Nástup nacistov k moci je historickým fenoménom, ktorý bol preskúmaný nespočetne veľakrát. Je odrazom krehkosti demokracie svojej doby, fanatizmu a ľudskej agresívnej povahy. Najsmutnejším dôsledkom však bolo, že nacisti sa svojou brutálnosťou neobmedzili len na Nemecko, ale že sa im podarilo rozpútať najkrvavejší konflikt v dejinách ľudstva.
Formovanie myšlienok národného socializmu sa nezačalo Hitlerovým vstupom na scénu, či vznikom jeho antisemitizmu po príchode do Viedne. Ideológia ako taká, bola výsledkom filozofií, ktoré sa dostali na povrch koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Hitler ako sfanatizovaná osoba sa stal iba katalyzátorom týchto myšlienok a nasadil im tú najradikálnejšiu formu. Bol spoločensky len veľmi ťažko adaptovateľný, neprístupný a utiahnutý sám do seba. Nevidel dôvod existencie pri tom usporiadaní spoločnosti, ktoré prevládalo na začiatku storočia.
Prvým zdrojom jeho názorov sa stala DAP, strana založená v roku 1904, ktorá otvorene hlásala antisemitizmus, myšlienku podľudí a nadľudí, potrebu rozšírenia životného priestoru pre nemecký národ a prejavovala sa tvrdou kritikou marxistických a sociálnodemokratických hnutí. Iskierku nádeje pre lepší život! mu vykresal začiatok I. svetovej vojny. Stal sa skvelým vojakom, zástancom vojenskej agresie, poslušnosti a oddanosti vlasti. Medzi spolubojovníkmi nemohol nájsť veľa takých ako on, pretože čím viac sa vojna časovo predlžovala, čím väčšie bolo utrpenie, tým väčšmi sa prehlbovala nespokojnosť v radoch vojakov, ale aj vo vnútri štátu. Nasledovala porážka Nemecka, pre mladého Adolfa rana od chrbta. Opäť sa objavuje neschopnosť adaptácie do spoločnosti a márne hľadanie východísk z duchovnej a názorovej krízy. Dospel ale k politickému uvedomeniu. Začal rozpoznávať vlastné vlohy pre rečnícky prejav, v rámci ktorého je schopný hovoriť od srdca a v plnom rozsahu to, čo pociťuje. Sám seba považoval za umelca a tým ospravedlňoval všetky osobné neúspechy. Nechal sa zviesť ideou sociálneho darwinizmu, podľa ktorej všetky formy života neustále medzi sebou zápasia o svoju existenciu a len tie najprispôsobivejšie prežijú.
Pre svoje myšlienky našiel uspokojivých partnerov v členoch ministraničky NSDP, do ktorej vstúpil pod číslom 55. Svojím rečníckym talentom a zapáleným fanatizmom, pomaly ale iste rozširoval členstvo a aj pôsobnosť strany, ktorú neskôr premenoval na NSDAP. Pokiaľ v roku 1920 bol počet členov strany 1 100, roku 1922 to už bolo 6 000 a v roku 1923 až 55 000. V dvadsiatych rokoch existoval názor, že Nemecko len o vlások uniklo revolúcii. A práve to bola úrodná pôda z ktorej mohla vyrásť masová podpora pre nacistov. Hitler sa stal samozvaným vodcom s diktátorskými právomocami. Za jediné správne štátne usporiadanie považoval tzv. führerprinzip. Zahraničnú politiku zas povyšoval nad vnútornú, pričom trpel fatálnym nezáujmom o ekonomické, či sociálne otázky. Sformoval všeobecné povojnové rozhorčenie na politický program, ktorý prakticky nikdy nezmenil a vyžadoval striktné dodržiavanie tejto línie. „Nová vlna (nacionalizmu a rasizmu) postavila pocit proti intelektu, kult iracionality proti osvietenskej viere v logiku a akciu proti rozumu.“
Nebezpečnosť Hitlera
Ale to, čo robilo Hitlera nebezpečným, nebol ani tak obsah jeho myšlienkových pochodov (jemu podobných „bubeníkov“ bolo v Nemecku viac než dosť), ale spojenie chladnokrvnej kalkulácie s fanatizmom. Ľudstvo rozdelil do troch kategórií: tvorcovia kultúry (Nemci), nositelia kultúry (sem zaraďoval napríklad Japoncov), ničitelia kultúry (Židia). Podľa neho všetky ohromné ríše v histórii (napr. Rímska) zanikli v dôsledku premiešania rás a následného znečistenia krvi. Obdobie od roku 1919 do roku 1933 (v tomto roku sa dostal k moci) sám nazýval Kampfzeit, čiže obdobím boja. Boja so všetkým, čo označoval za škodlivé elementy rasovej hodnoty, za ktoré považoval internacionalizmus, rovnostárstvo a demokraciu a napokon pacifizmus. Je hádam pochopiteľné, že za všetkými tromi nebezpečenstvami videl židov a ich celosvetové sprisahanie proti národom celej planéty. Obviňoval ich z odnárodňovania, parazitovania na iných národoch (nakoľko nemali vlastný štát) a z bastardizácie.
