„Len stručné knihy preletia dejinami,“ hlásal Analole France, laureát Nobelovej ceny, a započal tým ofenzívu proti rozvláčnosti a veľavravnosti v literatúre. A pokračoval v nej jeho veľký rodák – poviedkár Maupassant, Čechov, Chesterton, Twain, Čapek, Wilde, tak ako dávno pred nimi autor Amora a Psyché, najmä však kráľ stručnosti Ezop.
„Barnabáš, netreba toľko slov,“ hovorí gróf nemému sluhovi v najskvostnejšej slovenskej veršovanej hre Tanec nad plačom Petra Zvona. „Stručnosť je výsadou kráľov,“ vraví známe príslovie. A v časoch neúspornosti, ktorá sa rozprestiera nielen u nás, ale aj v bohatom a vyspelom svete, to platí aj o donedávna najvýznamnejšom z umení – filme. Platí?
Kiež je nám vzorom vlasť bratov Lumierovcov, ktorí, ako dobre vieme, nezačali pásomnicami seriálov, či gigantomániou Titancov a Gladiátorov, lež veľmi skromne postriekanými striekačmi a robotníkmi z vlastnej fabriky. Romantickí rodáci Julesa Verneho už pri kolíske filmu siahali po hviezdach, ako o tom svedčí dodnes neprekonaná Méliesova filmová rozprávka Cesta na mesiac.
Preto je viac ako samozrejmé, že sa každoročne s príchodom jari schádza v srdci Francúzska už takmer štvrťstoročie svet skutočných milovníkov striebristého plátna na tradičný Festival krátkeho filmu. Dejisko – Clermont-Ferrand, mesto s bohatou tradíciou, len kúsok vzdialené od pamätného poľa pri Gergovii, kde predkovia Francúzov, hrdí Gáli vyprášili kožuchy pyšným Rimanom. Víťaz nad Cézarom – vojvodca Vercingetorix vysedáva stále na bronzovom koni v strede Place Jaude. A na jeho počesť, na rozdiel od Paríža, kde akýmsi omylom dekorujú Cézarmi – soškami dobyvateľa, v Clermont-Ferrande si víťazi celosvetovej súťaže stručnosti odnášajú sošky malých Vercingetorixov. Pravdepodobne aj na znak toho, že k víťazstvám netreba dlhých rečí a nielen s dobyvateľmi, ale aj s dobývaním umeleckých pevností treba činmi urobiť krátky proces.
Stotridsaťpäťtisíc divákov
Znie to asi neuveriteľne, ak v čase rapídneho celosvetového poklesu diváckeho záujmu vrátane megaprodukcie „fabrík snov“ kdesi v Európe divákov permanentne pribúda.
Z celého Francúzska a z okolitej cudziny prichádzajú mladí nadšenci, prevažne študenti, ale aj skôr narodení fanúšikovia do Mekky krátkeho filmu. Prídu si osviežiť myšlienky na ligotavé retrospektívy dávnych skvostov a zároveň sa dozvedieť, akými cestami sa uberá terajšia kinematografia. Zmyslom podujatí krátkej metráže je poskytnúť príležitosť a materiálnu podporu čo najväčšiemu počtu mladých talentov, ktoré môžu na malom priestore predviesť, čo dokážu.
Ako vznikol tento malý zázrak? Rovnako, ako vznikajú tie veľké. Pred 24 rokmi malá skupinka nadšencov, kapitálom ktorej bol predovšetkým elán a nostalgia po zanikajúcich „malých pokladoch“, sa rozhodla pre renesanciu krátkeho filmu. Pomenovali sa Sauve qui peut a zachránili, čo mohli. Poskytli malý, postupne sa však rozrastajúci priestor na prehliadku domácich tvorcov a aspoň minimálnu pomoc ich rozletu. Z domáceho festivalu sa po desiatich rokoch stal svetový, ktorý prebieha dodnes.
