Je kauza s odhalením podvodov pri prijímacích skúškach na jednej z pražských vysokých škôl čosi náhodné alebo je to povestná špička ľadovca? Všeličo sa povrávalo a aj sa povráva, Slovensko nevynímajúc, ale po prvý raz ide o preukázanú záležitosť.
Jindřich Ginter, reportér českého denníka Právo v pondelok 28. júna 1999 písal v redakcii článok o ekologických problémoch. Zrazu ho zavolali z podateľne redakcie, že dostal anonymný list. Bolo to v čase, keď na Právnickej fakulte Karlovej univerzity prebiehal náhradný termín prijímacích skúšok. Zvyčajne každý redaktor anonymné listy hádže do koša. Tentoraz však zistil, že nejde o bežnú záležitosť. Každý novinár pozná situáciu, keď téma doslova prichádza za ním. Celá vec bola výborne načasovaná. Ak by redaktor Jindřich Ginter nezavolal na Právnickú fakultu Univerzity Karlovej hneď, ale o hodinu neskôr, účastníci skúšok by odišli a dokumenty, ktoré mu boli doručené, by stratili dôkaznú silu. Právnická fakulta by mohla obvinenie odmietnuť…
Anonymný list mal dátum 26. jún 1999 a obsahoval texty testov, ktoré mali uchádzači o štúdium na právnickej fakulte dostať v pondelok 28. júna 1999. Českým novinárom sa podarilo zistiť, že išlo o pätnásť variantov testov. Jedenásť z nich sa použilo už pri riadnych termínoch, zvyšné štyri pri náhradných. Všetkých pätnásť testov bolo možné získať pred prijímacími skúškami. S vypracovanými správnymi odpoveďami stáli 100 000 Kč, bez odpovedí 50 000 Kč.
Reakcie vedenia
Vedenie Karlovej univerzity pripustilo, že testy so zakrúžkovanými odpoveďami prenikli na verejnosť, no odmietlo za to prevziať zodpovednosť. Dekan PF UK Hendrych tiež popieral vinu, a tvrdil, že všetci ľudia na fakulte sú spoľahliví. Má ísť o 14 vysokoškolských pedagógov a obsluhu xeroxu. Rektor Malý hovoril čosi o „organizovanom útoku gangsterskej mafie proti univerzite“. Univerzita podala trestné oznámenie na neznámeho páchateľa za krádež testov. Stručne povedané: záležitosť sa českej verejnosti prezentuje ako čosi ojedinelé. Indície však naznačujú, že čosi podobné sa stalo už v minulosti. Hovorí sa o tom, že výsledky minuloročných testov sa budú analyzovať, či nedošlo k priveľkému počtu správnych odpovedí. Samozrejme, takáto analýza nemôže byť dôkazom, obvinení sa budú môcť vždy brániť, že išlo o štatistickú zhodu.
Problém má však celospoločenský rozmer, súvisí s celkovou skorumpovanosťou v transformujúcich sa krajinách. Prirodzene, núka sa moralistický povzdych: už aj na právnickej fakulte! V tejto súvislosti je vhodné znova upozorniť na fakt, že platy na vysokých školách sú zúfalo nízke a výška súm za testy by bola aj v slovenských pomeroch lákavá.
Existuje riešenie?
Jan Čulík v Britských listoch navrhuje zrušiť prijímacie skúšky na vysokých školách vôbec a nahradiť ich zlepšenou formou maturitných skúšok. Vo Veľkej Británii to údajne funguje dobre. Lenže (platí to nielen na Slovensku, ale aj v Česku) úroveň jednotlivých stredných škôl sa dosť líši. Preto aj vedenia vysokých škôl argumentujú potrebou vlastných skúšok. Jednotkár zo strednej školy s nedobrým menom môže mať oveľa horšie vedomosti než trojkár zo školy s dobrým menom. Ostatne, rôzna úroveň škôl nemusí súvisieť s rôznymi regiónmi – môže sa týkať aj škôl v rámci jedného mesta.
A napokon, nejde iba o rôznu úroveň gymnázií a stredných škôl, ale aj o rôzny záujem uchádzačov o štúdium na vysoké školy. O štúdium na právnickej fakulte je enormne vysoký záujem aj na Slovensku, podobne je to aj s inými fakultami humanitného zamerania. Na jedno miesto sú nezriedka desiatky záujemcov o štúdium. Nepoznám analýzy, ktoré by vysvetľovali takéto smerovanie záujmu. Podľa mojich osobných skúseností, veľkú úlohu zohráva napríklad nechuť k istým študijným odborom, napríklad k tým, kde je kľúčovým predmetom matematika.
Registruje sa narastajúci počet nezamestnaných absolventov škôl a rastie aj počet nezamestnaných s akademickým vzdelaním. Zatiaľ však nie sú k dispozícii presné štatistické údaje, no už existujú náznaky, že absolventi humanitného zamerania ťažšie hľadajú prácu. Preto by nebolo múdre, ak by sa prestalo s reguláciou počtu prijatých študentov na tie vysoké školy, o ktoré je enormne vysoký záujem. Za neprijateľný je však treba považovať návrh, aby sa zaviedli relatívne vysoké poplatky za štúdium tých odborov, o ktoré je enormný záujem. Znamenalo by to, že deti z vrstiev s nižšími príjmami (do ktorých patria vo všetkých transformujúcich sa krajinách aj príslušníci tých vrstiev, ktoré patria na Západe k strednej triede – napríklad vysokoškolskí pedagógovia), by mali menšiu šancu uchádzať sa o štúdium.
Na internete bolo možné nájsť aj znenie niektorých otázok na predávaných testoch z Právnickej fakulty UK. Z dejepisu mal uchádzač uviesť meno manželky Přemysla Otakara I., meno zakladateľa Sázavského kláštora, názvy telovýchovných organizácií pôsobiacich v čase prvej ČSR alebo názvy Seifertových básnických zbierok. Otázky skôr pripomínajú nejaký televízny kvíz, namiesto toho, aby naozaj zisťovali predpoklady pre štúdium práva. Čo vlastne preukážu výsledky takéhoto testu? Test by mal zistiť, či má uchádzač o štúdium základné znalosti potrebné pre štúdium zvoleného odboru. V prípade práva by to malo byť určité minimum zo spoločenských vied (v rámci občianskej náuky stredoškolskí študenti dostávajú aj isté množstvo právnických znalostí).
Čo je symptomatické?
V pražskej kauze sa prelínajú dva problémy. Je to jednak problém korupcie, ktorá súvisí so všeobecne prijímaným názorom, že za peniaze sa dá nielen všetko kúpiť, ale že samotné bohatstvo je prejavom nejakých mimoriadnych vlastností boháča. Existencia korupcie teda súvisí s istým systémom hodnôt. Navyše, postavenie učiteľov (na všetkých stupňoch škôl) sa oproti bývalému režimu nielen nezlepšilo, ale zdá sa, že je ešte horšie. Boj proti korupcii však nesúvisí iba so zákonmi, ale s celkovým ovzduším v spoločnosti.
Ďalšou súčasťou problému je otázka efektivity vysokých škôl. Na vysokých školách ešte stále prežíva to, čo síce bolo mimoriadne funkčné za stredoveku, no už nie v dnešnej dobe. Nielen problém efektívneho výberu poslucháčov vysokých škôl, ale aj prípravy ich učiteľov a riadenia ich mechanizmu. Vysokoškolskí poslucháči sú dospelí ľudia, ktorí by mali mať väčší podiel nielen na riadení škôl, ale aj pri výbere svojich budúcich kolegov.
