Nové aspekty spolužitia

Zborník s čiastočne polemickým názvom možno považovať za hmatateľný dôkaz stále živého prelínania českého a slovenského kultúrneho kontextu, čo napokon potvrdzuje i účasť pedagógov Univerzity Komenského na tomto podujatí.

Úvod zborníka je venovaný dielu popredného slavistu Slavomíra Wollmana. Jozef Hvišč vo svojom príspevku Inšpirácia nadväznosti (Ku komparatívnej koncepcii Slavomíra Wollmana) upriamil pozornosť najmä na Wollmanovu komparatívnu metódu v literárnej vede a slovanskej filológii. O jednom z prestížnych slavistických periodík podrobnejšie informuje Miloš Zelenka v príspevku Slavia v dějinách české a slovenské meziválečné slavistiky.

Zborník mapuje aj zástoj významných (i menej známych) osobností, ktoré participovali na utváraní česko-slovenských vzťahov v kultúrnej, vedeckej i politickej sfére. Priblíženie vzájomných vzťahov od humanizmu, národného obrodenia až do obdobia existencie spoločného štátu Čechov a Slovákov pokračuje reflexiou perspektív spolupráce po rozdelení republiky.

Práve obdobím, v ktorom hranice medzi oboma národnými literatúrami v dôsledku vzájomného prestupovania nemožno ostro vytýčiť, sa zaoberá Zuzana Kákošová. Vo svojom príspevku Humanistický básnik Juraj Koppay v českom literárnom kontexte systematizujúco a podnetne predkladá súčasný stav poznatkov o diele a na základe, žiaľ, len torzovito zachovaného pramenného materiálu aj o živote tohto humanistického vzdelanca a literáta. K Čechám sa viaže aj jeho najvýznamnejšia básnická skladba Vita aulica (Dvorský život, 1580), ktorá vznikla v období, keď vzdelanci prekračovali národný rámec, aby vzápätí, po dotyku s univerzálne platnými a antikou overenými hodnotami, získali nový pohľad na bezprostredné dianie, ktoré ich obklopovalo.

Hovoriť o myšlienke slovanskej vzájomnosti a nespomenúť Jána Kollára by asi nebolo možné. Špecifickým aspektom jeho pôsobenia v uhorskom kontexte sa zaoberá Richard Pražák vo svojom príspevku Jan Kollár a Maďaři.

Prostredníctvom príspevku Anny Zelenkovej o nie najznámejšom českom buditeľovi Janovi Helceletovi možno dokumentovať odozvu Kollárových myšlienok u jeho nasledovníkov v časoch kodifikácie Štúrovej spisovnej slovenčiny. Otázku slovensko-českých vzťahov v zrkadle jazykovo-kultúrneho vývinu potom prehľadne sumarizuje jazykovedec Ján Doruľa.

Vzájomne obohacujúca výmena Vo svojom pomerne obsiahlom príspevku Slovenská literatúra očami českej pozitivistickej literárnej historiografie mapuje Miloslav Vojtech niektoré momenty prvých syntetických spracovaní dejín slovenskej literatúry od autorov takých zvučných mien ako Jaroslav Vlček či Albert Pražák.

M. Vojtech si u oboch spomenutých autorov všíma ich koncepciu prístupu k slovenskej literatúre, vnímanej paradoxne na jednej strane ako autonómny celok a na druhej strane ako súčasť jednotnej československej literatúry. Autor príspevku sa teda zaujíma predovšetkým o reflexiu a vymedzenie statusu slovenskej literatúry z pohľadu českých vzdelancov, úzko spätých so slovenskou kultúrou práve v období, keď záujem o Slovensko prestal byť len „vlastivedný“ a zmenil sa na seriózne vedecké bádanie, ktoré prinieslo pozitívne a na dlhý čas relevantné výsledky.

Túto skutočnosť dokladuje aj Jiří Bečka na príklade zborníka Carpatica (Sborníky Carpatica a společenské vědy), ktorý sa stal v období existencie 1. ČSR priestorom na prezentáciu výsledkov etnologických, kulturologických i jazykovedných (najmä dialektologických) bádaní českých i slovenských vedcov.

Výsledky vzájomne obohacujúcej vedeckej výmeny medzi nimi dokladujú i Juliana Beňová, ktorá vo svojom príspevku Formovanie slovenskej teórie jazykovej kultúry a princíp funkčnosti v tejto teórii poukázala na východiská slovenskej jazykovedy v myšlienkach predstaviteľov Pražského lingvistického krúžku a Lubomíra Havlíková (K počátkům české a slovenské byzantologie. P. J. Šafařík – J. Bidlo – M. Weingart).

Česká literatúra je expanzívnejšia Autori príspevkov sa však nevyhýbajú ani problematickým aspektom spolužitia oboch národov, teda onej „nevzájomnosti“, ktorá sa objavila nielen v názve zborníka.

Reflexia česko-slovenských kultúrnych vzťahov sa zo slovenského aspektu v minulosti realizovala v priestore vymedzenom potrebou slovenskej kultúry definovať sa (ex post aj vo vzťahu k predošlému nie priamočiaremu kultúrno-historickému vývoju) a vyčleniť sa voči expanzívnejšej českej kultúre. Toto úsilie neraz vyústilo do puristických tendencií pokúšajúcich sa o jej uzatvorenie, izolovanie do seba.

Každý názorový pohyb v tomto priestore sa obzvlášť citlivo vnímal práve v období 1. ČSR, ku ktorému sa obracia Mária Kusá vo svojom príspevku Preklad v česko-slovenských súvislostiach. Autorka sumarizuje niektoré názory, ktoré v tridsiatych rokoch pregnantne a nadčasovo formuloval Laco Novomeský v snahe nájsť modus vivendi, ktorý by vo vzťahu českej a slovenskej kultúry dokázal zachovať ono spoločné a zároveň by rešpektoval to špecifické, „svoje“.

Náčrt politickej roviny vzťahov Slovákov a Čechov v historicky exponovaných obdobiach 60. a 90. rokov, s ktorými je nerozlučne spojená osobnosť Alexandra Dubčeka, možno sledovať v príspevku Františka Hejla o Alexanderovi Dubčekovi.

Kultúrna odluka zatiaľ nehrozí K zamysleniu sa nad perspektívou vzájomnosti v situácii, keď už nie je determinovaná ideologicky či politicky, ale „iba“ tradíciou a aktuálnymi komunikačnými potrebami medzi oboma národmi, vedú príspevky Miry Nábělkovej a Milana Pokorného.

V súčasnej situácii zostáva otázne, či vývoj vzájomných vzťahov, ktorý postupne od odluky jazykovej, po nie zanedbateľnej epizóde jestvovania v spoločnom štáte, dospel až k politickému rozhraničeniu, nutne smeruje aj k odluke kultúrnej. O skutočnosti, že to momentálne tak nie je, svedčí záujem o slovakistiku v českom prostredí (Ivo Pospíšil) a preukaznou v danom smere je napokon i existencia samotného zborníka.

Na záver teda možno skonštatovať, že autori príspevkov v zborníku Česko-slovenská vzájemnost a nevzájemnost dospievajú vo svojej reflexii danej problematiky k dokladovaniu užitočnosti práve česko-slovenskej vzájomnosti, ktorá bola a v budúcnosti naďalej môže byť impulzom obohacujúcim obe strany.
Autorka (1976) je doktorandka na FF UK