Šťastná trinástka
„Je mi potešením, že môžem podporiť mimoriadne príťažlivé podujatie, ktoré umožní tisícom divákov obletieť za desať dní celý svet a priblížiť im milé, pekné i tragické pocity ľudstva,“ predoslala ako posolstvo svetového festivalu čerstvá ministerka kultúry Madame Catherine Tesca. Mimochodom, jej predchodcovia rovnako nešetrili petardami povzbudenia vrátane konkrétnej materiálnej pomoci.
Šťastná trinástka kedysi podceňovaného, dnes však hojne podporovaného festivalu prezentovaná slovami čísiel znamená: 70 krátkometrážnych hraných filmov rozmanitej tematiky a pohľadu na svet, ktoré vybrala porota z 1900-kusovej ponuky celej planéty. Pani ministerkou spomínaná cesta okolo zemegule, stráviteľná v jedenapolhodinových blokoch, trvá dovedna 22 hodín. Ako rýchlo! Tú najrýchlejšiu istý Francúz Jules Verne kedysi naplánoval na presných 80 dní.
Ako býva dobrým zvykom, pre maratóncov usporiadatelia pripravili aj mnohé paralelné programy: Hitchcockove krátke horory, kórejské nežné filmové ikebany, panorámu regionálnych filmov departmentu Auvergne, pohľady na Afriku, seriál módnych sadomasochistických filmov i množstvo pozoruhodných výstav.
Všetci k stolu
Ak dostala súbežne cenu publika a novinárov práve pozvánka Všetci k stolu, nebolo to náhodou, ani vďaka jej prekypujúcemu majstrovstvu. Krátka polhodinka, počas ktorej sa stretne úzka spoločnosť na oslave narodenín, postačí, aby si všetci účastníci spolu zaspievali, zaspomínali, poklebetili, ale aj dali do nosa. Realizátorka tohto francúzskeho minidielka pochádza z Bruselu a má za sebou nielen zopár ocenení, ale i jednu špeciálnu cenu z Clermont-Ferrandu za ústredný motív svojich diel – zbližovanie ľudí, hľadanie priateľstva, citov a úprimnosti, a to spolu s typicky ženským, úsmevným, neurážajúcim humorom.
Hoci medzi francúzske slogany patrí „vždy a všade hľadaj ženu“, rozhodla sa domáca porota udeliť zlatého Vercingetorixa desaťminútovke Fréderica Pelleho za jeho Kúsočky mojej ženy. Ide o nostalgické dielko s hlavným hrdinom – starnúcim mužom, ktorý znezrady stratí svoju milovanú ženu a rozhodne sa zúčtovať s vlastným životom.
Žena učarila aj dorastu, keď sa porota mladých vybraná z divákov rozhodla pre Vyznanie vo vani! Kto v nej vyznáva? V priezračnej vode zahalená, či skôr odhalená žena. A pretože režisér Marc Gibaja je huncút, ani jeho spovede nie sú žiadna pobožnosť, ale komédia.
Manželstvo na papieri (Stéphanie Duvivier), Moja najmilšia láska (François Favrat), Dievčatká z čísla 12 (Pascale Breton), Malá sestrička (Eve Deboise) a mnohé iné filmy, prevažne debuty, hovoria trpko a ironicky, zdanlivo ležérne o sladkých vytúžených veciach života.
Starec a more
Inšpiráciou inšpirácií boli pre mladých filmárov veľké diela na malej ploche, víťazi iných súťaží, alebo dokonca autori klasiky. Jednou z nich bol aj čerstvý víťaz Ceny Hirošimy 2000 a Veľkej ceny z Anency Starec a more. Príbeh starého kubánskeho rybára Santiaga a jeho márny boj so živlami symbolizujúci zápas človeka s prírodou a jeho sen o veľkom zapísal do sály nesmrteľnosti Ernest Hemmingway. Kedysi získal – ako útla knižka – vrcholné ocenenia, ba aj Nobelovu cenu. Američania ho sfilmovali a Spencer Tracy v hlavnej úlohe sa stal neprekonateľný. Teraz ho ani nie prekonal, len iným spôsobom servíroval ruský animátor Alexander Petrov. Starec v jeho podaní omladol. More zdivočelo. Divák uveril, že kreslené postavy sú živé. Zázrak prírody a umenia splynul.
