Totálne nasadení

„V posledných rokoch pozorujem, ako sa radikálne mení rebríček hodnôt,“ začala dosť neobvykle tetka Kahanková. „To, nad čím sme ešte pred pár rokmi zostávali v nemom úžase, dnes chápeme ako samozrejmosť, ako súčasť života, s ktorou sa musíme rezignovane zmieriť.“
„Asi to bude tak, ako pred vyše sto rokmi napísal Oscar Wilde, že ľudia dnes poznajú cenu všetkého, ale nepoznajú hodnotu ničoho,“ povedal strýko Pytlíček.
„Alebo je to typický reflex psov odtrhnutých z reťaze, ktorá ich celé desaťročia spútavala,“ konštatovala Kahanková. „To, čo nesmeli, teraz môžu.“
„A to, čo kedysi mohli, teraz zas nemôžu,“ doplnil Pytlíček. „Zabúdajú, že ak sa morálka obráti dolu hlavou, stáva sa nemorálnou, pretože jej vidno pod sukne.“
„Zrejme je to celosvetový problém,“ pripustila Kahanková. „Svedčí o tom aj márne úsilie tých, ktorí boli počas vojny totálne nasadení na práce v zahraničí, domôcť sa vyplatenia odškodného.“
„Vidíte, tetka,“ nadviazal Pytlíček, „opäť je tu Oscar Wilde so svojou cenou všetkého. Zvykli sme si, že v demokracii možno všetko urovnať peniazmi. A navyše sa mi zdá, že sa priveľmi zaoberáme len krivdami minulosti, kým tie súčasné sa nás nedotýkajú.“
„Bude to zrejme tým,“ mudrovala Kahanková, „že v demokratických spoločnostiach sa ani nepredpokladá, že by dajaké krivdy vôbec mohli vznikať.“
„No vidíte, tetka, a predsa vznikajú,“ povedal Pytlíček. „Napríklad jedna moja známa je i dnes totálne nasadená.“
„To nemôže byť pravda,“ protestovala Kahanková.
„Žiaľ, je to tak,“ vysvetľoval Pytlíček. „Tá pani je totiž nezamestnaná. Má vyše päťdesiat rokov. To je vek, v ktorom už u nás človek nemá žiadne ľudské práva, a tak ju úrad práce totálne nasadzuje. Päťkrát do týždňa vybieha do rozličných ustanovizní ako prostitútka ponúkať svoje schopnosti, a vždy sa vracia s dlhým nosom a v ušiach jej znie poznámka: „Pani, vy ste už pre nás stará, my sme tu mladý kreatívny kolektív…“ Päťkrát do týždňa, dvadsaťkrát do mesiaca, dvestoštyridsaťkrát do roka počuje to isté: stará, zbytočná, nepotrebná. Nie je to totálne psychické nasadenie? Od koho si títo ľudia majú pýtať odškodné? Aký zákon ich chráni? A pritom sa nechcú súdiť o milióny, nikomu nehrozia, nikoho neohrozujú, nikoho neurážajú, chcú iba pracovať, chcú iba kúsok ľudskej dôstojnosti a možnosti dožiť svoj život. No povedzte, tetka, nie je potom celá takzvaná demokracia aj s jej štátnymi orgánmi len nablýskanou strechou nad, prepytujem, hnojovou jamou?“
„Teraz z vás hovorí iba rozhorčenie, ktoré vám zatemňuje mozog,“ povedala Kahanková.
„Pripomínate mi jedného môjho suseda,“ povedal Pytlíček. „Aj on sa začne ihneď hádať s každým, kto s ním súhlasí. Ako by sa nedokázal sám so sebou dohodnúť. Veď ja som len uviedol príklad, ktorý dokazuje správnosť vášho tvrdenia o obrátenom rebríčku hodnôt.“
„V celkovom smerovaní národa a národov sú však podobné úvahy absolútne irelevantné,“ vyhlásila Kahanková, ako by práve stála za rečníckym pultom v parlamente.
„Dovoľte, aby som v tejto súvislosti citoval Švejka, ktorý zrejme predbehol nielen svoju, ale všetky doby,“ povedal Pytlíček a pokračoval: „Život lidskej je tak zložitej, že život obyčejného člověka je proti tomu úplnej hadr… A to bol, prosím pekne, Švejk aj od c.k. vojska superarbitrovaný pre blbosť. Mimochodom, keď už hovoríme o smerovaní národov – čo poviete na to, že Amerika odstúpila od dohody o obmedzení produkcie plynov, ktoré spôsobujú nad našou planétou skleníkový efekt?“
„Nevidím na tom nič zlé. Veď to pán prezident Bush aj zdôvodnil, že by sa tým obmedzil americký spôsob života,“ poznamenala Kahanková.
„Nechápem, prečo má celý svet zaujímať americký spôsob života, keď už roky dopláca na americké životné záujmy,“ komentoval Pytlíček. „Mnohí naši ľudia to odmietajú brať do úvahy, hoci sú navonok citliví na diktát. Alebo sa nádejajú, že keď už raz nebudú mať na našej planéte ani čo dýchať, vytrhnú ich z biedy vzduchové konzervy s nápisom Made in USA?“