Na predpokladanom dátume jeho narodenia je založený náš letopočet. Tesár z Galiley sa stal inšpirátorom nielen jedného z najvplyvnejších náboženstiev, ale ním vyslovené myšlienky naozaj otriasli svetom.
Traja mudrci z Východu
Jedným z najkrajších sviatkov roka sú Vianoce. V chlieve sa chudobným rodičom narodilo dieťa, ktoré má byť neskôr nádejou celého ľudstva. Legenda hovorí, že sa mu prišli pokloniť traja mudrci z Východu. Predstavme si, že by k jasličkám v Betleheme prišli skutoční traja východní mudrci: Buddha, Konfucius a Lao-c. Boli by sa naozaj poklonili tvorcovi nového učenia? Intelektuál Konfucius by ohrdol jeho prostým pôvodom a keďže sám chcel zachovať staré poriadky, jeho budúce učenie by považoval za podvratné. Pre Buddhu by zasa bol Ježiš príliš aktívny, jeho láska k blížnemu je vlastne citom a predpokladom vstupu do nirvány je zbaviť sa všetkých citov. Lao-c by ocenil Ježišovu cestu, no nepochopil by to podstatné, že kríž je vlastne vždy odmenou mocných za tú podobu lásky, ktorú hlásal Ježiš. Myšlienka, že ak by znova prišiel na tento svet, znova by bol ukrižovaný, by už dnes nebola originálna, toľko ráz už bola vyslovená. Možno v najpôsobivejšej forme ruským spisovateľom Dostojevským.
Paradoxy kríža
Ak si odmyslíme, že pohľad na krucifix je čímsi bežným a zamyslíme sa, uvedomíme si, že ide o spodobenie človeka zomierajúceho tou najstrašnejšou smrťou. Dnes je kríž spojený skoro výlučne s osobou Ježiša, no v dobe, keď bol ukrižovaný, išlo o pomerne bežný trest pre buričov, ktorým chceli Rimania dať najavo svoju moc a za- strašiť všetkých protivníkov.
Veď ani na Golgote nezomieral Ježiš na kríži sám, ostatne nik nedokáže ani odhadnúť, koľko Rimania ukrižovali v tej dobe Židov, ktorí vtedy v Palestíne bojovali proti ich nadvláde. Karel Kryl nazval Ježiša „Spartakom bez meča“. Ale práve niekoľko tisíc účastníkov Spartakovho povstania proti otrokárom bolo ukrižovaných na ceste z Ríma do Ostie.
Toto konštatovanie platí aj naopak. Ježiš povedal: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ Z tohto hľadiska sa tragédia z Golgoty zopakovala bezpočetne ráz. Kresťania boli prenasledovaní nielen v Ríme, nielen v pohanských krajinách, ale aj v modernej dobe. Na druhej strane však tých, čo brali kresťanské učenie príliš doslova, prenasledovali iní kresťania. Jan Hus, okrem iného, skončil na hranici aj preto, že chcel návrat cirkvi k takému usporiadaniu, aké mali prví kresťania. Najväčšie prenasledovanie kresťanov však bolo v tomto storočí, rímskeho cisára Neróna prekonali Stalin s Hitlerom.
Je tu však ďalší paradox. Sám Ježiš Nazaretský (Ješua ha Nocri) bol Židom, ktorý dodržiaval náboženské predpisy. Jeho prví učeníci boli tiež Židia. Hoci Ježiša vydali Rimanom židovskí predáci, z jeho smrti boli obviňovaní Židia ako celok. Na jednej strane v neskoršom období už svojou púhou existenciou dodávali vierohodnosť Biblii, na druhej strane však neuznávali, že starozákonné proroctvá sľubujúce Mesiáša hovorili o Ježišovi. Navyše viera, že Ježiš bol Bohočlovekom, zo Židov robila bohovrahov, teda pomocníkov diabla. Pravda, tento druh antisemitizmu nežiadal vyhubenie Židov, holokaust, stačilo, ak prijali krst. Preto ich prenasledovanie nemohlo a ani nesmelo prekročiť určenú hranicu.
Ježiš Nazaretský a Ježiš Kristus
Spomínali sme troch mudrcov z Východu. V období, keď sa mal Ježiš narodiť, sa naozaj očakával zrod osobnosti, ktorá mala ovplyvniť ľudské dejiny. Zdrojom väčšiny správ o Ježišovi sú evanjeliá, neskoršie záznamy o jeho živote, ktoré však mali slúžiť náboženským potrebám raných kresťanov. Lenže aj v týchto náboženských textoch, v ktorých sa Ješua ha Nocri premenil na Ježiša Krista, vidno, že kresťanstvo vzniklo vďaka osobnému vplyvu Ježiša na jeho učeníkov.