Ako snívajú dve deti o vzlietnutí za svojimi predstavami, vyrozpráva Kórejčan Bong Keun-woong vo filme Let s vánkom. Víziu sveta po Tretej svetovej vojne na parížskom letisku Orly opäť oživí výstražným snom dnes už klasik Chris Marker. Jeho fotoromán má presne 40 liet.
Ku klasikom najčiernejšieho humoru a najjasnorivejšieho espritu patrí stále Alfred Hitchcock, ktorého Perfektný zločin (1957), Hore ruky! (1961) a Fantóm z Blackheathu (1959) festival oživili. Ba čo viac, festival priniesol na plátno nasledovníkov veľkého žartovníka – rakúsky filmový experiment Psycho Marzina Arnolda, Ako Hitchcock stretol pani Eirmannovú Brigity Lehmanovej a americkú masochistickú paródiu Psycho znovu, ktorú v Los Angeles k nedožitým Alfrédovým narodeninám nakrútil Andrew Gluck Levy.
More autorov a režisérov sa morduje s Hitchcockom, ale starec napodiv odoláva. Lovcov je veľa, väčšina však prináša do prístavu len ohlodané kosti rýb.
Slovensko „v zastúpení“ Kolumbijčanov
Aký obyčajný príbeh! Aké krásne, dekou idylky prikrášlené manželstvo! Aké pokojné more rodiny, ako to Egejské, kde sa rozhojdala kolíska našej civilizácie – grécka antika. A odrazu, akoby Grécko ani nebolo vlasťou Antigony, Oidipa, krvi, krvismilstva, vášní, zvrhlosti a všetkých čarov Afrodity, Ona príde k Nemu a pošepne: „Mám ti čo povedať.“ Kto môže za to, že po dvadsaťročnom pokojnom a šťastnom manželstve vtrhla medzi Janisa a Sofiu búrka, ktorá Sofiu zmietla, hoci len na chvíľku, do iného prístavu? Láska? Flirt? Polhodinku o tom, čo má človek človeku povedať, nakrútila ako grécku Fédru dvadsiateho storočia Katarina Filouthu.
Akému pokušeniu musia odolávať v Kleopatrinej vlasti pobožní veriaci, ba aj sám duchovný, sa odzrkadľuje v egyptskej Mata Hari, ktorá prišla do Francúzska pod filmovým menom Lily.
Summertime – sladký čas letných prázdnin unesie do neodolateľna trinásťročnú Nadju, aby našla pre prvú a jedinú skúsenosť svojho Romea – Michala. Pre palác z Verony im musí postačiť rozkvitnutá lúka. Švajčiarska režisérka Anna Luiffová údajne netvorila podľa vlastnej skúsenosti.
Iba pre jedno tango je španielska romanca dvoch osudom a búrkou „uväznených“ na jednu noc. Milenci Ewana Morrisona – tiež jednoaktovka. Poste restante – ruský prínos režisérky Anny Melikanovej.
Medzinárodná porota poväčšine podľahla čaru lások a lásočiek. Mne väčšmi počarili komédie. O peknej Venuši, s ktorou putuje kúzelník po talianskom vidieku a ktorá okrem čarovania na javisku dokáže obalamutiť aj miestnych papalášov i panicov. Španielska Potvora je žena, ktorá vyvádza v metre pasažierom hysterické kúsky, aby napokon zviedla užasnutého dobráčiska a uniesla ho.
Našincom dodnes očareným Nižňanského Čachtickou paňou dobre padne, že si na ňu spomenuli aj v ďalekej kolumbijskej Bogote, a to filmom Posledná nevinnosť. Tou trpí nie klasická grófka, ale počestná deva režiséra Jorga Navasa. A tak zásluhou tejto overenej panny bolo na Svetovom festivale v sladkom Francúzsku zastúpené aj Slovensko.
