Bratislavčanom je tento 4,9 metra vysoký monument z bronzu známy a poznajú ho i deti. Pre mimobratislavských návštevníkov priblížme, že sa nachádza na súčasnom Dobšinského námestí, medzi Bibianou – Medzinárodným domom detí a veľkolepým katolíckym chrámom, Dómom svätého Martina. Presne na tomto mieste stála kedysi neologická synagóga, ktorú v roku 1967 pre stavebné práce okolo nájazdovej cesty na nový Most SNP zbúrali.
Bola to nevyhnutnosť či ľahostajnosť? Symboly kresťanstva a judaizmu tu stáli sto rokov vedľa seba. Ako Starý zákon s Novým zákonom. Ako znak vzájomného spolunažívania, porozumenia a úcty. Veď Kristus sa narodil v židovskej rodine. A nebyť jeho božstva, história by ho spomínala iba ako chudobného, múdreho Žida.
Profesionálny vzťah k materiálu
Pamätník obetiam holokaustu umiestnený na bývalom pôdoryse synagógy predtavuje v umeleckom predvedení akademického sochára Milana Lukáča (nar. roku 1962 v Bojniciach) aj pripomienku na ňu. Ona je tým opusteným, nakoniec zbúraným domom, z ktorého zostala iba múdra Mojžišová kniha popísaná prežitým ľudským utrpením.
Lukáč – absolvent VŠVU v roku 1987, v súčasnosti pedagóg na Katedre výtvarných disciplín Fakulty architektúry STU – si svoj ateliér stavebne dotvoril vlastnými rukami. V prostredí jeho železných výtvorov dominujú obrovské mušky a chrobáky s očkami vytvorenými zo sitiek na čaj a nohami z rúrok… Objekty hovoria o profesionálnom vzťahu autora k materiálu, z ktorého, ako i z jeho odpadových častí, dokáže výtvarne vyťažiť všetko, čo ponúkajú. V lese umelcových diel z bronzu, dreva a cínu nechýbal ani súťažný bronzový model monumentného Pamätníka obetiam holokaustu na Slovensku.
Strach v dušiach tých, čo prežili
Pri rozhovore s Milanom Lukáčom o tvorbe Pamätníka obetiam holokaustu nedá mi nemyslieť a nezamyslieť sa nad dejinami židovstva, ktoré sú počnúc Abrahámom súčasťou biblických dejín ľudstva. Diaspora, rozptýlenie židovského národa na všetky strany sveta, ktorej dôsledky prerastajú až do súčasnosti, sa začala dávno pred prelomom letopočtov babylonským zajatím, pokračovala v 60. rokoch 1. tisícročia potlačením židovského povstania v Judei rímskými légiami a nasledujúcim pádom Jeruzalema.
V minulosti sa u nás venovalo tejto časti histórie a židovskej kultúre vôbec málo pozornosti. Po II. svetovej vojne, ktorá okrem iných tragédií zaznamenala i najväčšiu tragédiu židovského národa (6 miliónov umučených v koncentračných táboroch), sa na dlhé roky vpísal strach, nedôvera a obava z vlastného židovstva do duší tých, čo prežili. Viaceré synagógy schátrali, alebo ich jednoducho zbúrali, ako tú na Rybnom námestí. A pritom išlo o vzácnu architektonickú pamiatku špecifického byzantsko-maurského štýlu, ktorý našiel svoje uplatnenie v synagogálnych stavbách reformného, od ortodoxného odlúčeného neologického ritu.
Ako sa vôbec tvorí takýto náročný projekt?
– Takéto mestské objekty musia vznikať v súlade s mienkou architekta. Ja som dostal výzvu od architektov Petra Žalmana a Lucie Žalmanovej. Tí má na túto prácu nahovorili doslova v poslednej chvíli – mesiac po vypísaní súťaže na pamätník v júli 1995. Netušil som, že to zvládnem. Práve som vtedy s mojimi študentmi odchádzal na povinnú prax do Banskej Štiavnice. Naučili sme ich milovať toto mesto, ktoré patrí aj medzi moje najobľúbenejšie. Tam vlastne vznikol nápad skulptúry umeleckého predvedenia Opusteného domu. Asi vďačím opusteným, schátralým štiavnickym domom, že vo mne takúto myšlienku, takýto nápad vyprovokovali. A potom tu bol Spielbergov film Schindlerov zoznam. Rezonovali vo mne zástupy ľudí označených šesťcípou hviezdou židovského kráľa Dávida, ktorú za ostnatými drôtmi koncentráku vymieňali za vypálené číslo na ľavom predlaktí. Za necelé dva týždne vznikol prvý miniatúrny model pamätníka, ktorý som stihol odovzdať ešte do vypísaného termínu ukončenia súťaže – 31. augusta 1995.