Ježišova postava nesie spočiatku zaujímavú a nečakanú črtu – ostýchavosť. Ďalej je tu posledná večera sprevádzaná predtuchou tragického konca, zúfalstvo v Getsemanskej záhrade, opustenosť na kríži. Kresťanská viera vychádza z historickej reality svojho zakladateľa, je nasledovaním jeho reálnej osobnosti a nie kultového obrazu.
Pravda, kresťanstvo sa potom vyvíja nie ako nasledovanie Ježiša, ale spor o to, kým bol. Tak sa z Ježiša Nazaretského stal Ježiš Kristus, súčasť Svätej trojice. Lenže, hoci je potom uctievaný ako boh, na ľudí pôsobí predovšetkým ako najlepší človek, kultový obraz nepotláča spomienku na historickú osobnosť.
Ťava uchom ihly
Ježišova dobrota však nie je pasívna. Japonský budhista Taitaro Suzuki pripomína, že Ježiš na kríži zomrel vzpriamený, kým Buddha zomrel po ležiačky. Vzpriamený postoj znamená akciu a boj, kým vodorovný postoj znamená pasivitu, zmierenie. Vo svojej aktivite má kresťanstvo čosi, čo znepokojuje, ba dráždi. Lenže je tu iný človek z Východu, Mahátma Gándhí, čo správne pochopil Ježišovu aktivitu, nie neodporovanie zlu, ale neodporovanie zlu jeho prostriedkami, teda nenásilný odpor. Tušil však Gándhí, že jeho výčitky na adresu kresťanov sú vlastne rovnaké, aké im adresoval Karol Marx? Na adresu meštiactva svojej doby Marx povedal: „Neusvedčuje vari každý okamih praktického života vaše teórie zo lži? Považujete vari za nesprávne obracať sa na súdy, ak sa cítite byť poškodení? Apoštol však píše, že je to nesprávne. Nastavíte pravú tvár, ak vás niekto udrie na ľavú? Netýka sa najväčšia časť vašich záležitostí a najväčšia časť civilných zákonov majetku? Bolo vám však povedané, že vaše poklady nie sú z tohto sveta!“
Mahátma Gándhí zasa hovorí: „Nezamieňajte to, čo učil Ježiš, s tým, čo platí ako moderná civilizácia… Pite hlboko zo studne, ktorá je vám daná v Kázni na hore – ale potom tiež musíte v smäde a popole robiť pokánie za svoje zlyhanie pri uskutočňovaní toho, čo sa učí v Ježišovej kázni. Slová z Kázne na hore platia pre nás všetkých. Nemôžete slúžiť Bohu i mamonu!“
V tejto súvislosti treba konštatovať, že nezanedbateľná časť Marxových žiakov kresťanom strašne ubližovala, no Gándhí vzal Ježišove slová o nenásilnom odpore voči zlu oveľa vážnejšie než väčšina kresťanov.
Hoci bol Ježiš najlepší z ľudí, z chrámu vyhnal peňazomencov bičom. Chudoba má k spáse najbližšie, bohatstvo je jej na prekážku, zvnútra i navonok. Pravda, chudoba u Ježiša nie je taký predpoklad spásy, aby sa nemala odstrániť. Ježiš nikde o chudobe nehovorí ako o čomsi samozrejmom, nevyhnutnom, ako o niečom, čo by malo iba vyvolávať súcit, radí iba dobrovoľnú chudobu, túto radu napríklad dostáva bohatý mladík. Táto dobrovoľná chudoba však nie je samoúčelná. Žiť v chudobe má byť prejavom bratskej lásky, má viesť k vytvoreniu nového spoločenstva, kde by neboli ani boháči, no ani ľudia žijúci v biede. Takým bolo spoločenstvo prvých kresťanov.
V tejto súvislosti je treba pripomenúť, že Ježiš hlásal iný druh lásky, než bola v antickej tradícii. Tam bola láska prejavom citu ku krásnemu, skvelému, kým Ježišova láska smeruje k utláčanému, biednemu, nepatrnému. To znamená aj iný vzťah k deťom i ženám…
Ježišov výrok: „Ľahšie je ťave prejsť uchom ihly, ako boháčovi vojsť do Božieho kráľovstva“, bol jeho komentárom po už spomínanom stretnutí s bohatým mladíkom. Pravda, učeníkom potom povedal, že spása boháčov nie je vylúčená, pretože: „Ľuďom je to nemožné, ale Bohu je všetko možné.“
Ženy a deti
Stvorenie človeka sa v Biblii popisuje dva razy. Na jednom mieste knihy Genezis sa síce hovorí: „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu, ich stvoril“, no ďalej sa hovorí, že Boh stvoril ženu z mužovho rebra. Židovské náboženstvo vychádzalo z tejto druhej verzie. Jedna zo židovských modlitieb znie: „Buď velebený Pán, že si ma nestvoril ako ženu.“ Žena sa mohla iba modliť: „Buď velebený Pán, že si ma stvoril takú, aká som.“ V Knihe Sirachovej sa hovorí, že „lepší je neláskavý muž ako žena, čo robí dobrotu“.
