Možnosť študovať v exotickej krajine na opačnom konci zemegule vďaka programu Darmasiswa je naozaj unikátna. Indonézska vláda chápe tento program ako spôsob kultúrnej diplomacie a prípadným záujemcom ponúka na výber viacero miest a univerzít. Svoje intuitívne rozhodnutie pre mesto Yogyakarta na strednej Jáve som blahorečila už v minulej reportáži. Budem v tom však pokračovať, lebo toto mesto je naozaj fenomén.
„Nie je to len v tom, že je to sídelné mesto sultána, je to v atmosfére, ktorou žije,“ sentimentálne sa vyjadrí moja kamarátka Ira, pôvodom zo Sumatry. Tak trošku jej závidím tento pozitívny prístup k novému mestu, rešpekt ku geniu loci, ktorý majú aj „privandrovalci“. V Bratislave vládne medzi „internátnikmi“ skôr dešpekt a nevôľa k môjmu milému rodnému mestu.
Študentský raj
„Yogyakarta is student paradise,“ s komickým anglickým prízvukom prednesie Neri a teatrálne pritom vyfúkne prúžok bieleho dymu z kretek cigarety. Hneď nato si oblizne pery, čo je typické pre fajčiarov týchto cigariet so sladkou klinčekovou príchuťou a vôňou. Do Yogy prichádza každoročne množstvo nových študentov a tí, čo tu už študujú, sa s ukončením štúdia nijako obzvlášť neponáhľajú, napriek tomu, že každý semester si platia. Štátne školy sú však pomerne lacné a finančne dostupné takmer pre každého. Samozrejme, dopyt niekoľkonásobne prevyšuje ponuku, a tak sú prijímacie skúšky naozaj ťažké.
Najznámejšou univerzitou je Gaja Mada, študuje na nej aj sultánova dcéra. Mojou miestnou Alma Mater sa stal Indonézsky Inštitút Umenia (ISI) – vysoká škola podobná slovenským VŠMU a VŠVU. Zatiaľ čo na bratislavských školách nedokážu spolupracovať ani jednotlivé odbory tej istej fakulty, v Yogyakarte sa študenti jednotlivých umeleckých odborov pravidelne stretávajú a spolupracujú na rôznych – školských i mimoškolských projektoch. Výhodou je, že všetky fakulty sú sústredené na jednom mieste, každá má v rámci komplexu svoju budovu a všetci študenti vedia, kde koho nájdu, a tak prejavujú záujem o konfrontáciu svojej práce. Tanečníci ochotne a nezištne zatancujú v predstavení divadelného režiséra, hudobníci gamelanového orchestra po nociach dobrovoľne nacvičujú nové hudobné diela k tanečnému predstaveniu.
Tantalove muky elévov
Všetko sa však začína imatrikuláciou. „To musíš zažiť, ja mám za sebou aj európsku imatrikuláciu, ale ani zďaleka sa to s našou nedá porovnať,“ vyhlási Lenny, a tak sa už ráno vezieme smerom do školy. „Každý rok pre prvákov vymyslíme niečo iné, schéma je však podobná. Šikan,“ vtipkuje senior Joko. Ráno sa nováčikovia zhromaždia pred školou. Musia sa obliecť ako otroci na ryžovom poli, na celý deň dostanú jednu fľašu s vodou a na krk tabuľku s menom a študijným odborom. Seniori sa predbiehajú v tom, kto z nich bude krutejší. Ženú prvákov ako stádo z jednej školskej budovy do druhej, cestou ich slovne aj fyzicky atakujú. Obzerajúc si pohŕdavo tabuľku na krku – posmievajú sa: „Tak ty chceš byť sochár, ha ha, stavím sa, že nevydržíš ani jeden semester, vyzeráš totiž ako najväčší posera na svete… Určite ani kresliť nevieš.“
Komplex budov je dosť veľký a po dvoch hodinách útrap sa zmordovaní prváci môžu na chvíľu posadiť na centrálnom dvore. Dozorcovia ich polievajú vedrami s vodou a starými farbami, sypú na nich piesok a prach. Nový povel znie – každý do dvoch minút do „spoločenskej miestnosti“ svojho odboru. Začína sa chaos, nikto nechce zmeškať, nevie, aký je trest. Posmech z vedomostí a ambícií jednotlivých študentov sa stupňuje. Ukážky vedomostí prerušuje úprimný smiech. Načo to všetko? „Noví študenti si musia zvyknúť, že cesta umenia je ťažká. Na profesionálnej dráhe, aj v škole sa stretnú s odmietaním a nepochopením svojej práce, ich psychika musí byť pripravená na strádanie a neúspech, musia zostať verní svojmu presvedčeniu a ambíciám,“ mudruje Salabí.
