Viaceré dnes už kodifikované posty, osobnosti a aktéri majú v povedomí výtvarnej obce svoj aspekt vzniku, utvárania hodnoty v povedomí. A, samozrejme, aj čas vzniku a produkovania story a legendy. I sebaklamu.
Slovensko si dôverne, avšak aj v istom ohlúpení publika, budovalo a spevňovalo ústretový most k tomu, čo bolo módou a leskom učebníc, Paríža, katalógov i fantazijnosti a fanativity v rámci poslania alebo profesie. Bolo by chybou sa tomu čudovať práve tak, ako by bolo chybou ignorovať, odsudzovať, vysmievať tie iné zobrazujúce a historizujúce ideály, smerovania, vášne a trendy. Sporné je to najmä s víziami. Ale ani to nie aj až také zložité v čase elektronického imaginizmu.
Pevné zakotvenia v generácii
Nie je to také jednoduché ani vo výtvarnom umení. Fungujú však i odborné kritériá. Je to nevyhnutné pripomenúť. Ten akýsi a jasný psychologizovaný svet, ktorý si potrpí na divadelnosti a na chladnom raciu výtvarného, málo ľudského, vypätého a – prázdneho. Slovenské výtvarné umenie má v sebe veľa mimoriadneho a invenčného, no i mnoho sporného. Ide o produkt intímneho umeleckého školstva a intelektuality, mimoriadne koncentrovaných, osobnostne zrelých kreácií, nadšení, talentov a polemík.
V tomto chvejivom, nestálom a bázlivom svete ambícií, hodnoty a povedomia patrí sa zorientovať a uctievať – hodnoty. Nie veci okiadzané a prikázané. Pripomeňme viaceré mená, ktoré majú už pevné miesto v kontexte generácie, svojho žánru a umeleckej konfesie. Galeristi, avšak aj niektoré médiá akoby prišli o zrak, akoby pozabudli na nesporných tvorcov, ako je Milan Rašla, Martin Lettrich, Stanislav Harangozó a Orest Dubay ml. Sú v tom, napodiv, i nemysliteľné a hrané politizmy a predsudky, agresivita, no tiež práve tie autorské kvality výtvarníkov, ktorí sa realizovali a obstáli i mimo rámca voľnej komornej tvorby a v značnej miere aj v tvorbe do architektúry.
Atraktivita tvarovosti
Nedávno poskytla predstavu o tvorbe M. Lettricha a M. Rašlu výstava na Suchom Mýte v Bratislave, vo výstavnej sieni Slovenskej sporiteľne. V prípade komornej tvorby S. Harangozóa sa tak stalo vo viacerých komorných a účelových, no aj reprezentačných priestoroch centra Bratislavy. A v tomto období intenzívne prezentuje svoju tvorbu O. Dubay ml.
Martin Lettrich (narodený v roku 1951) sa sochársky výrazne rozvinul v 90. rokoch, predovšetkým v architektonicky integrovanej tvorbe. Vytvoril vynikajúci a rozsiahly súbor diel, ktoré možno reflektovať ako motivickú interiérovú, dekoratívnu a intelektualizujúcu plastiku, ale zároveň aj ako skulptúru, sošnosť kameňa a mramorov. Vo svojom sondovaní sa nechal hlbšie inšpirovať i symbolikou a mýtom, antikou a kánonom figurálnosti, no rovnako aj odbleskom a žiarivosťou materiálu, povrchov, atraktivitou tvarovosti. Stal sa autorom mnohých vynikajúcich a netradičných, prekvapujúcich fontánok a fontán, početného sochárskeho motivického designu priečelí, ba aj klasických pomníkových koncepcií a námetov – Ľ. Štúra, sv. Cyrila a Metoda atď. Vďaka Lettrichovým figurálnym plastikám a objektom získali viaceré slovenské architektúry 90. rokov svoju výtvarnú krásu, nápaditosť a nové funkčno-architektonické, atraktívne črty a výraz. Vo výstavnom súbore, ktorý M. Lettrich vystavil, naznačil bezozvyšku atribúty vlastnej komornej tvorby – tej, čo vzišla z lyrickosti ženského tela, z ľudskosti, z historizujúcej a expresívnej suverenity a sochárskej razancie, zrelosti.