Iný ako doterajší židovský či antický vzťah k ženám Ježiš prezentuje v prípade cudzoložnej ženy, ktorú chceli bigotní fanatici ukameňovať. Na rozdiel od toho, čo tvrdila antická kultúra, je pre Ježiša rozdiel medzi pohlaviami čímsi nepodstatným. Manžel, manželka, syn, dcéra, muž a žena, to sú preňho iba roly tohto sveta. Úloha muža a ženy je úlohou iba pre tento svet.
Viac ako rozdiel medzi mužmi a ženami je v evanjeliách zdôrazňovaný rozdiel medzi ženatými (vydatými) a slobodnými, bez rozlíšenia pohlaví. Aby žena splnila svoje poslanie, nemusí sa stať manželkou a matkou.
Práve v dnešnej dobe asi pôsobí šokujúco toto Ježišovo podceňovanie sexuality, ktorá je čímsi časným. Veď aj predstava panenstva Ježišovej matky Márie nesie v sebe prvok oslobodenia ženy od úlohy byť sexuálnym objektom.
V antike sa deťom nepriznávali žiadne práva. V niektorých prípadoch dokonca usmrtenie dieťaťa prikazoval zákon a zabitie dieťaťa sa nepovažovalo za taký zločin ako zabitie dospelého človeka. V Ríme a Aténach nemalo dokonca dieťa do obradu „priznania otcovstva“ ani právo na život. Otec mohol dať príkaz, aby dieťa bolo usmrtené.
O Ježišovi sa píše, že deti nielen neodháňal, ale okríkol učeníkov, ak tak chceli urobiť. Pre antický svet i židovstvo je symbolom múdrosti staroba. Detstvo akoby bolo chorobou, ktorú je treba liečiť palicou a časom. Ježiš prevrátil dovtedajšiu stupnicu hodnôt, keď dieťa označil za vzor, keď povedal, že kto nebude ako dieťa, nebude môcť vojsť do nebeského kráľovstva.
Problém eschatológie
Bolo by mimoriadnym omylom tvrdiť, že rané kresťanstvo bolo politickým či sociálnym hnutím a Ježiša chápať ako púheho revolucionára či bojovníka proti panujúcemu poriadku. Dôležitým prvkom jednak judaizmu, ale aj Ježišovho učenia je eschatológia. Podľa antických predstáv je svet večný, eschatológia predpokladá jeho koniec. Od svojho návratu z babylonského zajatia Židia čakali obnovenie vesmíru, nové nebesá a novú zem. Víziu konca sveta popisujú proroci Izaiáš a Daniel.
U Ježiša je eschatológia prepojená so zničením chrámu v Jeruzaleme, koncom sveta a víťazným návratom Syna človeka. Pravda, z eschatologického zlomu vyplýva aj zlom politický a sociálny, ale iba následne. Preto neprichádza kráľovstvo Božie, ale vzniká tu cirkev. Gándhího a Marxove výhrady voči kresťanom však neboli úplne pravdivé. Cirkev tu pretrvávala po stáročia aj preto, že sa našli takí kresťania, ktorí dokázali nielen nastaviť druhú tvár či prijať aj mučenícku smrť, ale konať aj skutky lásky. Dostatok príkladov je aj v našom XX. storočí. Náhodne si napríklad môžeme vybrať Alberta Schweitzera, ktorý sa preslávil ako teológ a hudobník, no ako 30-ročný išiel študovať medicínu, aby potom pôsobil ako lekár v Afrike a to, čo hlásal ako teológ, uplatnil v praxi. Podobným príkladom je činnosť Matky Terezy, ktorá pôsobila v Indii.
Eschatológia je súčasťou náboženstva a náboženstvo samo je prísľubom vyžadujúcim vieru, odkazom na niečo neprítomné, čo je mimo tento svet. V logike každého náboženstva je, že utešuje a sľubuje, a ľudia často potrebujú útechu, ktorá by nebola planým chlácholením. Ježišovo učenie nepochybne obsahuje ideál spravodlivejšej a čistejšej spoločnosti, ktorá by bola založená na láske k blížnemu. Aké cesty vedú k tomu, aby sa stal skutočnosťou? Je predpokladom jeho realizácie naozaj koniec sveta? Apokalyptické vízie, či už židovská alebo kresťanská, nehovoria ani o jeho dátume, ani o jeho spôsobe.
