Jednou zo známok toho, že v slovenskom politickom živote nie je niečo v poriadku, je stav politických strán. Máme ich síce veľa, sotvaktorá však za niečo stojí. A pritom vieme, že silné a stabilné, zreteľne sa od seba odlišujúce strany, sú nevyhnutným predpokladom zdravého fungovania politického systému. Takýto stav sa však len výnimočne dá dosiahnuť spoľahnutím sa na živelný vývoj. Obyčajne je dôsledkom inštitucionálnej normy, ktorá núti politicky aktívnych ľudí združovať sa do jasne profilovaných strán.
Takýto stav sme ešte nedosiahli. Skôr naopak, sme svedkami neustáleho rozmývania profilov politických strán. Stále nejasnejšie je, kto je kto, a čo od neho môžeme očakávať. A mieru neurčitosti zvyšuje ešte množstvo „čiernych pasažierov“, ktorí sa zviezli do parlamentu, bez toho, aby sa museli príliš namáhať. Tieto nedostatky sú dnes najviditeľnejšie na SDK. Nechceme si však prihrievať svoju polievočku na opisovaní „družnej nedružnosti“ strán, z ktorých táto formácia pozostáva, ani na tom, ako túto neurčitosť SDK využívajú malé, dobre organizované skupiny čiernych pasažierov. Veľmi dobre si uvedomujeme, že SDK vznikla ako racionálna odpoveď na istý tlak a istú výzvu. Faktom je, že dnes nikto nevie ako z SDK vycúvať tak, aby neublížil značke, ktorú voliči volili, a ani stranám, ktoré túto značku vytvorili.
Výsledkom tejto skoro patovej situácie je programová neurčitosť SDK, nevyčírené personálne konfigurácie, banálna hádavosť jej predstaviteľov, nový klientelizmus.
Čo je však horšie, situácia v iných stranách nie je o nič lepšia ako v SDK, len sa im to zatiaľ darí lepšie skrývať. Tiež nikto nevie, čo vlastne tieto strany chcú, čo ich drží – keď odhliadneme od vôle k moci – pokope.
Potrebujeme teda jasne profilované politické strany. Na Slovensku, a zrejme ani v jednej stredoeurópskej spoločnosti, nie je možné ísť cestou zmeny volebného systému. V spoločnostiach, ktoré sa mnohonásobne delia, je pomerný volebný systém nevyhnutnosťou. Na druhej strane miera politickej diferenciácie u nás už dávno prekročila hranice únosnosti. Riešením je iba inštitucionálna podpora egoizmu väčších strán. Len tak sa dá dosiahnuť stav, v ktorom každý záujemca o moc – nech už záujem o moc má akokoľvek vznešené pozadie – bude vedieť, že reálnu šancu na úspech bude mať len presadením sa v už etablovaných väčších stranách, nie zakladaním nových strán alebo vytváraním špekulatívnych koalícií. Sociológovia vedia, že najdynamickejšie sa rozvíjali tie spoločnosti, ktoré si dokázali udržať svojich kritikov, integrovať ich, využiť ich energiu na revitalizáciu svojich štruktúr. Tie, z ktorých kritici odchádzali, stagnovali. To isté platí aj o politických stranách. Keď kritici zvnútra odchádzajú a zakladajú si vlastné strany, tak vlastne konzervujú „staré štruktúry“ a pomáhajú udržiavať práve ten stav, proti ktorému sa oprávnene búria. Potom nech sa nečudujú.
