„Nestačím sa čudovať,“ povedal strýko Pytlíček, „koľkí ľudia sú ochotní okamžite naskočiť do vlaku, bez ohľadu na to, ktorým smerom ide. Len aby sa viezli.“
„Priznám sa, že momentálne nedokážem splynúť s vaším duševným pochodom,“ takmer teatrálne poznamenala tetka Kahanková.
„Myslím tým napríklad našich hercov,“ vysvetľoval Pytlíček. „Naivne som si myslel, že umelci sú dušou i svedomím národa, a teraz vysvitlo, že mnohí z nich sami dušu ani svedomie nemajú. Voľakedajší samozvaní tribúni ľudu sa veľmi rýchlo zmenili na zhŕňačov pozemských statkov a plavcov v kalných vodách a z toho dôvodu si súčasnú pseudodemokraciu nedokážu vynachváliť. Cudzie osudy im môžu byť ukradnuté.“
„Súdite veľmi prísne,“ namietala Kahanková. „Práve niektorí herci nám pomohli zbaviť sa totality a ukázali cestu k demokracii.“
„A vy, tetka, zas napriek svojmu mizernému dôchodku hovoríte ako kazateľ z veľkej knihy hlúposti,“ povedal strýko. „Vždy ma zabolí, keď počujem kopu nezmyslov z úst, o ktorých som bol presvedčený, že patria k múdrej hlave. Ľudia, samozrejme, zabúdajú, že na svojich hlavách nemajú len ústa, ale mali by tam mať aj oči a uši.“
„Nezabudnite, strýko,“ poúčala Kahanková, „že v novembri ´89 išli ľudia na námestia práve preto, že okrem úst mali aj oči a uši. Videli a počuli, koľko neprávosti a nespravodlivosti sa deje v totalite, nuž nečudo, že konečne po štyridsiatich rokoch zatúžili otvoriť aj ústa, aby to slobodne vykričali do celého sveta.“
„Ale veď to ja nikomu z nich nezazlievam,“ povedal strýko. „Ľudia tam naozaj išli v dobrej viere a s veľkou nádejou. Zazlievam im iba to, že vzápätí tie svoje vševidiace oči zatvorili a dnes, po takmer dvanástich rokoch, nevidia, že boli vlastne podvedení.“
„Podvedení?“ čudovala sa Kahanková. „A čím, prosím vás?“
„Stačí si iba pozrieť titulky v novinách,“ konštatoval strýko. „Tu to máte: Kolotoč dlhov pokračuje, Školy na zaplakanie, Smrť Bulhara, Obvinený vydierač, Absolventi bez práce, Mládež na hrane zákona, Nožom na manželku, Výbuch v aute, Detské knižnice v úzkych, Čierny víkend samovrahov, Granátom na auto, Polícia na stope organizovanej bande, Pomsta brigádnika, Motorkový lup, Pätnásťročný vrah pred súdom, Obžalovaní skíni, Štvrták lúpežníkom, Bomboplán nevyšiel, Dôsledky ponesú občania… Musím pokračovať?“
„Je zrejmé, že úmyselne vyberáte iba negatíva,“ povedala s dešpektom Kahanková. „A okrem toho netreba priveľmi veriť novinám.“
„Dobre,“ súhlasil Pytlíček a vybral z vrecka obálku. „Tak vám prečítam čosi priamo zo života. Tuhľa mám list od priateľa z Kysúc. Píše: Živoríme. Peňazí je málo na život aj na smrť. Nemáme pomaly čo jesť a je nám zima. Zamestnanie nedostanete nijaké, ani len tá prostitúcia tu nekvitne, veď kto by tým ženám zaplatil? A kto je chorý, nedostane sa ani na vyšetrenie do Žiliny, Martina, či do Čadce. Kde sú páni herci a spisovatelia, prečo sa nás nik nezastane? Škoda, že pán Koridor nezostal v tom Francúzsku, možno by nás nebolo postretlo toľko zúfalstva. Už mi je všetko jedno, aj keď maďarskí kartografi skončia pod Zvolenom. Neveril som za totality, keď komunisti vraveli o prehnitom kapitalizme. Teraz už viem, čo je to. My sme sa im smiali, a oni nám vraveli pravdu… Nuž, takto to, tetka milá, vidí človek, ktorý nefilozofuje, plano nepolitizuje, ale iba sa pokúša dôstojne dožiť tých pár rokov svojho života.“
„Pripúšťam, že to teraz, v prechodnom období, v niektorých častiach Slovenska môže vyzerať takto,“ povedala zamyslene Kahanková. „Ale viem, že keď dosiahneme vstup do Európskej únie, veci sa rýchlo pohnú k lepšiemu.“
„Nádej je pekná vec,“ konštatoval Pytlíček, „ale pozrite sa na úbohé kravy. Tie už v Európskej únii sú, a dnes sú niektoré šialené a iné zas slintajú. Spoločný majú iba nedôstojný koniec. V kafilérii.“
Menu
Menu
Menu