Sympatické na celej akcii je, že sa na nej zúčastňujú aj „celebrity“ školy – dekan, rektori jednotlivých fakúlt v neformálnom oblečení, zabávajúc sa spolu so staršími študentmi. Tantalove muky elévov trvajú celý deň až do ôsmej večer. Potom sa opäť zhromaždia na centrálnom dvore pred pódiom, kde ich slávnostne vyhlásia za členov umeleckej komunity na ISI. V spoločenskom kontexte ich prestíž vzrastie, pretože Yogyakarta sa považuje za centrum indonézskeho umenia. Klobúky z trstiny lietajú a radosť davu je spontánne búrlivá, akoby sa naozaj práve v tej chvíli zrušilo otroctvo a oni sa stali slobodnými. Začína sa zábava, koncert miestnej kapely Dangdut je miešanina tradičnej hudby z Indie, Jávy, ovplyvnenej ska aj rockom. Dav tancuje a napriek moslimskej viere väčšina popíja sladké ryžové pivo až do rána.
Škola pre študentov
Nielen imatrikulácia študentov vyzerá ináč. Ďalším rozdielom je skutočnosť, že budovy univerzity sú tu pre študentov. Znamená to iba toľko, že sú im k dispozícii 24 hodín denne. Pobavene si spomínam na podplácanie vrátnikov na VŠMU lacným vínom, aby nás nechali v strižni alebo ateliéri o dve hodinky dlhšie. „Vždy na poslednú chvíľu,“ reptal vrátnik – rovnako, ako by asi reptal aj ten na ISI, keby tu voľajaký bol. Tento zlozvyk je totiž spoločný asi u všetkých študentov. A tak je na ISI bežné, najmä pred skúškami, že o tretej ráno sa mieša zvuk sochárskeho rydla s etudou budúceho klavírneho virtuóza a počítaním krokov z tanečného štúdia. Realita, ktorá spĺňa moje najtajnejšie sny o tom, ako má fungovať využívanie priestorov.
Prístup k výučbe je rovnako v znamení pohody, ako indonézsky životný rytmus. Keď som sa týždeň po oficiálnom začiatku semestra opýtala, kedy začne škola fungovať podľa rozvrhu, docent Miroto, aj v zámorí uznávaný tanečník, sa začal ospravedlňovať: „Ja viem, že u vás v Európe je to iné, ale tu, v Indonézii, vládne Jam Karet (gumený čas), takže budúci týždeň už rozvrh možno bude hotový.“ Potešil ma, aspoň mám dosť času na to, aby som si našla ubytovanie. Najskôr sa však potrebujem dostať von z komplexu školských budov. Na parkovisku práve nastupuje na motorku sympatická dievčina. Pýtam sa jej na cestu von a ona mi na miestne pomery netypicky výbornou angličtinou odpovedá, že ma zavezie von. „Susan býva kde?“ opýta sa ma a ja si len tak v duchu povzdychnem: „Susan ešte nebýva.“ A poprosím ju, či náhodou nevie o niečom v blízkosti školy.
Zn.: Hľadám ubytovanie
Žiaden problém, a tak až do večera spolu jazdíme na motorke z jednej dedinky do druhej a pozeráme si domy, ktoré sú na prenájom. Ceny sú zväčša podobné, od 600 tisíc do 1,5 milióna na rok, kvalita je však rôzna. Niektoré domy sú murované, iné bambusové, najkrajší je tradičný jávsky joglo dom, s veľkou terasou a typickou sedlovou strechou z bambusu. Je ťažké sa rozhodnúť. Mala som síce na papieriku pripravené otázky v indonézčine, ale myslím si, že mnohé z miestnych stareniek ponúkajúcich ubytovanie by mi nerozumeli. Hovoria totiž iba starou jávčinou (jávančinou).