V roku 1927 sa nacisti zhodli na tom, že je potrebné apelovať najmä na strednú vrstvu. Práve preto sa začali vytvárať záujmové spolky národných socialistov ak napr. NS spolok pre učiteľov, lekárov, právnikov, atď. na prilákanie práve stredných vrstiev. Ovocie tejto práce sa dostavovalo pomaly, ale bol tu hmatateľný pokrok. Prichádzali noví členovia, ale stále to bolo len v menších mestách a na dedinách, pričom veľkomestá zostávali stále imúnne voči nacizmu. Straníkov rozdelil Hitler na veriacu väčšinu a na menšinu, ktorá reprezentuje myšlienku a bojuje za ňu. Rádoví nacisti s obľubou tvrdili, že ich program sa dá vyjadriť dvoma slovami: Adolf Hitler. Politiku považoval nie za vec princípu, ale účelu. Zápas o moc nechcel viesť intelektuálnym spôsobom, ale fanatizmom, ktorý stál na diktátorskom princípe.
Voľby v roku 1930
Predvolebná kampaň v roku 1930 sa pre nacistov stala otázkou existencie. Dokonale sa na ňu pripravili, za čím stál predovšetkým Goebbels. Podarilo sa mu vytvoriť dokonalý politický cirkus a úspech sa dostavil. 18,6 milióna hlasov pre NSDAP, čo znamenalo 107 poslaneckých miest a druhé miesto vo voľbách. V roku 1928 NSDAP získala iba 800 000 hlasov a výsledok z roku 1930 je možné právom považovať za európsku raritu. Podarilo sa im odčerpať hlasy pravicových strán (DVP, DNVP, DDP, DSP), ktoré zas klesli viac než o polovicu. Veľká voliteľnosť NSDAP bola v tradičných protestantských oblastiach, menej úspešní boli v katolíckom Bavorsku, kde ich volili prevažne ženy (hlavne kvôli zdôrazňovaniu tradičných hodnôt. – dieťa, kostol, kuchyňa). Obrovský voličský potenciál predstavovali mladí ľudia, pre ktorých boli v rámci NSDAP vytvorené mnohé mládežnícke spolky. G. Srasser zdôrazňoval : „Urobte cestu vy starí.“
Verejnosť sa im podarilo zaujať aj tým, že sa neorientovali na žiadnu konkrétnu sociálnu skupinu (na rozdiel od mnohých iných strán), ani nepreferovali triedny boj. Jednoducho apelovali na národnú jednotu, pričom nerobili žiadne rozdiel medzi príslušníkmi národa a každého považovali za Nemca. Podarilo sa im taktiež zohľadniť emócie, ktoré v spoločnosti rezonovali a zosúladiť ich do dvoch bodov: odmietnutie všetkého, čo sa stalo po vojne a bezpodmienečný sľub obnovenia nemeckej sily a jednoty.
Dôležitým faktorom v tridsiatych rokoch tiež bolo, že veľká časť verejnosti sa na nacistov nepozerala ako na nebezpečenstvo, ale ako na prameň sily budúceho pokroku. Musela prísť až katastrofálna porážka v roku 1945, aby väčšina Nemcov pochopila.
Autor je študent politológie na TU
