„Nie sme už ochotní ďalej čakať na hospodársky zázrak. Ustupovať nie je kam. Ak naše požiadavky nebude vláda rešpektovať, sme odhodlaní presadzovať ich ešte dôraznejšie,“ vyhlásil počas nedávneho protestu 3000 kovákov pred Úradom vlády SR ich predák Emil Machyna. Nová vláda sa tak po prvýraz ocitla zoči-voči krutej skutočnosti, že hoci štyri roky tu vládol niekto iný, ľudia chcú riešenia od nej – a dokonca hneď.
Kováci však nie sú prehnane nespravodliví. Neobviňujú dnešnú vládu za chyby tej minulej. Obviňujú ju z jej vlastných hriechov. „Odmietame postup vlády SR, ktorým sa snaží riešiť nepriaznivú ekonomickú situáciu Slovenska, spôsobenú predchádzajúcou vládou, výlučne na úkor občanov,“ píšu vo svojom vyhlásení. Ich predstavitelia tvrdia, že od novej vlády očakávali kroky k náprave porušovania pracovnoprávnych vzťahov, veď v mnohých firmách sa nevyplácajú načas mzdy a neplnia sa kolektívne zmluvy.
Zdá sa, že Mikulášovi Dzurindovi sa ako bumerang vracajú prehnané predvolebné sľuby. Namiesto dvojnásobných platov je na stole balíček ekonomických opatrení. Do nepríjemnej situácie sa pritom dostáva SDĽ. Ona predsa dvojnásobné platy nesľubovala, naopak, nabádala k opatrnosti, avšak nespokojnosť verejnosti sa vzťahuje aj na ňu. Zrejme preto nie sme ďaleko od chvíle, keď demokratická ľavica bude musieť nahlas povedať, že za Dzurindove sľuby zodpovedá Dzurinda a nie SDĽ. Aj to, že SDĽ má trochu iné predstavy o riadení spoločnosti ako povedzme podpredseda vlády Ivan Mikloš. Ten totiž začína prezentovať typicky pravicový prístup k riešeniu ekonomických problémov štátu. Pre Mikloša sú zrejme ľudia v porovnaní s ekonómiou nepodstatní. Na prvom mieste vidí čisté ekonomické vzťahy, dobre sediace čísla, od nich sa vraj následne má odvíjať prosperita a blahobyt pre všetkých. Ľavica je iná. Na prvom mieste vidí človeka, konkrétnych živiteľov rodín s konkrétnymi problémami. Ľudia pre ňu rozhodne nie sú čísla a ekonomika im má pomáhať, nie ich ovládať. A nejde iba o teóriu. Prvý otvorený pravo-ľavý spor vo vláde má dokonca už aj svojich protagonistov. Ivan Mikloš, pozerajúc na svoje numerá, sa rozhodol navrhnúť zvýšenie dane z pridanej hodnoty. V číslach to možno vyzerá jednoducho – zvýšením DPH sa zvýšia príjmy štátneho rozpočtu. Minister práce, sociálnych vecí a rodiny Peter Magvaši však kontruje, že zvýšenie DPH by sa odrazilo v cenách a postihlo by najmä rodiny s najnižšími príjmami. „Ak by sa napokon predsa schválilo avizované zvýšenie spotrebných daní a dane z pridanej hodnoty, musel by som prehodnotiť svoje súčasné pôsobenie vo vláde,“ odkazuje a zdôvodňuje: „Vychádzame z programového vyhlásenia vlády, ktoré hovorí o tom, že vláda je odhodlaná uskutočniť reformné kroky tak, aby sa ich dôsledky rovnomerne rozložili na všetky vrstvy a aby čo najmenej zaťažili príjmovo najslabšie skupiny obyvateľstva.“ Predstaviteľ SDĽ, dúfam, iné ani hovoriť nemôže.
Zrejme toto mal na mysli ekonomický komentátor práce Ivan Špáni, keď o Miklošových návrhoch napísal: „Samozrejme, nik netvrdí, že hospodársku mizériu už stihla zapríčiniť za tri mesiace súčasná vláda. No snaží sa ju riešiť cestou najľahšieho odporu.“ Spor Mikloš-Magvaši varuje, že špeciálne pre SDĽ by cesta najľahšieho odporu mohla viesť priamo do pekla.
Asi bude potrebné zdolávať aj vŕšky.
Autor je publicista
