Rok 2001 bol vyhlásený za rok dobrovoľníctva. Mal by teda byť aj rokom venovaným činnosti a rozvoju mimovládnych neziskových organizácií. Tieto organizácie u nás aktívne pôsobili celé uplynulé desaťročie a vykonali v prospech spoločnosti množstvo užitočnej práce v oblasti charity, ochrany prírody, obrany ľudských práv, výchovy a vzdelávania, či kultúry.
Napriek tomu sa do vedomia väčšiny slovenských občanov najvýraznejšie zapísali svojimi politickými aktivitami, ako bola kampaň Tretí sektor SOS a Občianska kampaň 98. Čiže niečím, čo je (alebo by malo byť) pre ne atypické. V súvislosti s blížiacim sa volebným rokom 2002 bude zaujímavé sledovať, či začínajúci rok dobrovoľníctva nebude aj rokom prípravy mimovládnych neziskových organizácií na ich opätovné zapojenie do volebnej kampane na strane niektorých z politických strán alebo ich zoskupení.
Funkcia tretieho sektora
Po novembri 1989 na základe prijatých zákonov o združovaní občanov začali u nás vznikať i mnohé skupiny, organizácie a združenia. Ich cieľom je uspokojovať tie potreby ľudí, ktoré nedokáže dostatočne uspokojiť štát ani trh. Mimovládne neziskové organizácie by podľa Martina Bútoru mali predovšetkým formulovať a tlmočiť predstavy a požiadavky občanov, uchovávať a rozvíjať rôznorodosť, resp. pluralitu spoločnosti, podieľať sa na vytváraní, resp. ovplyvňovaní verejnej mienky. Ich poslaním je podieľať sa na politickej socializácii ľudí, na kontrole dodržiavania pravidiel demokratického spoločenského poriadku, poskytovať informácie, rôzne služby a pomoc tam, kde ju nezabezpečuje štát ani trh, produkovať a testovať rozličné spoločenské inovácie na prevenciu a riešenie etnických či rasových konfliktov, obohacovať spoločnosť o nové myšlienky a programy, sociálne schopnosti a o nové vzory konania, ako je napríklad solidarita, dobročinnosť, tolerancia.
Pri dosahovaní svojich záujmov a cieľov mimovládne neziskové organizácie využívajú zväčša nepolitické spôsoby a prostriedky, v niektorých prípadoch – najmä ak je ohrozená ich existencia, nezávislosť, alebo ak im štát či iné subjekty znemožňujú vykonávať činnosť a efektívne plniť ich funkcie v spoločnosti – však obhajujú svoje záujmy aj politicky a stávajú sa osobitným druhom politických záujmových skupín. Takto museli v uplynulých rokoch konať aj naše mimovládne neziskové organizácie.
Čísla a fakty
Podľa údajov Slovenskej akademickej informačnej agentúry – Servisného centra pre tretí sektor (SAIA-SCTS), začiatkom roka 1996 existovalo 1639 mimovládnych neziskových organizácií – z nich bolo 536 nadácií a 1103 iných organizácií. Tieto organizácie zamestnávali v apríli 1996 3568 pracovníkov na plný a 1502 pracovníkov na čiastočný úväzok, počet dobrovoľníkov zapojených do ich práce však presahoval 380 tisíc osôb. V roku 1997 došlo (v súvislosti s povinnosťou preregistrácie vyplývajúcou z nového zákona o nadáciách) k poklesu počtu nadácií, poda údajov SAIA ich začiatkom roku 1998 bolo 314. MV SR evidovalo koncom roka 2000 479 nadácií, 250 neinvestičných fondov a 101 neziskových organizácií.
Už v roku 1991 sa reprezentanti slovenských a českých mimovládnych neziskových organizácií stretli v Stupave na konferencii, ktorá založila tradíciu výročných – tzv. Stupavských konferencií neziskového sektoru, ktoré sa od roku 1994 konajú každoročne v rôznych mestách SR. Na týchto konferenciách delegáti volia zastupiteľský orgán – Grémium tretieho sektora (G3S), ktoré zabezpečuje informovanosť a spoluprácu mimovládnych neziskových organizácií a zastupuje ich v styku s vládou SR, NR SR, podnikateľskými subjektmi, médiami a verejnosťou. Popri G3S vznikli a pôsobia ako strešné organizácie mimovládnych neziskových organizácií aj SHR, RMS, SZOPK i ďalšie asociácie mimovládnych neziskových organizácií.
