Nie je ľahké myslieť v minulom čase na človeka, s ktorým ostalo ešte veľa tém rozdiskutovaných, s ktorým ste si naplánovali ešte rad stretnutí, pretože tak veľa bolo treba doriešiť. Túto bolesť pocítite i vtedy, keď si racionálne zvážite milosrdnosť majestátu smrti, ktorá oslobodzuje od nedôstojného prežívania a dožívania, keď telo odchádza, ale duch má ešte stále krídla. Hádam nám vtedy príde na um ono beniakovské: Od zemských dverí odhodíme kľúč do mora, kde si ďalšie dopovieme.
Odišiel literárny vedec akademik Karol Rosenbaum (7. 2. 1920 – 5. 3. 2001). Dodýchal v samote stupavského domova, ktorý mu bol všeličím iným, len nie domovom. Dožil medzi chátrajúcimi múrmi stupavského kaštieľa, ktorý je vizitkou choroby našej spoločnosti, vizitkou našej ľahostajnosti, sebeckosti, ktorá pred televíznymi kamerami obnažuje falošný úsmev takzvanej charity, velebí znudenú smotánku novodobých bezduchých aristokratov, aby prekryla vlastné svedomie, ktoré odkladá chorých, nevládnych a komerčne nevyužiteľných.
S menom Karola Rosenbauma je spätý celý vývin slovenskej literárnej vedy po roku 1945. Stál totiž pri všetkých významnejších literárnovedných a edičných projektoch, zohral nezanedbateľnú úlohu pri inštitucionálnych premenách v kultúrnom živote Slovenska po roku 1945, množstvo energie vložil do budovania česko-slovenských literárnych a kultúrnych vzťahov.
Bol pracovníkom Matice slovenskej, jej dlhoročným funkcionárom, riaditeľom Ústavu slovenskej literatúry SAV i neskoršieho Literárnovedného ústavu SAV, akademikom SAV. Početné funkcionárske aktivity neprekryli však jeho vedecko-výskumnú činnosť, či už ako literárneho historika, germanistu, komparatistu, editora, prekladateľa. Do dejín slovenskej literárnej vedy sa zapísal ako spoluautor a hlavný redaktor akademických Dejín slovenskej literatúry, Encyklopédie slovenských spisovateľov, ako editor celého radu diel autorov 19. a 20. storočia (J. Kollár, P. J. Šafárik, J. Hollý, K. Kuzmány, J. G. Tajovský, L. Novomeský, A. Matuška a i.), ako autor početných monografií (M. M. Hodža, 1948, P. J. Šafárik, 1961, Podobizeň Ivana Horvátha, 1967, Poézia národného obrodenia, 1970, Priestorom literatúry, 1970, Pamäť literatúry, 1970, Vzťahy slovenskej a českej literatúry 19. a 20. storočia, 1989), zostavovateľ zborníkov, organizátor domácich a medzinárodných konferencií a sympózií, ako osobnosť, ktorá pomáhala budovať slovakistické pracoviská v zahraničí.
Patril medzi formovateľov marxistickej literárnej vedy, stál na čele generácie, ktorá prežila hrôzy vojny, zžila sa s budovateľskou povojnovou eufóriou, napájala sa revolučným elánom, ideologizovala, potkýnala sa a vstávala, prešla omylmi, kompromismi. Áno, Karol Rosenbaum bol vždy pri tom. Taktizoval, uhýbal, presadzoval, bránil, ustupoval. Vtedajší Literárnovedný ústav SAV bol jeho životom. Ako riaditeľ z neho vybudoval popredné vedecké pracovisko, ktoré sa pýšilo množstvom závažných knižných prác a vedeckovýskumných projektov. Bolo to pracovisko, ktoré udávalo tón nielen v slovenskej literárnej vede.
Jeho príslovečná pracovitosť ho neopúšťala ani po odchode z ústavu. Svoju poslednú knižku, monografiu o Karolovi Štúrovi si vyvzdoroval na postupujúcej chorobe. Aj týmto svojím vzdorom vari trošičku pripomenie tým, ktorí chcú opäť v zajatí revolučného virvaru dokazovať, že treba začínať na zelenej lúke, že opäť je tu bod nula, ktorý je ten najsprávnejší. Tým, ktorí opäť vymazávajú niektoré mená, zabúdajú na udalosti, ktorých boli sami svedkami i aktérmi a prácu celej rosenbaumovskej generácie vnímajú cez prizmu novodobých ideologických floskúl, že seriózny vedecký výskum a myslenie vôbec je vždy o tápaniach, omyloch, hľadaniach, objavoch, radostiach, sklamaniach. I preto je Rosenbaumov vedecký odkaz pre nás zaväzujúci, vyzýva nás nepoľaviť v práci, nepodľahnúť účelovým objednávkam a dočasným plytkým pseudohodnotám.
Autorka (1949) je literárna historička