Pozrela som si rôzne typy izieb, no všade sa opakoval rovnaký problém – hygiena. Naozaj nie som žiadna citlivka, ale pri predstave, že budem celý rok chodiť cez síce prekrásnu tropickú, ale predsa len špinavú záhradku so sliepkami na „bulharské“ WC, ktoré okrem mňa používa celá rodina, prípadne iní študenti, sa mi obracal žalúdok. Niektoré kúpeľne boli navyše bez vodnej pumpy, čo znamená, že vodu by som si musela naťahať priamo zo studne. Viem, že by mi to neuškodilo, ale svoj čas radšej venujem niečomu inému.
V okolí školy je veľa domov, ktoré prenajímajú izbu – tzv. kos. „Je to naozaj najlacnejšie ubytovanie (okolo 4000 Sk na rok), ale budeš musieť dodržiavať domový poriadok, a to je skoro ako vojenská diktatúra,“ odrádza ma od prenajatia si izby Lenny. „Oveľa výhodnejšie je prenajať si s kamarátmi dom.“ Aj vtedy však treba dobre porozmýšľať, kde. Kamarátka z Nemecka napríklad nemala také šťastie ako ja: „O desiatej nás susedia prídu skontrolovať, či už nemáme v dome žiadnu mužskú návštevu. Máme už za sebou aj jeden incident, keď priateľa mojej spolubývajúcej susedia zbili, lebo sa zabudol a pred dverami sa zarozprával do pol jedenástej.“ Islamská morálka je v niektorých dedinkách naozaj ortodoxná.
Ja som nakoniec zostala bývať s Lenny v jej prenajatom dome a v duchu ďakujem, že v našej štvrti je pokoj. Aj keď susedia sú zvedaví a majú prehľad: „Kto to včera odchádzal o jednej v noci z vášho domu?“ pýta sa ma ráno predavačka ovocia a na moje vysvetlenie, že kamaráti, sama seba nahlas presviedča: „Neskoro, veľmi neskoro.“ Náš dom je posledný v radovej zástavbe, s krásnym výhľadom na tropický les a políčka. Je to lepší európsky štandard so záhradou, štyrmi izbami a bambusovým ateliérom. Nájomné za rok je 2 milióny rupií, asi 10 000 Sk. Keď si predstavím, že v Bratislave sa takmer toľko platí za obyčajný panelákový byt mesačne, mám chuť zostať bývať v Indonézii. Okrem skvelého bývania je tu nekonečne veľa možností kultúrneho vyžitia.
Tradícia im veľa nehovorí
„Yogyakarta je centrum kultúrneho života,“ hrdo vyhlási Lenny a má pravdu. Je tu také množstvo galérií, že skoro každý deň sa dá ísť aspoň na jedno otvorenie výstavy. Cítim sa ako doma. Poznám už všetky postavičky s prívlastkom „lev vernisáží“, čo sa okrem radosti z umenia na týchto akciách zúčastňujú aj pre možnosť zadarmo sa najesť. Prevažne študenti, ISI víťazí. Na rozdiel od slovenských chlebíčkov, tyčiniek a chipsov s vínom sa tu podávajú ryžové koláčiky – zelené, ružové a žlté, čerstvé ovocie – papája, melóny, banány, ananás, sójové placky tempe a štipľavé chrumky. O víne sa mi môže iba snívať, na každej vernisáži sú tri veľké termosky s nápisom: teh, kopi, air – voda.
Okrem súkromných a štátnych galérií ponúkajú svoje priestory na výstavy i kultúrne inštitúty – tradične je najangažovanejší Francúzsky inštitút a nemecký Goetheho inštitút. A keďže okrem vlastných umelcov sa usilujú podporovať aj miestnych, mladí umelci môžu získať na svoje projekty okrem priestoru i finančnú podporu. A tak pravidelne vznikajú experimentálne predstavenia, mnohé naozaj hodnotné, pravdivo a veľakrát zaujímavo a inovačne reflektujúce vnútorné pocity jednotlivca v každodennej realite transformujúcej sa indonézskej spoločnosti. Intelektuálna „smotánka“ sa pravidelne stretáva na teoretických diskusiách, občas sa zorganizuje workshop so zahraničným lektorom.