V súvislosti s politickou nezávislosťou mimovládnych neziskových organizácií a Grémia tretieho sektora však treba upozorniť, že viacerí ich predstavitelia (napr. Martin Bútora, Pavol Demeš a Helena Woleková) boli predtým, ako začali pracovať v treťom sektore, politikmi. Aj iní významní predstavitelia (napr. predseda Spoločnosti pre trvalo udržateľný život v SR Mikuláš Huba, prezidentka Nadácie Charty 77 Zuzana Szatmáryová, či predseda Európskeho kultúrneho klubu Ladislav Snopko) pri viacerých príležitostiach prezentovali svoju politickú inklináciu k určitým politickým stranám.
Pokus o likvidáciu
Všetky mimovládne neziskové organizácie potrebujú na uskutočňovanie svojej činnosti zdroje financovania (príspevky od štátu, zbierky, príspevky od darcov, ktorými sú fyzické a právnické osoby, ale aj domáce i zahraničné grantové agentúry atď.), no takisto nezávislosť od štátu i iných donorov pri ich využívaní. Politické presadzovanie záujmov mimovládnych neziskových organizácií na Slovensku preto v 90. rokoch najviac súviselo práve s ich autonómnosťou obmedzovanou úsilím štátu, resp. vlád zasahovať do ich činnosti a so zabezpečovaním finančnej a inej podpory pre svoju činnosť.
Pokusy našich ponovembrových vlád ovplyvňovať charakter a činnosť mimovládnych neziskových organizácií a ich združení vyplynuli zo skutočnosti, že časť týchto organizácií, resp. ich reprezentanti využívali politické spôsoby presadzovania svojich záujmov aj pri činnostiach, ktoré presahovali ich bezprostredné záujmy (ochrana prírody, uskutočňovanie humanitných, charitatívnych, vzdelávacích a iných činností) a týkali sa skutočností, ktoré sa v konečnom dôsledku dotýkajú aj ich vlastného pôsobenia a podstaty či zmyslu ich existencie. Viaceré organizácie sa aktívne angažovali v procesoch súvisiacich s riešením otázok štátoprávneho usporiadania ČSFR, privatizácie štátneho majetku, udržiavania a rozvíjania demokracie, občianskych práv a slobôd, začleňovania SR do EÚ a NATO atď.
Schopnosť mimovládnych neziskových organizácií zmobilizovať sa na obhajobu svojich základných záujmov a využívať pritom najrôznejšie nepolitické i politické spôsoby sa výraznejšie po prvýkrát ukázala v ich boji proti vládnemu návrhu zákona o nadáciách v roku 1996. Táto zákonodarná iniciatíva bola súčasťou úsilia vtedajšej vládnej koalície sústrediť do svojich rúk riadenie a kontrolu celého života spoločnosti. Aktivitu vlády členovia a predstavitelia väčšiny organizácií pochopili ako pokus o likvidáciu nezávislosti tretieho sektora a o jeho podriadenie štátnej kontrole.
Paralelné štruktúry
Grémium tretieho sektora po neakceptovaní svojich pripomienok k vládnemu návrhu zákona vyhlásilo v januári 1996 celoslovenskú protestnú kampaň pod názvom Tretí sektor SOS. Jej cieľom malo byť zastavenie legislatívneho procesu, ktorý by viedol k prijatiu pripravenej podoby zákona o nadáciách, a vyvolanie verejnej diskusie o podmienkach existencie a pôsobenia mimovládnych neziskových organizácií v SR. Grémium kritizovalo najmä to, že návrh podmieňoval založenie nadácie súhlasom ústredného orgánu štátnej správy, ďalej to, že nadácie malo registrovať ministerstvo vnútra, a nie súdy, že návrh obsahoval rôzne obmedzenia činnosti nadácií a vytváral možnosti ich šikanovania štátnymi orgánmi. G3S preto vo februári 1996 predložilo svoj návrh zákona o nadáciách.
