Spojenie slov etika a žurnalistika, ak sa nad ním zamyslíme v širšom význame slov, nie je len pojem. Je to aj proces. Ako a kde teda nájsť hranicu toho, čo v žurnalistike ešte je a čo už nie je etické? Kde bola táto hranica pred niekoľkými rokmi, kde je dnes a kde bude po čase? Alebo je vždy na jednom mieste?
Ak si odpoviete áno, potom je tu možno čosi nezdravé. Keď priznáte, že táto pomyselná hranica sa posúva, nemusí to znamenať, že sa posúva správne. Dôležité je tiež to, či sa posúva dostatočne rýchlo. Či rovnako rýchlo napreduje etika žurnalizmu, etická úroveň a etické vedomie a prax spoločnosti.
Pozrime sa na to inak. Z uhlu nášho konkrétneho spoločenského života. Aký fenomén najviac ovplyvňuje etiku? Morálka a právo! U nás však cítiť, že celospoločenská, a teda aj novinárska etika je trvalo nestabilná. Neustále prevláda akási revolučná nálada, ktorá nás „oprávňuje v mene vyšších cieľov“ zájsť až do nepochopiteľna, za mantinelové krajnosti.
Norma je len teória
Osobitne si chcem všimnúť právo, právny stav spoločnosti. Na pozadí priamej spoločenskej praxe. Ak povieme, že novinár by sa mal riadiť istými etickými normami, nikto nebude proti. Ak sa však opýtame akými, naše názory sa môžu rozchádzať. Prečo? Pretože norma je len teória. Je to akási vývojová premenná. Prax sa odvíja od stupňa praktickej vymožiteľnosti alebo dosiahnuteľnosti týchto noriem.
Čo mám na mysli? Nič iné, len to, že v našej spoločnosti je primálo spätnej väzby z tejto praxe. Povedané inak, niet sa z čoho poučiť. Preto môžu mať niektorí novinári rovnako beztrestne dobrý pocit tak pri oprávnenej i neoprávnenej pochvale, ako aj pri oprávnenej či neoprávnenej, objektívne hodnovernej i nehodnovernej kritike. Povedané ešte prostejšie, nech to bude publikované tak či onak, nech bude objektívna pravda úplne iná ako duch článku, v konečnom dôsledku sa nič nestane. A neprospeje to ani vývojovému formovaniu novinárskej etiky.
Trináste komnaty
Súčasná celoslovenská novinárska prax hovorí v neprospech novinárskej etiky. Podmienky, v ktorých existuje, ju priamo provokujú k tomu, aby sa neeticky správala. Môžete totiž priniesť akékoľvek údaje, nikde nemáte záruku, že s nedostatkom, s bezprávím, spravodlivosťou bude niekto bojovať, nemáte dokonca ani tú istotu, že ich začne riešiť orgán, ktorý to má ako povinnosť. Pri tomto je najviac vidieť, ako pozmenila hranica novembra 1989 novinársku i spoločenskú prax. A teda aj etiku.
Pred rokom 1989 sa nesmelo veľa. Dokonca ani otvorene pomenovať očividné negatíva, ak boli spojené so straníckymi štruktúrami. Ak sa však našiel niekto odvážny, ktorý negatíva a ich nositeľov pomenoval, často to stačilo prostredníctvom anonymov. Preverovanie a následne… Aj hlavy padali. A dnes? Pri dnešnej slobode? Pomenujte, čo chcete, pomenujte koho chcete a…? Nič! Máte iba dobrý pocit, že ste si slobodne otvorili ústa. Praktický dôsledok otvorených úst chýba.
Čo sa teda stáva? K čomu núti novinárov stav spoločnosti? Veď postupovať eticky často znamená dopátrať sa ničoho a prinášať „diabetické“, teda neslané a nemastné novinárske útvary. Také, ktoré nikoho neoslovia, nikomu neotvoria žiadnu trinástu komnatu. Viete, aký nápis má u nás zakliata komnata najčastejšie? Nazýva sa „ľudské a občianske práva“. Všetci vieme, že je to zneváženie tých skutočných a doposiaľ sú za nimi ukryté najväčšie tajomstvá.
Špecifickou kapitolou je trinásta komnata v štátnych službách. Chcete niečo vedieť? Máte smolu, štátny úradník vám neodpovie. Hoci musí (mal by), pretože je platený z našich daní. Problémom štátnej služby je teda to, že za svoje peniaze si v štátnej organizácii, orgáne. žiadanú službu nezadovážite. Štátny úradník vás môže ignorovať, môže vás klamať, môže vám… čo len chce. Bez následkov! A viete prečo? Pretože u nás neslúži tomu, kto ho platí, ale svojmu nadriadenému!
