Do tretice Poviedka

Už po tretí raz potešil levický vydavateľ Koloman K. Bagala priaznivcov pôvodnej slovenskej literatúry zborníkom poviedok, ktorý je sumárom toho najlepšieho, čo priniesla literárna súťaž s krátkou, ale nádejnou históriou – Poviedka 99. Aj keď nad jej tretím ročníkom spočiatku visel otáznik, napokon predsa len platilo: do tretice všetko dobré a súťaž prilákala (iste i vďaka zaujímavým prémiám) rekordný počet autorov známych, menej známych i neznámych mien.

Tohtoročný víťaz Rado Olos nie je v súťaži nováčikom. K úspechu z roku 1996, kedy sa stal objavom roka, pridal tentoraz cenu hlavnú. Napriek tomu, že sa sám priznáva k akejsi zvláštnej, súťaživosťou poznačenej odrode programového písania, na konečnom tvare jeho víťaznej poviedky Leopoldov a späť to nie je poznať. V mikropríbehu, odohrávajúcom sa v uzavretom priestore vlakového kupé na trati Bratislava – Trenčín, vkladá Olos pod svoj drobnohľad v súčasnosti toľko pertraktovaný problém komunikácie. Pôsobivo poukazuje na ľudsky kŕčovité napätie medzi jazykovou a sexuálnou komunikáciou, na priepasť, ktorá oddeľuje skutočnú túžbu po druhom človeku od spoločensky akceptovateľnej formy hovorenia o tejto túžbe. Priamočiarosť Olosovho hrdinu – delikventa nerešpektujúceho spoločenskú hru jazyka – je preto šokujúca, ale veľavravná. Jazyková hra je výstavbovým princípom ďalšej ocenenej poviedky: Fatálna blamáge. Jej autor – Gérard Kolomage alias Koloman Kocúr (alias …?) – dotiahol svoju hru až k dlho úspešnému zastieraniu vlastnej identity. Akoby tak naznačoval, že naozaj nie je dôležité Kto, ale Čo a Ako píše. A to je (nielen) v anonymnej súťaži to najdôležitejšie. Fatálna blamáge prezentuje obdivuhodnú schopnosť vyprodukovať z jednoduchej gramatickej zvláštnosti (spoluhlásky „ž“ alias „ge“) literárnu kvalitu. Z napohľad jednotvárnej multiplikácie sa pri troche trpezlivosti rodí literárne ozvláštnenie, humor, ale i sám príbeh.

PÍSANIE O PÍSANÍ

Inou podobou autorskej hry je text Maroša Beráka Karma skútra alebo Geometria mŕtvych bodov. Poviedka, ktorá „…nesmie byť o písaní…“hovorí o sebe samej v momente, kedy ešte vlastne ani nejestvuje. Akoby zvonku, pozoruje svoj zrod v hlavách svojich potenciálnych autorov, ktorí sú jej hrdinami rovnako ako ona sama, a končí sa vo chvíli, kedy sa títo uznesú na jej budúcej podobe. Jedna zo základných téz jej „stvoriteľov“ pritom znie: „…nesmie to byť žiadna poviedka o tom, ako sa píše poviedka…“. Berákom podpísaný výsledok je potom poviedka, ktorá v sebe nesie obsah budúcej poviedky a cestu akou sa táto poviedka zrodí. A tak sa, napriek zakomponovanej protišpekulatívnej proklamácii, stáva druhostupňovou poviedkou o písaní poviedky. Aj z tohto dôvodu sa začína i končí svojím názvom.

ŤAŽKOSŤ VOĽBY

Aj napriek udeleným cenám, vyberať spomedzi publikovaných 18-tich textov tie „naj“ je v istom zmysle trúfalosťou, pretože ako v úvode priznáva predseda poroty Lajos Grendel, už výber týchto osemnástich nebol jednoduchý. Zvlášť upozorniť však možno na poviedky autorov, o ktorých sme doteraz nepočuli: okrem Berákovej Karmy skútra na Schramekove Žížaly, ktoré s ľahkosťou spletajú dve tváre každodenného života, smutnú i potuteľne sa usmievajúcu, do úprimného pohľadu na svet maličkostí; na „kafkovskú“ poviedku Eduarda Záhorca Z galérie; či na magickorealistickú Stanicu Milana Čarňanského.

Na druhej strane sa zdá, že autori už dobre „zabehnutí“ v slovenskej literárnej prevádzke (tu B. Filan a P. Pišťanek) podstupujú účasťou v súťaži isté riziko. Po odhalení mena sa totiž text môže ocitnúť v šedom priemere ich vlastnej tvorby a priniesť tak čitateľovi malé rozčarovanie aj napriek tomu, že autor evidentne odviedol štandardne dobrý výkon.

Zväzočky s logom literárnej súťaže Poviedka… sa z roka na rok čítajú s radostnejším pocitom, že svojím počtom, ale hlavne stúpajúcou kvalitou obsahu naznačujú nádejnú budúcnosť slovenskej prózy. Môžeme si byť istí, že už teraz sa na mnohých písacích stoloch rodí budúci – štvrtý diel tejto zaujímavej knižky. Určite sa máme na čo tešiť.

Autor je doktorantom v Ústave slovenskej literatúry SAV