Kto vyhlásil súťaž na riešenie pietneho miesta a koľko projektov bolo do súťaže zapojených?
– Verejnú anonymnú architektonickú súťaž vyhlásilo Ministerstvo kultúry po prerokovaní so Spolkom architektov Slovenska, Slovenskou výtvarnou úniou a so súhlasom Magistrátu mesta Bratislavy. Stanovili pre ňu 22 podmienok, pričom v termíne prišlo 15 súťažných návrhov. Porota na čele s jej predsedom Ivanom Mórom udelila prvú cenu s finančnou odmenou súťažnému návrhu číslo 10 s heslom „7“. Za týmto šťastným číslom sa skrýval „maličký opustený dom pod Dávidovou hviezdou“. Dva roky trvalo, kým vyrástol do monumentu, a presne 28. augusta 1997, v prítomnosti zástupcov vlády SR, veľvyslanca štátu Izrael a bývalých väzňov z koncentračných táborov, sa konalo jeho slávnostné odhalenie, pri ktorom zaznel KADIŠ (v synagóge predpísaný chválospev za mŕtvych) v podaní Sone Valentovej. Týmto pamätníkom Slovensko spláca dlh za svoju nevšímavosť k židovskej komunite a identite.
Zaujímali ste sa predtým o históriu, kultúrne dedičstvo, zvyklosti a obyčaje židovského národa?
– Ako výtvarník som ovládal niektoré symboly zastúpené v mojom monumente, ako napríklad hviezda alebo Mojžišove tabule, toré sa nachádzali väčšinou na fasádach synagóg. Vedel som, že v týchto objektoch bol zákaz zobrazenia ľudských bytostí, a toho som sa pridržiaval. Preto figuratívne, resp. figurálne zobrazenia ľudských tieňov sú na pamätníku iba náznakovo, v negatíve. Pri tvorbe mi v podstate nešlo o židovskú históriu. Chcel som v prvom rade vytvoriť z bronzu bolesť, potupu a bezmocnosť týraného človeka. Všetko, čo sa v holokauste dialo, bolo antihumánne, ošklivé, hrozné. Ak chce umelec tento fenomén definovať, musí sa vzdať akýchkoľvek elementov predstavujúcich lahodnosť, zaoblenosť, prívetivu harmóniu… Preto pamätník predstavuje rozbúraný dom, prepadávajúcu sa hviezdu, disharmonicky uložené tabule. Výtvarný rukopis bol pre túto tému príznačný, mal súvislosť s mojou voľnou tvorbou a viacerí moji prajníci sa potešili tomu, že sa takáto „voľná vec“ dostala do monumentálneho meradla.
Aký ste mali pocit, keď ste ho dokončili?
– Príjemný a dobrý. Bola to moja prvá veľká verejná realizácia. Mám pocit, že sa mi podarilo vytvoriť dielo, ktoré sa stalo mementom toho, akú hrôzu je schopný spôsobiť človek človeku. Toto bolo pri tvorbe pamätníka aj mojím konečným cieľom.
Je to zároveň jediný pamätník ľudského utrpenia, ktorý ste vytvorili?
– V roku 1998 som získal prvú cenu v súťaži na Pamätník politickým väzňom. Je tiež z bronzu a stojí v Žiline. Oproti Pamätníku holokaustu je viac figuratívny (figurálny), znázorňuje človeka vo väzenskom prostredí.
Kde sa ešte môžeme stretnúť s vaším dielom?
– Napríklad i vo Francúzsku. Absolvoval som tam štúdijné pobyty a je pre mňa cťou i potešením, že v priestoroch slovenského zastupiteľstva v Paríži, v časti dvora, je umiestnená moja 2,5 metra vysoká drevená plastika, vertikála – možno portrét mechanizmu a človeka cestujúceho v ňom. Nazval som ju Výťah. Momentálne pripravujem spoločnú výstavu s maliarom Petrom Pollágom, ktorá sa uskutoční v letných mesiacoch v múzeu Danubiana v Čuňove.
