Osud sociálnych demokratov sa vyvíja ako divadelná hra – od komédie, cez tragédiu s prvkami absurdity, až po frašku. Volfova družina sa už dlhé mesiace potáca ako bárka na rozbúrenom mori hľadajúc stabilnejšie plavidlo, za ktoré by sa mohla ukotviť. Ak ešte vlani v novembri na 7. zjazde deklarovali plnú podporu integrácii s hamžíkovcami, onedlho bolo všetko inak: „Rokovania o spolupráci sme prerušili okrem iného aj preto, že ani táto strana nedosahuje predpokladané preferencie a nezaručuje postup do parlamentu.“ V januári už pod záštitou Heinza Fischera začali rozhovory s SDĽ, ktorá sa im zrazu javila „ako jediný možným partner“. Zarážajúce je to, že tento „objavný“ výrok zaznel na Ústrednej rade SDSS uplynulý víkend. Desať rokov hľadania samých seba však čoskoro môže vyústiť do úplného rozkladu tohto politického subjektu. Po rozličných kuloárnych správach vyšiel poslanec František Halmeš a ďalší štyria členovia vedenia s pravdou von. Rozhodli sa vytvoriť vlastnú platformu, ktorá by mala nabrať kurz do centristickopravicovej SDKÚ, kde už pokojne kotví ich exkolega, niekdajší prvý podpredseda strany Jozef Krumpolec. Opäť sa raz potvrdilo, že SDSS sa po smrti Alexandra Dubčeka stala zberňou rôznych karieristov a poblúdencov, ktorí nemajú jasno ani v tom, kde je vľavo. Naposledy sa to ukázalo, keď F. Halmeš podporil návrh KDH o zákaze interrupcií. Donedávna sa ešte cenila schopnosť Jaroslava Volfa, ktorý dvakrát úspešne prepasíroval svoju stranu do parlamentu. Zdá sa, že tretí raz tento zámer nevyjde ani jemu samotnému, pretože SDĽ, azda okrem značky, nemá z „pozostalosti SDSS“ záujem o žiadne persóny. Na druhej časti májového zjazdu si už potom všetci sociálni demokrati budú môcť zaspievať spolu s Pavlom Hammelom: „Keď odchádza kapela, hrajú trauermarš…“
