Čas predefinovať priority

Európskej únii by vo vzťahu ku kandidátom na vstup pristalo trochu viac charakternosti. Nám, čakateľom do európskeho košiara, by zasa nezaškodilo prehodnotiť politické priority. Tak ako ich potichu mení únia. Otázky integrácie by mali načas uvoľniť zásuvku krátkodobých a strednodobých cieľov. 10-ročný horizont vstupu totiž už nie je žiadnou europesimistickou utópiou. Začnime sa preto venovať nateraz len tomu nevyhnutnému.

Nepochybujem o úprimnosti Kohla a Mitteranda, keď na svitaní nových čias hovorili v Maastrichte o veľkej Európe, ktorá bude už čoskoro realitou. Povedzme, že ich ospravedlňuje vtedajšia postbloková atmosféra. Navyše, sú politicky mŕtvi. Nesľuboval by som však niečo, čoho splnenie nemám poistené. A že termínovať tak komplexný krok je nereálne, to predsa mohli hlavy pomazané vedieť už začiatkom 90. rokov.

Argumenty bez hraníc

Stará „utopická“ rétorika uvoľnila vlani miesto novej, ktorej diplomaticky vravia „racionálna“. To v praxi znamená, že termíny konkretizovať odmietajú, ale súčasne tlačia na kandidátov, akoby mali vstúpiť už zajtra. Prečo nám chlapsky nepovedia, že sa do desiatich rokov nič rozširovať nebude, ak sa vôbec niekedy bude? Nedá mi nevysloviť podozrenie, že tu niekto hrá dvojakú hru.

Keď sa už nestačí vyhovárať na vlastné inštitucionálno-finančno-agrárnoreformné problémy, keď už aj pripomienky voči našej vnútornej politike sú passé, nájde sa iná palica. Jedni začnú vydierať cez atóm, hoci im zo západu fúka hrozivý vietor z omnoho zastaranejších elektrární. Ďalší poučujú o ochrane práv etnika, s ktorým sa pritom doma veľmi rázne vyrovnali. Aké ďalšie výhrady budú nasledovať, uvidíme. Ale budú.

„Dobiehanie“ Európskej únie (HDP podľa parity kúpnej sily, priemer EÚ 15 = 100)

Zdroj: Hospodársky denník

Dobre zaplatená pomoc

Európa nám dala nejaké milióny (rôzne podporné programy) a jeden prísľub blahobytu v bližšie nedefinovanej budúcnosti. Za finančnú injekciu aj onen prísľub si však nechali zaplatiť – prijatie režimov EÚ, otvorenie trhov. Finančné dary i vágny sľub sme však uhradili aj so sprepitným. Rozbili sme staré väzby, darovali domáce i zahraničné trhy (návrat na ne je dnes často nemožný). Paradoxne sme vtedy západnú Európe vytiahli z pazúrov recesie. Kľúčové obchodno-hospodárske bariéry sme odstránili, postupne likvidujeme zostávajúce. Naše portfólio obchodno-investičných partnerov sa z roka na rok zužuje na úniu, spejeme k totálnej závislosti na európskych odbytištiach, exportoch, investičných prostriedkoch. Aquis prijímame slušným tempom. Aj tie strategické podniky skončia v ich rukách. Povedzme, je to výsledok nezvratného globálneho trendu (navyše, národné cesty zlyhali na domácom vlastníkovi a manažérovi). Pravda, kapitál potrebujeme (hoci menej sa hovorí o tom, že aj oni chcú na našich dumpingových lokalitách umiestniť svoje kapitálové a produkčné prebytky, často veľkoryso dotované štruktúrami EÚ). Európske vlády si tento trend uvedomujú. Aj preto ich záujem preformátovať mapu Európy chabne. Čoskoro nás majú na tanieri i bez našej formálnej účasti. A nemusia nás kŕmiť z agrárnych, štrukturálnych či kohéznych fondov. Predsa nebudú financovať sociálno-ekonomický rast krajiny, ktorej kvalita produkčného terénu im momentálne vyhovuje. Zatiaľ nemajú záujem, aby sa náš životný štandard výraznejšie zlepšoval, alebo aspoň zastavil na súčasnej úrovni, aby naša cena vôbec rástla. A raz, keď príde k okamihu formálneho prijatia do ich radov, to už bude naša pôda vlastne ich pôdou. A potom už budú ochotní štrukturálnymi programami dotovať síce naše regióny, ale v rukách ich kapitálu. Tak ako je to dnes v Španielsku či Portugalsku.

