„Konečne viem, čo to znamená, keď sa hovorí, že nám je naša vlasť drahá,“ povzdychla si tetka Kahanková pri pohľade na tabuľku znázorňujúcu zvýšenie poplatkov od februára.
„A ja som zas pochopil, čo je to ten Víťazný február,“ dodal strýko Pytlíček. „V štyridsiatom ôsmom išlo o víťazstvo pracujúceho ľudu nad reakciou, a teraz, o päťdesiattri rokov neskôr, ide o víťazstvo reakcie nad ľudom tejto krajiny. Alebo o víťazstvo peňazí nad rozumom.“
„To viete,“ vysvetľovala tetka, „nenadarmo sa vraví, že pomsta je sladká.“
„Pomsta?“ začudoval sa strýko. „Aká pomsta a najmä – komu? Dnešná smotánka sa chce pomstiť ľuďom, vďaka ktorým sa dostala k moci?“
„Ale súčasní páni sa k moci nedostali vďaka ľuďom,“ oponovala tetka. „Jednoducho – moc ležala na zemi, tak ju zdvihli.“
„Potom sa nečudujte, že keď jedni zdvíhajú zo zeme moc, druhí majú chuť zdvihnúť zo zeme dlažobné kocky,“ konštatoval Pytlíček.
„Vidíte to veľmi zjednodušene,“ povedala Kahanková. „Odkiaľ má štát brať peniaze, keď je štátna kasa prázdna ako hlavy niektorých poslancov?“
„Jeden spôsob by som vedel poradiť,“ pousmial sa strýko. „Znovu musím načrieť trochu do českých skúseností. Tam, ako viete, zatkli bývalého tenistu Milana Šrejbera, a potom ho prepustili na päťmiliónovú kauciu. To je cesta! Treba aj na Slovensku rýchlo pozatvárať všetkých nepoctivých podnikateľov, vzápätí ich prepustiť na riadne mastnú kauciu, a rýchlo ich vyviezť za hranice, aby sa nemohli zúčastniť na súdnom procese, ktorý by im beztak nič nedokázal. Miliónik k milióniku, a hneď sa štátna kasa začne plniť. Nebojte sa, tetka, tých nepoctivých podnikateľov by sa v krajine pod Tatrami našlo habadej!“
„Ale čo by na to povedala Európska únia?“ dobiedzala Kahanková.
„S tým si starosti robiť nemusíme,“ povedal Pytlíček. „Možno by nám to dokonca aj pomohlo. Veď dnes sme zaradení medzi osem najchudobnejšich krajín Európy aj vďaka prázdnej štátnej pokladnici. Je možné, že by sa týmto spôsobom podarilo aspoň na papieri dosiahnuť zvýšenie príjmu na osobu. Dnes tento príjem vraj dosahuje iba štyridsať percent priemeru v Európskej únii.“
„Myslím, že ste beznádejný optimista,“ oponovala tetka. „Len si spomeňte, koľkonásobne sa v uplynulých jedenástich rokoch zvýšili ceny, dane a poplatky. Zaiste išlo o miliardy korún. A kde tieto peniaze sú?“
„Možno v švajčiarskych a iných svetových bankách,“ konštatoval Pytlíček. „Chyba je iba v tom, že čísla zahraničných kont nevlastní štát, ale pár jednotlivcov, ktorí, ako ste vraveli, pred pár rokmi zdvihli moc zo zeme. A odvtedy sa už radšej pod nohy ani nepozerajú. Aby tam, nedajbože, nevideli kľačať žobrákov.“
„Lenže keď sa nepozerajú pod nohy, môžu poľahky do niečoho stúpiť,“ robila si starosti tetka.
„Nestúpia,“ dokončil strýko Pytlíček, „pretože robia míľové kroky. Do toho oného stúpame my. A riadne.“
