Život je pes. Hryzie, ale vie sa aj rafinovane pritúliť, aby sa pripravil na nový útok. Tak by sa možno dala jednou vetou charakterizovať próza Ivana Koleniča Jeden úsmev stačí (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1999). Ale pretože okatá, či zahalená tragickosť života je faktom všeobecne známym, stojí za pozornosť nahliadnuť, či je táto kniha aj o niečom inom.
Na začiatku je náhoda, ktorá spojí dvoch neznámych ľudí. Muža a ženu. Obaja sa pohybujú v rovnakom priestore. V početných podnikoch, ktoré okupujú spoločnosti cítiace sa byť bohémou. On hľadajúci zabudnutie a pokoj. Ona rozruch a vzrušenie. Atraktívna, sebavedomá a u mužov úspešná frigidná lesbička, v detstve sexuálne obťažovaná a v mladosti znásilnená, ktorá len akoby z nepozornosti vlastného osudu ešte neabsolvovala interrupciu, je pôvodným vzdelaním právnička a znesie kvantá alkoholu. Možno preháňam. Ale iba tým, že zhŕňam na kopu všetky vlastnosti bizarnej a pritom vášnivo znepokojujúcej Jely. Pomaly, ale úspešne, si okolo prsta omotá Nora. Napriek tomu, že sa tento rozvedený muž usiluje cielenou nečinnosťou opäť nadobudnúť pocit slobody a vyrovnanosti so sebou samým, stáva sa v jej prítomnosti len mimovoľne vnímaným objektom. Sám Noro jedno chce a druhé koná. Na jednej strane cíti, že sa v blízkosti tejto nevyspytateľnej ženy rúti do záhuby, na strane druhej sa nevie zaobísť bez jej blízkosti. Túži po nej, aj keď sa neustále presviedča o opaku. Ešte nepochopiteľnejšie je správanie Jely. Zdá sa, že hoci navonok ignoruje, vo vnútri miluje. Nevedno, či je jej cit vypočítavý alebo úprimný. Vŕzgajúci kolotoč vzťahu sa krúti do chvíle, keď Jela zinscenovanou „neverou“ oslobodí Nora od psychickej záťaže, ktorú mu spôsobuje a strácajúc ho – čoby zmysel svojej existencie – zabije sa.
Dejová línia je jednoduchá, až nenápaditá a jej hybným momentom, ktorý sa s pribúdajúcimi stranami rýchlo opotrebúva, je len vzájomné citové vydieranie. Niekde medzi riadkami nesporne presvitá príbeh o sebaobetovaní a vnútornom prerode duševne nesceleného a možno i degradujúceho človeka, ktorý sa v prípade Jely pokúša vo svojom prvom pravdivom vzťahu s mužom oslobodiť z neovládateľného pudenia vlastného tela. Vidiac však, že svojmu milencovi spôsobuje novú životnú traumu, volí radšej Jela, v záujme zhodnotnenia aspoň jedného života, drastický rozchod a svoju smrť. Tento tušený príbeh však prehlušuje matéria textu, ktorý psychológiu postáv nerozvíja, ale unavujúco recykluje v schéme odchodu/rozchodu a návratu, vzájomného kríženia sa ciest postáv a ich večného zápasu s vnútorným Ja. Opakujúcim sa motívom je i riešenie otázky, kto s kým sa vlastne zahráva. Jela s Norom, či naopak? V úlohe chápavého a úprimného človeka s najlepšími úmyslami sa pravidelne striedajú obe postavy, aby napokon z tohto duelu, hoci Pyrrhovou metódou, víťazne vzišla Jela.
Aj keď formálne usporiadanie textu môže naznačovať premyslený zámer vybudovať z navonok jednotvárnych prvkov štrukturovaný a fungujúci mechanizmus, nemožno sa ubrániť pocitu, akoby Kolenič otváral hodinový stroj s pieskom na rukách. Je to síce extravagantné, ale neúčelné. Na lásku niekedy jeden úsmev naozaj stačí. Na konci tejto knihy sa však vynára otázka, či bedeker bratislavských krčiem (ktorý mimochodom dostatočne ba vyčerpávajúco spracovali už Marek Vadas a Eman Erdélyi na predsádke ich knihy Univerzita) a putovania po zákutiach prekomplikovaných ľudských duší, stačí na literatúru. Veď život ako taký je možno v poriadku. Len niektoré jeho chvíle sú pod psa. Nevynímajúc tie čitateľské.
Autor je doktorand v Ústave slovenskej literatúry SAV