Do kampane Tretí sektor SOS sa zapojilo viac ako tristo nadácií a občianskych združení, podporu jej vyslovili i opozičné politické strany, mnohé domáce a zahraničné nepolitické organizácie i viaceré médiá. Jej súčasťou boli i verejné stretnutia predstaviteľov mimovládnych organizácií s občanmi SR a tri protestné mítingy zorganizované opozičnými politickými stranami (KDH, DÚ, DS) 14. mája 1996 v Bratislave, v Banskej Bystrici a v Košiciach. Ich účastníci odoslali apely spoločnému spravodajcovi vládneho návrhu zákona o nadáciách, aby NR SR odložila prerokúvanie zákona na neskorší termín a nechala pripraviť lepší návrh. Napriek tomu protestná kampaň Tretí sektor SOS nebola úspešná a parlament schválil vládny návrh zákona.
Koalícia HZDS, SNS a ZRS chápala G3S ako politického oponenta, resp. protivníka, a popri legislatívnej činnosti zameranej na vytvorenie nových reštriktívnych podmienok sa pokúšala aj inými spôsobmi dostať tieto záujmové skupiny pod svoju kontrolu. Okrem pokusov o diskreditáciu tretieho sektora a jeho predstaviteľov, či o ich získanie pre spoluprácu, vláda SR podporovala i vznik nových – straníckych mimovládnych neziskových organizácií. Takými provládnymi organizáciami sa stali napríklad Demokratická únia žien Slovenska alebo Hnutie mládeže za demokratické Slovensko. Vláda zároveň iniciovala vytvorenie ich asociácie, ktorá sa mala stať alternatívou G3S. S ňou chcela rokovať ako so zástupcom mimovládnych neziskových organizácií na Slovensku. Takáto asociácia, nazvaná Únia občianskych združení a nadácií, bola zaregistrovaná 30. septembra 1996.
Za čestné voľby ´98
Zatiaľ najvýraznejším spôsobom sa mimovládne neziskové organizácie zapojili do politického života spoločnosti vo volebnej kampani v roku 1998. Potrebu zapojiť tretí sektor do politického života spoločnosti pred parlamentnými voľbami ich predstavitelia zdôvodňovali nevyhnutnosťou reagovať na nežiaduci vývoj vnútropolitickej situácie v SR spôsobovaný nedemokratickými spôsobmi uplatňovania moci vtedajšou vládnou koalíciou. Činnosť vládnej koalície v rokoch 1994 až 1998 tak vlastne aktivizovala tieto štruktúry do politického obhajovania svojich záujmov a stavala ich do pozície oponentov a súperov.
Spôsob zapojenia mimovládnych neziskových organizácií do volebnej kampane dostal názov Občianska kampaň 98. Ich predstavitelia sa v januári 1998 stretli v Inštitúte pre verejné otázky v Bratislave a vytvorili organizačnú skupinu, ktorá v marci 1998 vyhlásila začiatok kampane definovanej ako „nestranícka verejno-politická aktivita občanov združených v mimovládnych organizáciách za spravodlivý a čestný priebeh volieb“. Občianska kampaň 98 sa mala uskutočniť na nestraníckom princípe, aby nezvýhodňovala žiadnu politickú stranu, koalíciu, či kandidáta, ale pomohla zabezpečiť spravodlivú politickú súťaž. Mala sa uskutočniť formou otvorenej nestraníckej iniciatívy mimovládnych organizácií na Slovensku. Jej cieľom bolo zlepšiť informovanosť voličov o parlamentných a komunálnych voľbách v roku 1998 a zabezpečiť občiansky dohľad nad čestným priebehom volieb.
