svojej mame, ktorá je môj neustály ochranca. Myslím si, že ja a moja tvorba sme dôkazom, že stať sa serióznym umelcom je možné aj bez VŠVU. Viete, koľkých poznám, čo toto vysokoškolské štúdium absolvovali a výtvarníctvu sa vôbec nevenujú? Tým nechcem robiť antireklamu, len chcem povedať a dať odvahu tým, ktorých stretol podobný osud ako mňa.
Nevzdali ste sa, pracovali ste „od vidím do nevidím“ a úspech aj obdiv k vášmu dielu sa dostavili. Máte za sebou tridsaťpäť samostatných výstav, a to nielen na Slovensku, ale i v zahraničí. Naposledy pochvalne písali o vás v Poľsku. Máte svoje obľúbené miesta, kde rada vystavujete?
– Veľmi rada urobím výstavu mojim drahým spoluobčanom v Ivanke pri Dunaji, kde žijem. Upokojuje a posilňuje ma domácka atmosféra na vernisáži. Okrem toho sú mojimi obľúbenými mestami Topoľčany a Nitra, kde som mala výstavu už niekoľkokrát. Cítim tam svojich fanúšikov, ktorí majú možnosť sledovať môj výtvarný vývoj. Rada tam však vystavujem aj vďaka bývalému riaditeľovi topoľčianskej a súčasnému riaditeľovi nitrianskej galérie Petrovi Jurkovičovi. Je s ním dobrá a úprimná spolupráca. Vždy sa na ňu teším.
Vaše diela sú súčasťou umeleckých zbierok po celom svete. Viem, že osobne si veľmi ceníte, že váš keramický obraz nazvaný Posledná večera vybrali ako dar za Slovensko pre Svätého otca a nachádza sa v zbierke vo Vatikáne. Ste známa tým, že sa venujete aj náboženským témam, sakrálnej tvorbe, čo nebýva u mladých umelcov zvykom. Vytvorili ste rozmerný relief Svätá rodina na portáli kostola v Nimnici, Krížovú cestu, Betlehem a výzdobu nového kostola vo Vrbovom.
– Rada sa týmito témami zaoberám. Tvorbu prežívam ako svoju vlastnú očistu. Pri tejto práci som opantaná dokonalým duchovnom, povznesená. Bolo obdobie v umení, keď najhodnotnejšie diela vznikali na oslavu Boha a vďaka nemu. Prekrásne katedrály prežili stáročia a slúžia nielen veriacim. Sú nádhernými galériami. Preto vždy s radosťou uvítam príležitosť doplniť svojím dielom chrám, symbol pokory a dobra. Veď umenie je o tom istom.
Zhovárala sa Mária Šmihulová
