Keby sme našu dobu posudzovali podľa jej slov, tak by sme ju mohli pokojne nazvať aj dobou tolerancie. Vari ešte nikdy v dejinách sa toto slovo nepoužívalo tak často a s takou samozrejmosťou ako práve dnes. O náboženskej, politickej, kultúrnej, etnickej a rasovej tolerancii hovoria politici i kazatelia, povrchní publicisti i hlbokí myslitelia. O tolerancii hovoria dravci a tolerancie sa dovolávajú aj ich obete.
Skôr než budeme hovoriť o rozdieloch medzi deklaráciami a skutočnosťou, musíme zdôrazniť, že predsa len, nech už je to akokoľvek, nikdy v dejinách nebola spoločnosť (aj slovenská spoločnosť) tak tolerantná ako v súčasnosti. Rast tolerancie je charakteristický predovšetkým pre ekonomicky rozvinuté krajiny sveta v obdobiach aspoň relatívnej stability, v týchto krajinách ústavy zaručujú ľudské práva a rešpektuje sa právo jednotlivca na iný názor a na iný spôsob života. Ešte nikdy v dejinách nemal jednotlivec toľko možností žiť svoj vlastný život, uniknúť tlaku konkrétnej sociálnej, etnickej alebo politickej skupiny, žiť svoju predstavu o živote. Nesmieme však zabudnúť ani na to, že človek je bytosťou, ktorá pravdepodobne vie žiť ľudský život len pod určitým spoločenským tlakom a mechanizmy tlaku a represie sa preto neraz prekrývajú s mechanizmami integrácie spoločnosti. Pre každé politické hnutie, ktoré sa zasadzuje pre rast tolerancie je mimoriadne dôležité rozoznať jemnú líniu, ktorá oddeľuje nevyhnutné väzby (nevyhnutné tlaky) medzi ľuďmi od tých väzieb, ktoré nás obmedzujú a spútavajú. Tolerancia má teda vždy isté hranice, a preto aj to, čo sa javí ako rast tolerancie je často len zmenou foriem intolerancie.
Inštitúcie a siete
Slová o raste tolerancie sú však často len slová, skutočnosť je iná, presnejšie aj iná. Možno uviesť množstvo príkladov prejavov intolerancie, dokonca toľko, že môžeme tvrdiť, že tolerancia je len povrchovým javom, že v skutočnosti tlak spoločnosti na jednotlivca zostáva konštantou, že sa menia len formy jeho prejavu, menia sa len jeho spôsoby, menia sa dokonca tak rafinovane, že aj sama tolerancia sa stáva formou represie. V minulosti bola boli subjektom tlaku na jednotlivca predovšetkým štátne (resp. so štátom spojené) inštitúcie, rozdiel medzi „našimi“ a „cudzími“ bol stanovený tak povediac úradne, dnes sa „úrady“ tvária neutrálne, koniec koncov medzinárodné dohovory, ústavy a zákony prevažnej väčšiny štátov zakazujú politickú, náboženskú, etnickú a rasovú diskrimináciu. Vieme však, že i keď sa na neutralitu štátnych inštitúcií do určitej miery naozaj môžeme spoľahnúť, predsa len realita je aj iná. Úrady síce už nerozlišujú medzi „našimi“ a „cudzími“, dokonca medzi ich povinnosti patrí, aby rozlíšenia takého typu boli z verejného priestoru vytláčané. Toto rozlíšenie však z nášho života nezmizlo, dokonca sa nezmenšila ani jeho dôležitosť. Rozhoduje sa však o ňom na úrovni toho, čo sociológovia nazývajú „siete“, a čo sa kedysi nazývalo „klany“ a „mafie“, „vplyvové skupiny“. Kádrové oddelenia boli už pred viac ako desiatimi rokmi zrušené, právo kádrovať však strhli na seba práve tieto spontánne sa utvárajúce siete a tie vedú líniu medzi „svojimi“ a „cudzími“ tak často ešte krutejšie ako kedysi vedúci pracovníci kádrových oddelení, pretože niet vôbec nijakého prostriedku ako sa odvolať proti neformálnej „mienke našich“.
Mať aspoň pocit slobody
Priamy tlak a priama represia tak mohli ustúpiť ich rafinovanejším formám. Lež i tak, je to zmena k lepšiemu, veď je celkom možné, že sloboda vlastne neznamená nezávislosť, ale možnosť voliť si medzi rôznymi formami závislosti. Z tohoto hľadiska je naša doba, aspoň v tejto krajine, zatiaľ vrcholom slobody a tolerancie, predsa si stačí spomenúť na ktorékoľvek desaťročie v tomto storočí a zistíme, že napriek všetkým výhradám voči „nášmu“ desaťročiu, nenájdeme až tak veľa dostatočne dlhých úsekov, do ktorých by sme sa chceli vrátiť. Ešte raz, tolerancia je často len povrchom, často je to len forma, v ktorej niet nijakého obsahu, dokonca tolerancia môže byť použitá ako forma represie, pre všetkých, ktorí zažili netolerantnú represiu je však dôležitá aj forma. A aj keď vieme, že nemôžeme stotožňovať pocit slobody so slobodou samou, predsa len spoločnosť, ktorá umožní mať aspoň pocit slobody, stojí vyššie ako spoločnosť, ktorá upiera svojim členom ešte aj pocit slobody.
