Príchod novicov do Kremľa a Bieleho domu znamenal skomplikovanie vzťahov Ruska so Spojenými štátmi, pričom realitou je nové zdržiavanie a vyvažovanie.
Bielorusko sa v tejto schéme stáva dôležitou krajinou s novou geopolitickou váhou. Všetky produktovody z Ruska do Európy totiž zatiaľ vedú cez Bielorusko, alebo Ukrajinu. Dlho tomu nebude inak! Demonštrácie v Minsku naznačili, že čas Lukašenka sa možno blíži k finále. Naznačujú aj to, že súčasná opozícia ešte nedozrela. Svojím chaotickým konaním len potvrdzuje aktuálnu silu a akcieschopnosť Aleksandra Lukašenka, odvodenú, od vlastnej neschopnosti.
Opozícia ešte nedozrela
Súčasný prezident sa v ratigových hodnoteniach pohybuje na hladine 35 – 40 percent. Všetci známi možní protikandidáti nedosahujú úroveň ani 5 percent. Zvýšil sa však počet tých, ktorí za žiadnu cenu nechcú hlasovať za súčasneho prezidenta – ide skoro o tretinu voličov. Dokonca prezident susedného Ruska Vladimir Putin, ak by kandidoval v Bielorusku, má podporu 56 percent voličov! Jednoduchá matematika napovedá, že spoločný kandidát by mal šancu. Ale vo voľbách zákony matematiky neplatia a existuje ešte niečo také ako povolebná realita. Zjednotenie proti jednej osobe bez programovej budúcnosti, bez zjednocujúcej vízie nie je zárukou stability.
Ak sa povie Bielorusko, tak tento pojem väčšina spája s jej prezidentom a vágnymi vyjadreniami o nedemokratičnosti režimu tohto pána. Aj naši špičkoví politici sa nechali vtesnať do tejto schémy a pritom „pragmaticky“ komunikujú s inými v postsovietskom priestore. Bývalí prví tajomníci ústredných výborov komunistických strán, alebo šéfovia republikových KGB, ktorí sa nechali „zvoliť“ za prezidentov, majú dnes protiruské vyjadrenia a teda sú „demokrati“. Aj Leonid Kučma dovtedy vyhovoval, pokiaľ nevymenil „prozápadného“ ministra zahraničných vecí za „proruského“. To, čo nasledovalo po tom, je známa schéma.
Stratí Moskva spojenca?
Ak teda chýba Lukašenkovi demokratická legitimita, o čom sa vedú ostré diskusie, je na mieste otázka, akým spôsobom sa k takejto legitimite chce dostať opozícia. Majú vôbec opozičné strany záujem o voľby? Otázky sú na mieste, pretože v slepom hneve a odpore, ktorý sa podarilo implantovať do mediálneho slovníka, sa zabúda, že v Bielorusku budú tohto roku prezidentské voľby. Prípravy na ne sa v Minsku už začali. Opozícia má štyroch kandidátov. Nacionalisti, demokrati, komunisti sa aktívne snažia zladiť svoje názory a vyvaľkať jediného kandidáta, ktorý by zjednocoval tieto tri rôznorodé skupiny. V rámci tohto úsilia hľadajú spojencov nielen vnútri Bieloruska, ale aj mimo, najmä v Rusku.
Pripravuje sa i Rusko? Ruskí politológovia tvrdia, že nie a hneď aj upozorňujú, aké dôsledky to môže mať pre Moskvu, ak voľby nevyhrá ten pravý – A. Lukašenko. Moskva mešká a neskoro (vedome?) reaguje na možnosť vymodelovať si nového prezidenta zapadajúceho do plánov Kremľa. Naviac, ak hodí jediného spojenca a veľkého bojovníka za znovuzjednotenie s Moskvou cez palubu, stratí jediného spojenca (v Moldavsku sa síce kyvadlo po voľbách znovu vracia k Moskve, ale Moldavsko to nie je to pravé orechové) a zbaví sa šance byť stabilným partnerom pre iných potenciálnych partnerov.
Strategický bod Európy
Geopolitická mapa Európy by bola bez proruského Bieloruska chudobná a Moskva sa rozhodla podporiť svojho starého barda. V Kremli sa teda stretli Putin a Lukašenko, aby posúdili, ako sa darí ich spoločnej integrácii. Vladimir Putin bol spokojný. Hlavný integračný dokument, ktorý 1. apríla 1996 v Kremli podpísal B. Jeľcin a A. Lukašenko, žije. Lukašenko dokonca dostal od svojho ruského kolegu rad Za zásluhy o vlasť II. stupňa. Bieloruský prezident a zásluhy o vlasť? O akú? Vari o Rusko? Spokojný Lukašenko pripomenul verejnosti: „Ešte nedávno sme boli cudzincami, ale už je to inak, už na to zabúdame.“ Putin pridal ešte jeden tromf: „Náš zväz je realitou.“
V roku 2005 sa stane ruský rubeľ spoločnou menou a v roku 2008 bude zavedená jednotná, ešte bezmenná zväzová valuta. Skoro 60 percent voličov v Bielorusku túži po integrácii s Ruskom a tú vehementne presadzuje súčasný prezident A. Lukašenko. Aj keď V. Putin nepovedal zná-mu frázu Jeľcina : „Veľmi by sme si želali, aby ste vyhrali voľby“, Kremeľ si to želá. Má na to taktické aj strategické dôvody. Avšak iní majú zas dôvody, aby prehral. Náhle posuny v USA v kauze výkonného tajomníka Zväzu Rusko-Bielorusko Pavla Borodina iste nie sú náhodné. Bude mať však Washington na svoje zámery dostatok financií so svojou predkrízovou ekonomikou? A vôbec, možno kúpiť slovanskú podstatu a túžbu? Uvidíme!
Autor (1959) je publicista
