„Dnes som sa zahral na Európsku úniu,“ vystatoval sa strýko Pytlíček a nápadne schovával svoju peňaženku do vrecka.
„To je dajaká nová hra?“ spýtala sa tetka Kahánková plná nepochopenia.
„Priamo odpozorovaná zo života,“ potvrdil strýko. „Prišiel totiž za mnou bývalý kamarát, súčasný alkoholik. Nemal na pivo, tak som mu požičal stovku.“
„Ale veď to raz-dva prepije,“ rozhorčila sa Kahánková. „To vám nie je ľúto podporovať zlozvyky?“
„To nie je môj problém,“ vysvetľoval Pytlíček. „Ja uvažujem takto: dám mu stovku, on ju prepije a bude piť a požičiavať si ďalej, postupne si prepije pečeň, odíde z tohto sveta, uvoľní byt, do ktorého sa nasťahuje mladá rodina. On bude nezamestnaný, ona rovnako, prídu si požičiavať. On začne piť, ona možno skončí na ulici, on v zúfalstve vykradne obchod, poistovňa to majiteľovi zaplatí, zvýši však poistné, lebo viacerí vykradnú obchody a poisťovňa nebude mať dosť financií, súčasne vláda zvýši všetky dane a poplatky, lebo ani vláda nebude mať financie, ľudia prestanú platiť, štát ich povyhadzuje z bytov, a odrazu vznikne vytúžený trh s bytmi, pracovná sila bude nesmierne lacná, a ten, kto bude mať čo i len o korunu viac ako druhý, bude môcť s každým narábať podľa svojej ľubovôle. Rýchlym tempom sa priblížime k zavŕšeniu ekonomickej transformácie, a o to nám predsa všetkým ide. V tom prípade je tá moja stovka veľmi dobre investovaným kapitálom.“
„To je hnus!“ rozhorčila sa Kahánková. „Zdá sa mi, že to veľmi, ale skutočne veľmi preháňate.“
„Samozrejme, že preháňam,“ pripustil strýko. „Ale ako model to nie je zlé, však? Som totiž presvedčený, že presne takto dajako žijeme aj dnes, a, pozrite sa, tetka, nikomu to neprekáža.“
„Vy by ste nedbali, keby sa, ako sa vraví, koleso dejín otočilo späť, a znovu by sme sa vrhli na systém, ktorý už november osemdesiatdeväť definitívne zavrhol,“ povedala tetka.
„Nejde o koleso dejín a nejde o systém,“ namietal Pytlíček. „Ide o to, aké kritériá máme pre život – či iba tie, ktoré umožňujú naozaj prežiť, alebo také, ktoré zodpovedajú požiadavkám Európskej únie. Lebo tieto dve veci nie sú vždy totožné.“
„Skutočne,“ konštatovala Kaáanková. „Že nie su totožné, to sa jasne ukázalo aj v prípade dvoch Čechov uväznených na Kube. Ktoré kritériá teda platia tam?“
„Nerád by som o tom diskutoval,“ povedal Pytlíček. „Celá situácia mi veľmi pripomína dianie okolo výzvy Dvetisíc slov pred peknými pár rokmi. Až dojímavo jednotne sme boli proti obsahu tohto spisu, a pritom nikto z nás nevedel, o čom sa tam vlastne píše. Dnes je to rovnaké – nepoznáme pozadie, ale už máme svoj názor, lebo Kuba sa predsa nemá právo brániť a nemá čo dbať o dodržiavanie svojich zákonov cudzincami. Už preto, že je, ako s obľubou vravia naši komentátori, komunistická. A keď začne naša oficiálna propaganda tvrdiť, že Freedom House si dvaja uväznení splietli s pojmom »čerstvé housky«, aj tomu vďačne uveríme, čo je neklamným dôkazom, že kúsok tej Únie je už dnes v každom z nás.“