Politická angažovanosť G3S
Proklamovanú nadstraníckosť Grémia tretieho sektora i celej Občianskej kampane 98 však od jej začiatku spochybňovali viaceré skutočnosti, napríklad akcia nazvaná Demokratický okrúhly stôl, ktorá sa konala 4. júna 1998 v Bratislave z iniciatívy Slovenskej demokratickej koalície. Okrem ďalších priamych účastníkov parlamentných volieb z radov opozičných politických strán sa na nej zúčastnili aj zástupcovia G3S, cirkví a orgánov miestnych samospráv. Predstavitelia G3S neskôr označili Demokratický okrúhly stôl ako „verejné, viditeľné a účinné združenie prodemokratických síl“, ako „alianciu medzi politickými stranami, mimovládnymi organizáciami, nezávislými médiami, odborníkmi a časťou cirkví, ktorá napokon viedla k pádu Mečiarovho režimu“.
Informačno-propagačná kampaň, ktorej súčasťou však boli aj monitorovacie, kontrolné a iné činnosti pred voľbami a počas volieb, trvala od marca do decembra 1998. Podľa hodnotenia P. Demeša, jedného z jej aktívnych účastníkov, „práve aktivity početných mimovládnych organizácií zapojených do Občianskej kampane 98 prispeli k vysokej účasti občanov na voľbách a k výraznejšiemu hlasovaniu v prospech demokratických politických síl“. Možno teda konštatovať, že Občianska kampaň 98 nebola „politická, no nestranícka“, ako ju charakterizovali jej aktéri, ale cieľavedomo pripravená na podporu strán vtedajšej politickej opozície.
Problémy nezanikli
Po parlamentných voľbách v roku 1998 sa na základe toho politické a ostatné spoločenské podmienky na činnosť mimovládnych neziskových organizácií výrazne zmenili. Úsilie predchádzajúcej vlády o ich ovládnutie, kontrolovanie a využívanie vystriedalo úsilie novej vlády o spoluprácu s nimi a jej výraznejšie rešpektovanie ich nezávislosti. Niektorí predstavitelia týchto organizácií sa dokonca stali štátnymi úradníkmi, vyslancami, poradcami vlády, alebo politikov strán vládnej koalície.
Ani v tomto období však vzájomná spolupráca nebola bezproblémová. Spôsobovala to jednak činnosť niektorých predstaviteľov týchto organizácií, ktorí sa na základe svojich zásluh o zvolenie novej vládnej koalície usilovali vystupovať v úlohe jej politického partnera i oponenta – napríklad pri navrhovaní obsadzovania rôznych funkcií, predkladaní alternatív vládnych ekonomických a iných projektov. Na druhej strane, aj nová vláda sa snažila sústrediť vo svojich rukách čo najviac moci a kontrolovať čo najširší okruh oblastí pôsobenia mimovládnych neziskových organizácií. Namiesto uzatvorenia zmluvy o partnerskej spolupráci vznikla širšie koncipovaná Rada vlády pre mimovládne neziskové organizácie. V tomto poradnom orgáne vlády pre činnosť tretieho sektora majú takmer polovičné zastúpenie vládni úradníci a grémium sa stalo iba jeho radovým členom s jediným hlasom, ako majú jednotlivé v rade zastúpené mimovládne neziskové organizácie. Rozpor medzi štátom a občianskou spoločnosťou, ktorého prejavmi sú tieto i ďalšie podobné javy, sa teda na Slovensku významne prejavoval aj na prelome tisícročí.
Najmä organizácie združené v G3S sa po prvom desaťročí svojho vývoja ocitli pred dilemou voľby základnej orientácie svojho ďalšieho pôsobenia. Na jednej strane majú možnosť pokračovať v spolupráci s doterajšími politickými spojencami – napriek tomu, že im nepriniesla to, čo si od nej sľubovali a v budúcnosti už nebude taká efektívna, ako v roku 1998. Tým by sa však definitívne spreneverili svojmu pôvodnému poslaniu a nadlho by prišli o povesť nepolitických a nadstraníckych organizácií. Na druhej strane majú možnosť vrátiť sa k svojmu pravému poslaniu a k nepolitickým spôsobom činnosti. Rok dobrovoľníctva možno preto chápať aj ako výzvu k uskutočneniu takéhoto zásadného rozhodnutia.
Autor (1955) je sociológ
