Keď mladý Churchill prvýkrát vstúpil do britského parlamentu, ukázal prstom na protisediacu opozíciu a položil najstaršiemu straníckemu kolegovi otázku: „Tak to sú teda naši nepriatelia?“ „Nie, tvoji najväčší nepriatelia sedia na našej strane,“ dostal šokujúcu odpoveď od poslaneckého staršinu. Na tento príbeh som si spomenul pri prečítaní článku Politickí kamzíci (SLOVO č. 23-24/99) – rozumej R. Fico – komentára s bulvárnym nádychom od autora, od ktorého by som to najmenej čakal. Hovorcu SDĽ Braňa Ondruša.
Nevedno, za koho z SDĽ hovoril. Dúfam, že len za seba. Pretože, ak sa ničím nepodložené dohady a klamstvá stávajú výbavou predstaviteľov strany vždy si zakladajúcej na odbornosti a slušnosti, nie je to dobrý signál pre členov a sympatizantov SDĽ. Ak mieni hovorca SDĽ takto neprofesionálne reagovať na všetky odlišné názory vo vnútri SDĽ, ohrozuje aj jednu zo základných hodnôt tejto strany – názorovú pestrosť.
Podobný útočný článok som z pera popredného SDĽ-kára snáď ešte ani nečítal. Ondrušov príspevok je o to viac šokujúci, že smeruje proti poslancovi Národnej rady SR z tej istej strany. Myslím si, že Braňo Ondruš by sa mal vymaniť z prostredia všemohúceho televízneho štúdia a na vlastnej koži zistiť, o čo opieram svoje názory a kritiku. Určite nie o politické komentáre. Keby som sa nimi riadil, vrátane toho, ktorý stvoril on, dnes by bola zo mňa politická mŕtvola. Tam sa ešte nepoberám.
SDĽ má za sebou tisíce vynikajúcich ľudí. Mnohých poznám osobne. Tak ako oni aj ja pociťujem veľké sklamanie z povolebného vývoja. Nemôžem zabudnúť na sľuby, ktoré sme možno až ľahkovážne rozdávali v predvolebnej kampani. Neúprimnosť a predstieranie dnes nikomu nepomôže. Musí nastúpiť tvrdá úprimnosť a priznanie si chýb. „Riešenie“ posledných káuz, pri ktorých by za normálnych okolností padall hlavy ako vo francúzskej revolúcii, vyvoláva v ľuďoch pocit zbytočnosti a narastajúceho nezáujmu o veci verejné. Ak sa niekto domnieva, že avizovaná rekonštrukcia vlády, akési opudrovanie, utíši „frfľanie“ ľudí, dočká sa onedlho nezvládnuteľnej otvorenej nespokojnosti.
V hlbokej kríze, v neprávnom štáte hľadám svoju úlohu aj ja. Mám niekoľko možností. Napríklad sa stať poslušným poslancom, správajúcim sa ako známe čínske opice – mlčať, nič nevidieť a nič nepočuť. Nemohol by som sa však pozrieť do očí ani môjmu šesťročnému synovi. Mohol by som z politiky odísť. Ide o riešenie veľmi pohodlné, ale nie pre mňa. Môžem sa prebíjať straníckymi húštinami a komplikovanými osobnými vzťahmi. V danej dobe zbytočná energia. Najviac ma ťahá chuť pobiť sa za rozumné veci. Na to v dnešnej dobe treba netradičné postupy a rozhodnutia, ale aj značnú odolnosť proti nevyberaným útokom a lá Braňo Ondruš. Našťastie to budú iní, ktorí ma zhodnotia a povedia, či som sa rozhodol správne.
Autor je poslanec Národnej rady Slovenskej republiky