Svieža tvorivá sila
Vo svete nie je neznáma najmä maliarska tvorba Milana Rašlu (1946). Má za sebou viaceré maliarske realizácie v architektúre, a najmä v druhej polovici 90. rokov sa intenzívne venoval pedagogickej práci na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Na nedávnej výstave vystavoval súbor maliarskych diel voľnej tvorby, pričom akoby samozrejme pripomenul svoju nespornú hodnotovosť a pozíciu lídra moderných maliarskych trendov na Slovensku. V horizonte tvorby roku 2000, ktorú tu prezentoval, zaznela eruptívnosť a svieža tvorivá sila, produktívnosť umeleckej kreácie, tohto maliarskeho úkonu a temperamentu.
V diele M. Rašlu sa rozvinul základ asociativity maľby, jej štrukturálnej, zmyslovodekoratívnej a psychologickej pôsobivosti a podstaty. Tvorba tohto rešpektovaného maliara a ilustrátora si žiada svoje nové možnosti a ocenenia, ba aj slávu v súčasných európskych výtvarných pomeroch a tendenciách. Má zároveň i svoje vzácne významy – je to nesporne práve asociačná maliarska realita. Sú v nej horizonty pamäte, vrstvenia podnetov a spomienok, dynamika inšpirácie, nadšenie optickej objavnosti, prekvapenia vzťahov a súvislostí. Ba je v tom aj čaro a kult historicity v povedomí o artistnosti a v umení.
Pokiaľ ide o viaceré výstavy a iniciatívy v dielach Stanislava Harangozóa (1946), rovnako ako M. Rašla sa plne realizoval pôsobením aj v rámci konceptu a výrazovosti monumentálno-dekoratívnych kompozícií, tvorbou v exteriéroch a interiéroch architektúr. Žiada sa, aby opäť a práve teraz získali tento svoj priestor talentu. V komornej tvorbe S. Harangozóa vznikli viaceré nazrievajúce a nesporne umelecky precizované, ba číre, nanovo objavované, akumulované kvality a zdroje. Výstava jeho pastelov v galérii na Gessayovej ulici v Petržalke trvá do 8. júna.
Sen stromov a hmiel
A čo je takmer povinnosťou objaviť a vycítiť, zreferovať o zrelej grafickej a maliarskej tvorbe Oresta Dubaya mladšieho (1954)? Nepatrí sa takmer predbiehať. Výstavy započali, prebiehajú a majú v sebe svoj spor, svoju hodnototvornosť, inovačnosť a – kultúru. Na výstave k 10. výročiu vzniku SDĽ prekvapil práve on súborom počítačových grafík, samozrejmosťou skromných grafických listov a rozprávkovou kvalitou toho, čo a ako zobrazil. Išlo o motív stromov, ba aj o strom neurológie a chrbtovej kosti nášho života. Bol a je to takmer sen – stromov a hmiel. Počítač pri tom musel blednúť závisťou. Ak vôbec vedel, čo sa to s ním deje.
O. Dubay ml. vystavuje v súčasnosti do konca mája výber olejomalieb zo svojej tvorby v galérii UNIQA na Zámockej ulici a v kaviarni Parlamentka na Mudroňovej ulici, obe v lokalite bratislavského hradného vrchu. V jeho maliarskych dielach ide i o prepočet a odhad, zrkadlo psychológie a pocitu, vašej reflexie. Také to má byť, ide zrejme o interaktivity vnímateľa a komunikácie. Ale vystavujú sa tu aj kmeňové diela, bazálne riešenia a variácie – kompozícií, cizelovaných asociácií a predstáv. Ako harmonizácie farebnej reflexie a ako abstrahované motívy.
Autor (1951) je výtvarný kritik a publicista
