Identita národa a štátu sa potvrdzuje aj vzťahom k minulosti, nadväzujeme na ňu, vzpierame sa jej, pokúšame sa zabudnúť alebo vyvodiť z nej poučenia. História nás ovláda často aj tam, kde sa domnievame začínať akoby znovu, od úplného začiatku. Pri všetkom rešpekte k dejinám však nesmieme zabudnúť, že nie sme väzňami dejín, ale že za náš vzťah k minulosti sme zodpovední my sami, my sami si vyberáme, či dejiny budú pre nás bremenom, alebo priestorom tvorby nového. A čo je najdôležitejšie, v týchto rokoch sme svedkami závažnej zmeny vzťahu politiky a dejín.
Rozdiel medzi „politikami“ v jednotlivých častiach sveta do značnej miery súvisí aj s ich vzťahom k dejinám. Odhliadnime teraz od americkej politiky, ktorá sa podľa všetkého zakladá na ľahostajnosti k dejinám, a základnými orientačnými bodmi pre ňu je priestor, súčasný pomer síl a možnosti štátov, regiónov, národov v dohľadnej budúcnosti. Pre európsku politiku je charakteristická viazanosť na dejiny, politické konanie je veľmi často konaním „podľa vzoru“ a preto sa politická a dejinná skúsenosť často prekrývajú. A aj keď viazanosť na minulosť je charakteristickou črtou politiky všetkých európskych štátov, predsa len existujú medzi nimi výrazné rozdiely, pričom tieto rozdiely do značnej miery splývajú s rozdielmi medzi „Západom“ a „Východom“.
Stále pozadie a výzva
Väzba k dejinám je spoločnou črtou európskej politiky, sama táto väzba je však výrazne diferencovaná a to až do takej miery, že sa tekmer stráca spoločný menovateľ a mnoho „nedorozumení“ medzi západoeurópskymi a stredoeurópskymi štátmi ide na účet rozdielneho vzťahu ich „politík“ k dejinám. Pre západoeurópskych politikov (dovoľme si trochu idealizácie) je história samozrejmým pozadím pre ich dnešné konanie, politické konanie je konaním podľa pevných vzorov. Zároveň však minulosť je niečo, čo už bolo a čo nemôže príliš zasahovať do našich dnešných rozhodnutí. Preto si západoeurópski politici dovolia ísť aj „proti dejinám“ a siahať k novým riešeniam. Takto „proti dejinám“ vznikala Európska únia, a predsa nemôžeme zabúdať, že západoeurópska politika posledných dvesto rokov bola poznačená francúzsko-nemeckým sporom, ktorý bol v pozadí dvoch svetových vojen. Po roku 1945 sa však francúzski a nemeckí politici odvážili myslieť „proti dejinám“ a dnes práve spojenectvo Francúzka a Nemecka (so všetkými výkyvmi) je chrbtovou kosťou európskej integrácie. Samozrejme, minulosť sa nedá až tak ľahko skrotiť, opäť a opäť sa z nej vynárajú príšery lákajúce ku sporom, vždy sa však nájde dostatok dobrej politickej vôle prekonať staronové averzie už v zárodku. Iste, nedá sa zovšeobecňovať, najmä pre nemeckých politikov je vzťah k minulosti ďaleko od „normálu“ a vyrovnávanie sa s minulosťou bolo a je pre nich každodennou starosťou a až v druhej polovici deväťdesiatych rokov väčšina nemeckých politikov vychádza z presvedčenia, že proces vyrovnávania sa s minulosťou sa v zásade skončil a aj oni sa môžu v čase orientovať analogicky iným západným krajinám.
Iný vzťah v strednej Európe
Tak je to v západnej Európe. Pre stredoeurópskych politikov dejiny obyčajne vystupujú v inej podobe, ako niečo, s čím sa neustále musíme vyrovnávať, ako niečo, čo priamo ovplyvňuje naše konanie, ba priamo určuje naše konanie. Pričom, a aj to zaráža, tento vzťah k dejinám len veľmi mierne súvisí so skutočnými znalosťami dejín. Pripomínam si scénu z jednej televíznej diskusie, kde sa ukázalo, že na delení Česko-Slovenska sa zúčastnil aj politik, ktorý ani nevedel, kedy vlastne ten štát vznikol. O cnostiach (a necnostiach) starých Slovanov, Dákov, Ilýrov a Maďarov básnia ľudia, ktorí neprečítali ani jednu serióznu historickú prácu. O historických témach sa diskutuje v parlamente a na politických mítingoch, pričom účastníci týchto diskusií sa takmer so samozrejmosťou spoliehajú na spontánne historické povedomie (t.j. na útržky vedomostí zo základnej a strednej školy rámcované rodinnými mytológiami). Jeden zo zahraničných diplomatov, keď ešte na začiatku deväťdesiatych rokov rekapituloval svoje rozhovory s novými politikmi zo strednej a východnej Európy, si vzdychol: „Prečo musia všade byť historici?“ Nebolo to tým, že by v politike bolo priveľa historikov z profesie, i keď sa vtedy medzi novými politikmi naozaj objavilo veľa ľudí, ktorí si do rubriky povolanie písali historik, niektorí z nich dokonca boli aj naozaj historikmi. To, čo západného diplomata znechucovalo, bolo skôr to, že každý, s kým sa stretol „začal od Adama“, to znamená, že prinajmenej od 9. storočia. S takto historicky sa situujúcimi politikmi sa dá len veľmi ťažko vecne o niečom hovoriť.