Čarovná pomoc z Agendy 2000

Predvstupový program Agendy 2000 funguje práve v tomto kontexte. Na prvý pohľad má EÚ pripravených pre 10 čakateľov na obdobie 200-2006 hviezdnych 80 miliárd euro. Pozornejší pohľad do obsahu pomoci však vytvára dojem, že je to skôr akási psychologická útecha, ubezpečenie, že to EÚ s rozširovaním v ďalšej dekáde myslí vážne.

58 miliárd z tohto balíka pripadne už prijatým členom. A keďže nová rétorika podmieňuje rozširovanie citeľným úspechom reforiem Agendy, a ten možno merať až po roku 2006, „nerozširovanie“ do roku 2006 nie je žiadnou utopistickou víziou. 58 miliárd sa teda zrejme vráti späť do Bruselu. Reálnejšie obrysy má 22-miliardová predvstupová pomoc (programy Phare, ISPA-dopravná infraštruktúra a ekológia a Sapard-poľnohospodárstvo), čo predstavuje niečo vyše 3 miliardy na 10 kandidátov ročne (poldruha miliardy Phare, miliarda ISPA, pol miliardy Sapard).

Konkretizujme si tieto možnosti na slovenskom príklade. SR by mohla z ISPA vydobiť 36-75 miliónov euro ročne (po skúsenostiach s našou „bojovnosťou“ o prostriedky Phare môžeme vychádzať zo spodnej hranice). I to má háčik. Podmienkou je 25-percentný podiel domáceho financovania. Ak sa nenájde slovenský partner, peniaze neuvidíme. Aj v prípade dotiahnutia projektu do konca, koľko prostriedkov dostaneme reálne a koľko zhltnú poradenské, marketingové a reklamné firmy? Koľko pripadne ako mzda zahraničným „expertom“? A to nepripúšťame možnosť korupcie a klientelizmu (známe prešľapy Európskej komisie v asociovaných krajinách)?

Kam sme až spadli

Sú egoistickí a prefíkaní. My sme družobní a naivní. Stačí nám hovoriť o jednotnej Európe v čase, keď ju už ani Európania nespomínajú. Stále máme pred sebou tie tučné fondy. Stačí nám ich prísľub. A stačí nám živiť víziu dôchodkového dobiehania Západu, hoci sa mu reálne vzďaľujeme. Že sme sa ocitli na učebnicovej úrovni rozvojovej krajiny, svedčí pohľad na priemerný zárobok v Nemecku. Ak aj necháme kurz bokom (pri 6000 DEM je 140 tisícový korunový plat Nemca štrnásťnásobkom slovenskej priemernej mesačnej mzdy) a zameriame sa na objektívnejšie vyjadrenie cez paritu kúpnej sily, ocitne sa Nemec na 70-90 tisícoch korún. Sú teda 7 až 9 poschodí nad nami resp. my hnijeme niekde na siedmej až deviatej úrovni podzemia. Žijú teda sedem až deväťkrát blahobytnejšie ako my. A to bez zahrnutia finančných a morálnych istôt, ktoré dáva tamojšiemu jedincovi štát. Nezáviďme, ale zároveň sa prestaňme ukájať pseudocieľmi a okrídlenými rečami o akomsi dobiehaní Západu. Hoci na ospravedlnenie našej naivity by som trochu obvinil aj prísľuby blahobytu z úst veľkých Európanov zo začiatku deviatej dekády, tým sa však alibizmus končí.

Robme len to nevyhnutné

Nastáva čas na nové výzvy. Počúvajme Marca Aurelia: „Väčšina našich rečí a skutkov nie je nutná“ (V.Komárek, Lidové noviny, 4. 8. 99). Skutočne by sme mali prestať rozptyľovať sa neistými a nekonkrétnymi rovinami, a konať ozaj len to nevyhnutné. Ornica nám totiž medzičasom vysychá po nohami, stroje vo fabrikách utíchajú a žiarovky prestávajú spievať (Jiří Wolker by neveril), niet strechy nad hlavou, čoraz menej do úst.

Ukončime preto lacné stranícke vadenie a začnime konať pre blaho tejto spoločnosti. Neblokujme nevyhnutné reformy, nebrzdime nutné opatrenia v reálnom sektore ekonomiky. Dajme život podpore zahraničného obchodu, malého a stredného podnikania, bytovej výstavby. Nebojme sa obuť do zlodejov z minulého režimu a súčasne nekádrujme zlodejov na dobrých a zlých – podľa politickej príslušnosti.

Autor je redaktor Hospodárskeho denníka