Nepreberať cudzie nenávisti
Vráťme sa však k rozporom medzi deklaráciami a realitou tolerancie. Veľmi dobre vieme, že za deklaráciami o tolerancii sa neraz skrýva rast intolerancie, a to tak v rozmeroch sveta, ako aj v jednotlivých spoločnostiach, tak vo veľkých, ako aj v malých skupinách. Nakoniec, dokonca v Európe sme svedkami etnických vojen, teda javu, o ktorom sme sa domnievali, že patrí skôr do Afriky alebo Ázie 19. storočia. Aj v „slušných“ krajinách sa stretávame s rasovým, etnickým alebo politickým fundamentalizmom a sektárstvom. Na politickej scéne mnohých krajín sa odohrávajú malé vojny, ešte v nich krv netečie, avšak svojou krutosťou už nemajú veľmi ďaleko od tých ozajstných občianskych vojen. Zároveň vidíme, ako sa nenávisti z politickej roviny prenášajú do osobných vzťahov. Dnes nie je žiadnou zriedkavosťou stretnúť ľudí, ktorí sa nenávidia len preto, že (pravdepodobne, veď voľby sú tajné) volili rôzne politické strany, resp. hnutia. Ľudia sa dokážu nenávidieť aj v dôsledku rozdielnych politických názorov, a to dokonca i vtedy ak z toho „nič nemajú“, t.j. keď ich sociálna a profesionálna existencia takmer vôbec nesúvisí s politikou. A ešte podivnejšia je nenávisť tých „dole“ aj vtedy, keď vidia, že, tí „hore“ narábajú so svojimi nenávisťami veľmi účelovo a nenávidia sa len vtedy, keď im to prinesie politický osoh. Možno by nám pomohol pragmatickejší pohľad na politiku, predsa len ten, kto chce naozaj byť spasený, a nenávidieť nielen hriech, ale aj hriešnika, tak by sa mal usilovať o vstup do kláštora, nie do parlamentu.
Tolerancia ako prostriedok a cieľ
Rozlišujme teda medzi väzbou na absolútne hodnoty a toleranciou ako nevyhnutnou taktikou a pragmatizmom života modernej spoločnosti. Radi hovoríme o hodnotách a o princípoch, radi sa zaklíname, radi verejne prejavujeme svoju oddanosť tolerancii a demokracie. Možno by pomohlo menej pátosu, menej rituálnosti. Predsa len, tak tolerancia ako aj demokracia (historicky tieto idey nie sú na seba viazané, existovali tolerantné spoločnosti, ktoré neboli organizované demokraticky a existujú demokratické spoločnosti, ktoré určite nemôžme považovať za vzor tolerancie) sú výsledkami sociálnej evolúcie, sú takým istým vynálezom ako koleso, auto alebo zubná kefka. Viac menej prostredníctvom pokusov a omylov niektoré spoločnosti prišli k záveru, že demokratické usporiadanie je najvýhodnejšie, že v jeho rámci sa najlepšie riešia konflikty v spoločnosti, že práve toto politické usporiadanie dokáže vytvoriť najviac priestoru pre realizáciu osobných schopností a ctižiadostí. Podobne sa utváralo aj povedomie nevyhnutnosti tolerancie. Nakoniec, stačí si pripomenúť historické pozadie manifestov tolerancie, ktoré sú súčasťou ideových základov moderných politických systémov. Tieto manifesty tolerancie boli reakciami na krvavé občianske vojny, či už sa v nich bojovalo pod zástavami rozličných vierovyznaní alebo pod zástavami rôznych ideológií, rôznych spôsobov zdôvodnenia legitimity moci. Tolerancia bola pôvodne čisto pragmatickou hodnotou, až neskoršie sa z nevyhnutnosti „strpieť“ iného stala hodnota, ktorá platí sama osebe. Idea tolerancie sa zakorenila tak hlboko, že dnes sa aj nepriatelia tolerancie maskujú jej frazeológiou a vždy im ide len o „prehĺbenie“ tolerancie, nie o jej odstránenie. A práve preto je potrebné neustále si pripomínať pôvod a zmysel idey tolerancie, jej nesamozrejmosť.
