Už niekoľko týždňov má slovenská filmová verejnosť možnosť vidieť v kinách najnovší film Jima Jarmuscha Ghost Dog – Cesta samuraja. Hoci sa jeho snímky ako Mŕtvy muž, Nebo na zemi a Čudnejší než raj už stali kultovými nielen pre návštevníkov filmových klubov, po prvýkrát sa dielo tohto vynikajúceho amerického scenáristu a režiséra dostáva aj do širšej distribúcie.
Jima Jarmuscha ako tvorcu nemožno zaradiť do žiadneho prúdu. Spoločnou črtou jeho filmov je ich charakteristická špecifickosť a jedinečnosť, čo ho robí jedným z najuznávanejších tvorcov posledných rokov. Napriek tomu však možno povedať, že Ghost Dog – Cesta samuraja sa od ostatných jeho filmov odlišuje.
Analógie s westernom
Nový Jarmuschov film je ukážkový príklad postmodernistického diela založeného na princípe využívania už známych schém. Tak ako Mŕtvy muž tvorí „nový žáner“ – alternatívu k ostatným snímkam toho obdobia, Ghost Dog – Cesta samuraja inovačne variruje staré gangsterské a westernové motívy. Neprináša nové filmové znaky, ale sa ich pokúša svojským spôsobom vrstviť a spájať.
Jarmusch nakrútil film ako paródiu i poctu westernu a gangsterke, odvolávajúc sa zároveň na filmy klasického obdobia japonskej kinematografie. Osamelý a tajomný Ghost Dog, černoch – nájomný vrah, je westernovým hrdinom súčasnosti. Pravidlá cti a pravdy sú v tomto filme zastúpené japonským samurajským kódexom, ktorý Ghost Dog prijal za svoj najvyšší zákon. Podobne ako pri svetonázore, nájdeme analógie s westernom aj v ostatných rovinách Ghost Dogovho života či povahy: hoci zabíja na objednávku, je citlivý, inteligentný a dokonca sčítaný. Býva sám na streche amerického paneláku so svojou jedinou láskou – obroským kŕdľom holubov.
Parodizácia iných i seba
Aby bol dokonalým prototypom westernového hrdinu, musí mať Ghost Dog ešte pomocníka – priateľa. Tým je hawaiský zmrzlinár Raymond. Ich priateľský vzťah je motívom celej série vtipných dialógov. Raymond hovorí iba po francúzsky a s Ghost Dogom si nerozumejú ani slovo. Myslia však stále na tie isté veci.
Namiesto koltov má Ghost Dog meče, s ktorými ako pravý samuraj pravidelne cvičí. Dokonca, ak aj musí použiť strelnú zbraň, narába s ňou ako s mečom. To, samozrejme, vyvoláva u diváka úsmev a odľahčuje vážnosť situácie.
Častejšiu prítomnosť humoru predpovedá už samotná klasifikácia filmu ako paródie. Bezduché hollywoodske frašky založené na primitívnych gagoch však nemajú s Ghost Dogom nič spoločné. Jarmuschov humor je dvojvrstvový – na jednej strane parodizácia postáv ako dôsledok vynikajúco napísaných dialógov, na strane druhej humor vyplývajúci zo špecifického obmieňania klasických pravidiel filmových žánrov. A Jarmusch ide ešte ďalej. Nielenže parodizuje iné filmy, ale súčasne si v spomínanom filme strieľa aj sám zo seba: kreslené seriály, ktoré postavy filmu často sledujú, naznačujú, či dokonca determinujú konanie hrdinov.
Kde je pravda?
Ak je teda hlavný hrdina spojivom s westernom, jeho protivníci – skupinka obstarožných mafiánov z talianskej štvrte – tvoria skôr prostriedok ako zosmiešniť gangsterských bossov. Všetci sú pomalí a väčšinou prihlúpi, pripomínajú skôr hysterické ženy, ktoré omylom alebo v návale zlosti stlačia spúšť. Každý má nejakú svoju úchylku – Sonny Valerio miluje Flavy Flava z černošskej skupiny Public Enemy (a rád ho napodobňuje), hlavný boss pán Vargo je zase fascinovaný svetom animovaných filmov 50. a 60. rokov.
Jedným z poslušných podriadených je aj bojazlivý a večne ustráchaný Loui, ktorému sa Ghost Dog cíti už roky zaviazaný. Vytvorili si medzi sebou zvláštny vzťah – pre Ghost Doga je Loui pánom, ktorému musí podľa samurajského kódexu slúžiť, aj keby mal pri tom zomrieť a Ghost Dog pre Louiho lojálnym profesionálom s trochu čudnými zvykmi, ale bezproblémovými výsledkami.
Jediná udalosť, o ktorej sa z krátkych flashbackov dozvedáme z Ghost Dogovej minulosti a ktorá by mala determinovať a vysvetľovať jeho konanie a vzťah k Louimu i divákom, nie je jednoznačná. V spomienkach Ghost Doga ho Loui zachráni pred namierenou pištoľou akéhosi grázla. Naopak, pre Louia je nepochopiteľná, aj keď príjemná Ghost Dogova oddanosť. Podľa Louiho prerozprávania tej istej situácie bola inkriminovaná zbraň namierená nie na Ghost Doga, ale na neho samého a on sa jednoducho bránil. Kde je teda pravda? Na viacnásobnom výklade jedinej udalosti bol založený už v 50. rokoch slávny japonský film Akira Kurosawu Rašomón, na ktorého sa Jarmusch v tomto prípade odvoláva.
Vtipné a dokonalé zároveň
Genialita Jarmuscha ako režiséra – tvorcu spočíva v jeho tvorivom prístupe (nielen) k výrazovej rovine, ktorú obohacuje o nové postupy. Ich výsledkom je akoby zdvojenie obrazu a pohybu, zhmotnenie a naplnenie hĺbky. Potom sa divákovi naozaj zdá, že Ghost Dog sa aj napriek svojej obrovskej a robustnej postave vznáša a že mesto je neskutočne pomalé a tmavé.
Jarmusch opäť dokázal svoj cit pre výber hudobnej zložky. Ťažko sa nevyjadrovať v superlatívoch. Autormi a interpretmi sú členovia černošského zoskupenia Wu-Tang, ktoré spája to najlepšie na americkej rapovej scéne. Drsné texty tvoria kontrast ku Ghost Dogovmu samurajskému pokoju a nečinnosti nočného mesta. Hudba je v tomto filme jednou z najgeniálnejších zložiek a vynikajúcim vstupným schodíkom do sveta čiernej hudby pre tých, ktorí jej doteraz neholdovali.
V knihe samurajskej filozofie Cesta Samuraja sa okrem iného píše: „Koniec je vždy na veciach najdôležitejší“. Nuž: Ghost Dog – Cesta samuraja je nielen jedným z najzaujímavejších filmov, ktoré môže slovenský divák v poslednom období vidieť, ale aj ukážkovou snímkou filmovej postmoderny, vtipným dielkom, dokonalým v každom detaile.
Autorka (1980) je študentka filmovej vedy na VŠMU