Inkvizičné súdy
Novinárska etika, to je aj udržiavanie niektorých nepísaných pravidiel, na ktorých vyrástli predchádzajúce novinárske generácie. Najviditeľnejším príkladom sú televízne diskusné relácie. Nepripadajú vám niektoré ako inkvizičné súdy? Akoby sa v nich novinár nechcel niečo dozvedieť, nechcel niečo sprostredkovať divákovi. Jeho prvoradým cieľom je predstaviť samého seba. V tom najlepšom svetle. Vôbec neprekáža, že je to aj za cenu znemožnenia svojho respondenta, hosťa. Kde sa stratila zásada, že moderátor má robiť všetko pre diváka a voči respondentovi byť „krásne druhý“?
Pravdou je, že viacerým súčasným divákom vyhovuje práve toto. Čo teda odkáže spätnou väzbou svojmu moderátorovi? Nič iné, len – pokračuj. Toto je potom smer, ktorým sa vyvíja novinárska etika. Uvedomujeme si, že nesprávnou spätnou väzbou motivovaný novinár bude chcieť byť nabudúce ešte výraznejší? Nehovorím, že novinársky hodnotnejší. Preto sa nečudujme, že niektorí začnú považovať za normálne aj postrehy spod „súkromnej periny“ niekoho iného.
Nakoniec, kto a kedy im povedal, a aj dokázal, že toto sa už nesmie? Že hranica etiky je tam a tam? Sú takéto naše diskusné relácie naozaj diskusnými, alebo sú skôr učiteľským mentorovaním? Ktorý moderátor dovolí reagovať jednému respondentovi na druhého, či tretieho? Ktorý vie tému i diskutérov regulovať jedným slovom, maximálne holou vetou? Ani jeden.
Náš presadzujúci sa moderátor háda, pretože chce splniť plán scenára. Osobná odvaha, ak sa vyvinie priaznivá situácia venovať sa iba jednej téme, našim súčasným moderátorom chýba. Oni majú často len jeden druh odvahy – znemožňovať, mentorovať, nikomu nedovoliť prerásť práve ich moderátorské veličenstvo. Takýto moderátor si totiž neuvedomuje to základné – nie je nadaný umením dialógu. Ak nie je takým v profesii, nie je takým ani v živote. Umením dialógu je totiž nie mentorovať, ale počúvať.
Priveľká spolitizovanosť
Po druhé, problém našej dnešnej žurnalistiky je jej prílišná spolitizovanosť. Duch viacerých médií naznačuje, že oni nechcú mapovať politiku, posudzovať ju… oni ju chcú priamo robiť! Kam sme sa to dostali? Povedzme si, že nikam. Robíme iba to, v čom sme celý čas žili. O koľko sme sa vzdialili od Leninových slov, že noviny sú nielen kolektívnym propagátorom, kolektívnym agitátorom, ale aj kolektívnym organizátorom!? Formálne sa nezmenilo nič. Iba sme týmto pojmom prisúdili nový obsah.
Pokojné vlny spoločnosti bývajú občas rozbúrené „zlostnými“ typmi novinárov. Sú to ľudia buď nedovzdelaní, alebo primladí a neskúsení. Tí majú veľký problém pochopiť naozajstný sémantický význam toho, na čo sa pýtajú, čo im kto odpovedá. Často nedostanú odpoveď aj preto, že sa pýtajú na zlej adrese. Nechcem sa touto súčasťou etiky zdržiavať. Pokladal som však za vhodné aspoň na ňu poukázať. Už aj preto, aby sme vnímali a aspoň morálne odsúdili agresivitu, ktorá sa zrodí na základe neznalosti, na základe nízkych profesných hodnôt novinára.
Ži a nechaj žiť. Tak by som nazval ešte jeden, osobitne vypuklý problém nesprávneho vnímania etiky zo strany mnohých novinárov. Čo mám na mysli? Ak novinár priznáva demokratické právo, ale kritizuje jeho využitie inou osobou. Ak ho tá osoba využila inak, ako by to urobil on sám. Zoberme si také voľby. Koľko je u nás zosmiešnení, že niekto volí tak a tak? Prečo nechceme priznať, že každý z nás dosahuje svojím hlasom splnenie osobných cieľov? A že tieto ciele nekorešpondujú s našimi? A prečo by mali? Naozaj môžeme posudzovať niečo také, čomu často nerozumieme? V osobnom živote sme podstatne tolerantnejší, ako v tom politickom. So svojím spoluobčanom sa nemusím stotožniť ani v zásadách politického a osobného života. A to preto, že nebudem s ním musieť znášať ani následky, on sa so mnou nebude deliť o výsledky v prípade svojho úspechu.
Aká je teda etika novín a novinárov? Je presne taká, akou sa riadi spoločnosť. Nadväzne na to, akú si želá vydavateľ. Pochopiteľne, že je tiež takou, aké sú osobné kvality jej jednotlivých tvorcov.
Autor je riaditeľ vydavateľstva Intertrend 2
