Písať, či spomínať na Slovenské národné povstanie, keď sa zdá z roka na rok vyblednejšou témou? Najmä pre novú, mladú generáciu? Veď ešte nedávno boli žiaci a študenti nútení čítať opravované a vyškrtnuté stránky z dejepisu. Preto sa ani nečudujem, že naša minulosť, hoci slávna, sa im zdá byť nedôveryhodnou, ba pre viacerých priam zbytočnou. Veď sme sa mali dobre, mali sme čo jesť, mali sme svoj štát, ktorému krstný list vystavil samotný führer, tak načo „povstanie“? Bol som v ňom aj ja. Mal som 23 rokov a z filmového herca sa stal vojak, ktorého zbraňou boli bojové slová a piesne práve tým, ktorí porozumeli „fašistickej dobrote“. Vzniklo Frontové divadlo, ktoré založil Andrej Bagar. Aj keď sa naše dni zdali byť spočítané, som rád a hrdý, že som sa dočkal konca vojny, hoci môj život neraz visel na nitke. Ale vetry a búrky, ktoré prišli potom, si nedovolil predpovedať žiaden meteorológ.
Autor je herec, počas SNP bol členom Frontového divadla