Okrem moderného umenia je možnosť vzhliadnuť klasické indonézske predstavenia – bábkové – wayang kulit, či tanečné – s tými najznámejšími indonézskymi interpretmi. Nielen v sultánskom paláci a centre mesta to žije kultúrou. Tradičné predstavenia sa často konajú i v priľahlých dedinkách. Žiaľ, väčšinu návštevníkov tvorí staršia generácia. S tým korešponduje aj konštatovanie môjho učiteľa gamelanu – tradičného jávskeho orchestra: „Je to smutné, že mládež dnes už nemá záujem o tradíciu, lebo o pár rokov vďaka tomu zanikne typický charakter Jávy – zvuk gongov gamelanového orchestra vznášajúci sa podvečer nad dedinkami a ryžovými políčkami. Dokonca aj moje vlastné deti sa radšej odvezú do mesta a zabávajú sa na diskotékach, tradícia im veľa nehovorí. Okrem umenia je totiž Yogyakarta miesto zábavy.“
Horúčka sobotňajšej noci
Kaviarne, bary a diskotéky sú miestom nevhodným pre dobre vychovaných indonézskych adolescentov, napriek tomu sú však, a to nielen počas víkendov, plné. Ceny sú pre turistov z Austrálie a západnej Európy minimálne, pre našinca sa dajú porovnávať s tými doma. Štýl podnikov je však iný, naozaj exotický. Bambusový bar pod holým nebom, trstinové slnečníky, americká hudobná produkcia. Na pódiu skupinka spevákov a tanečníkov predvádza kreácie, za ktoré by sa nehanbil ani Michael Jackson a roztancuváva diskotékový dav. Videoprojekcia, stroboskopy, dym, pivo v cene vstupného a drahé, no chutné miešané alko- i nealko- nápoje. Horúčka sobotňajšej noci. Miestne dievčatá sem prišli zbaliť cudzincov, bledí nemeckí turisti sem prišli zbaliť miestne krásky. Všetci sa bavia a odchádzajú spokojní.
Rovnako dobre sa dá zabaviť aj v nealko-podniku – warungu s televízorom a DVD-prehrávačom. Karaoke je obľúbený spôsob zábavy. Bez rozdielu postavenia, sa študenti za mikrofónom striedajú s docentmi. Nočná stráž v dedinkách zas zvykne hrávať do rána karty. Po prespievanej noci je počas dňa obľúbený spôsob zábavy mužskej populácie každého veku púšťanie si šarkanov. Dievčatá sa s obľubou prechádzajú v obchodných domoch.
Toni ma však pozýva na inú „prechádzku“. Na hlavnej ulici Marlioboro sa dnes koná demonštrácia proti armáde. Keďže v Yogyakarte je veľké množstvo študentov angažujúcich sa v spoločenskom dianí, stala sa Yogya povestná aj ako mesto demonštrácií.
Mesto pokoja a porozumenia
„Nie je to však Jakarta, demonštrácie tu v Yogy nikdy neprekročili mierumilovný pochod, prípadne umelecké performance,“ prízvukuje Toni. Dokonca aj v roku 1997, keď sa v ostatných mestách zvrhli na vyčíňanie davu demolujúceho všetko navôkol, v Yogy nezničili jediný dom ani nepodpaľovali autá. „Náš sultán vyšiel do ulíc a neviem ako, ale dokázal utíšiť rozvášnený dav a zabrániť tak mnohým tragédiám.“
Demonštrácie sa konajú pomerne často a pri rôznych príležitostiach. Na pripomenutie nutnej ostražitosti pred návratom diktatúry, happeningom vyjadrili aj podporu demonštrantom v Prahe za zrušenie dlhov krajín tzv. tretieho sveta voči MMF. Naposledy sa konal pochod pokoja, študenti rôznych etník kráčali spoločne ulicami, aby vyjadrili svoj postoj k nezmyselnej etnickej vojne na Kalimantane. „Ja som pôvodom z ostrova Madura, no aj keď nesúhlasím s počínaním Dayakov na Klaimantane, ktorí zavraždili mnohých mojich ľudí, neprestanem sa kamarátiť so spolužiakom len preto, že je pôvodom Dayak.“
Takže Yogya môže pokojne dostať aj iné prívlastky – mesto pokoja, umiernenosti a porozumenia. Ponúka alternatívy ako riešiť problémy a cez lokálne sa dostať až ku globálnemu chápaniu súvislostí. V rámci politicko-ekonomickej situácie Indonézie to nie ľahké. O tom, ako vnímam ich boj s veternými mlynmi, aj o paradoxoch indonézskeho sveta sa môžete dočítať nabudúce.
Autorka (1975) je študentka na Umeleckom inštitúte v Yogyakarte