Prečo toľko historikov
Toľko „historikov“ v politike nie je náhodné, vyplýva z povahy dejinných procesov v strednej a východnej Európe. Je čudné, ako dlho dokážeme žiť v spomínaní na minulosť. Každá udalosť dlho doznieva. Každý si ešte pamätá, že takmer každý voľnejší rozhovor „o svete“ v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch sa vracal do rokov 1968/69. Je celkom možné, že v predchádzajúcich desaťročiach sa rozhovor tiež vždy vracal do minulého desaťročia a teda v päťdesiatych rokoch sa vracal k roku 1948, v druhej polovici štyridsiatych rokov do roku 1944 alebo 1938, a v tridsiatych rokoch k roku 1918. Každý redaktor vám potvrdí, že najviac vášnivých ohlasov prichádza na články týkajúcich sa slovenského štátu štyridsiatych rokov. Toto spomínanie, táto „do minulosti“ orientovaná politická mentalita akoby patrila k „národnému“ charakteru stredoeurópskych národov. Nie je to však tak, nevyplýva to z „charakteru“ národa, ale skôr z povahy spoločenského vývoja. Ten totiž nie je „organický“, spoločnosť sa nemení postupne tak, ako sa „učí“ lepšie riešiť svoje problémy, nemení sa „zvnútra“, mení sa náhle a obyčajne pod tlakom zvonku. Každá takáto udalosť radikálne menila situáciu, odsunula doteraz vedúce skupiny a vyniesla nových ľudí „hore“ a na dlhý čas ich „zabetónovala“ vo vládnych pozíciách. Zmeny neboli kontinuálne, to nové prichádzalo vo forme „prevratu“ a preto sa aj vedomie času orientovalo podľa týchto „uzlových bodov“ dejín. Takto sa strácala schopnosť vnímať kontinuitu dejín, pozornosť sa sústreďovala na „trhliny“, ruptúry, body obratu. Dejiny sme potom vnímali ako dejiny katastrof, ako príbeh stratených príležitostí a nie ako príbeh kontinuálneho rastu, dozrievania.
Poučenia z dejín
Otázka, či je možné poučiť sa z dejín, je tak stará ako uvedomenie si toho, že existujú dejiny, teda, že základné problémové situácie sa opakujú a veľmi často sa opakujú aj ich riešenia. A pretože tieto riešenia, ako sa po určitom čase obyčajne ukáže, neboli optimálne, tak sa musíme pýtať, do akej miery si je možné vyvodiť poučenie a vyhnúť sa „zlým“ riešeniam. O otázku, či je možné poučiť sa z dejín, dokonca aj optimistickí a racionalistickí myslitelia ako bol napr. G. W. F. Hegel (to je ten, ktorý tvrdil, že čo je rozumné, je skutočné, a čo je skutočné, je rozumné) odpovedali záporne, nie, z dejín sa nedá poučiť. Nakoniec, dejiny nášho storočia možno čítať aj ako ilustráciu tejto tézy. Veď politici sa vždy znovu púšťajú do konfliktov, o ktorých veľmi dobre vedia, že nemôžu skončiť ináč ako katastrofou pre všetky zúčastnené strany.
Ak si možno z dejín vyvodiť nejaké poučenie, tak len také, že politika nesmie byť založená na spomínaní, na „ochranu odkazu predkov“, na realizácii „tisícročných snov“. Jej základom musí byť súčasnosť, možnosti, perspektíva do budúcnosti. Dokonca aj keby sme nemali „nijakú“ históriu, tak z toho nič nevyplýva pre legitimitu našej politickej existencie. Odvolávanie sa na dejiny stále menej oprávňuje politické nároky súčasnosti. Z toho však nevyplýva, že by nás dejiny nemali zaujímať, práve história je najlepšou „učebnicou“ politiky. Musíme rešpektovať dejiny, nie sme však ich väzňami.
